pondelok, 24. decembra 2012

Vinšovanie druhému je naša kultúra viery

Foto: velkelovce.fara.sk
Vinšujem vám tieto sviatky, Krista Pána narodenie, ...
Vinšujem vám na Nový rok, Božie požehnanie na každý krok. ...


Keď slovník slovenského jazyka uvádza, že slovo vinš znamená prianie, blahoželanie, uvádza aj, že tento výraz je hovorový, i zastaralý. Je dávnejšieho dáta, je takrečeno tradičný. Táto tradícia vinšovať, najmä na Vianoce a Nový rok, patrí do rodinnej kultúry nielen na Slovensku.

Pri čítaní Knihy žalmov môžeme viac krát natrafiť na vinše, priania. Žalmy – hebrejská poézia – zahŕňali aj tento rozmer života: priať od Boha druhému človeku dobro v rôznej podobe. Priať kráľovi dlhý život, priať cestujúcemu ochranu, priať požehnanie roľníkom... Vinš má veľa spoločného s biblickými žalmami. A býva rovnako ako ony súčasťou poézie – často z úst detí, vinšovníkov.

V dobe sms-iek a twitov sa vinše stávajú krátkymi veršami a počas vianočných dní sú okrem prejavu prajného srdca aj celkom veľkou – čo do kvantity – realitou telekomunikačných sietí a internetu. Ani digitálny kontinent, ako tento svet internetu nazval pápež Benedikt XVI.,  neostáva bez prianí, bez vyjadrenia prajnosti, ktorú do slov skladá ľudská myseľ vedená srdcom, láskou, pozornosťou.

Aby deti mohli vinšovať – a to vždy dokáže vyprovokovať trochu nehy aj v duši chlapa inak ponoreného len do starostí z práce – treba, aby to deti niekto naučil. To je tradícia. To je odovzdávanie dedičstva kultúry. Učiť deti vinšovať je investícia do rozvíjania ich osobnosti, ich dobroprajnosti... Vinše k sviatkom Vianoc, vinše o narodenom Božom dieťati, vinše o pokoji, vinše o Dobrom pastierovi vlastne svojím obsahom aj učia viere. Pripomínajú jej pravdy. A zbásnené, zveršované, zhudobnené tvoria kultúru. Kultúru kresťanských rodín.

Prianie, želanie požehnania, pokoja, radosti, zdravia, Božej ochrany, pomoci, zdaru v živote, ... všetko toto nájdeme aj v Knihe žalmov. A aj v našich rodinách.
Vinše sú skutočnou tradíciou, ktorá tvorí kultúru.


sobota, 22. decembra 2012

Lectio divina - 4. adventná nedeľa - 23. 12. 2012

Evanjelium podľa Lukáša    Lk 1, 39-45 (kompletné čítania)

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

(evanjelium si čítaj pomaly, pozorne, aj opakovane dva-tri krát)

„Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

Meditácia

Boh pripravuje radikálnu zmenu v spravovaní ľudu i v Božom kulte. Nový správca a pastier Izraela bude pochádzať z malého Betlehema v Efrate. Kňaz, ktorý prinesie obetu milú Bohu bude Syn, ktorý obetuje svoje telo a ktorý práve prichádza na svet. Tento Boží plán radikálnej zmeny sa „spriada“ v lone ženy. A manželka kňaza Zachariáša objaví toto tajomstvo a ho ohlási. Plod života v lone ženy je vždy požehnaním. Celá matka je požehnaná.

Modlitba

Pane, pomôž mi dôverovať v tvoje prisľúbenia. Nedovoľ, aby som upadol do malomyseľnosti alebo pesimizmu. Nech Boh vždy dáva zrod životu a nech tak v nás obnovuje dôveru v neho.

Konanie

Koľko „áno“ bez podmienok si vyslovil v svojom živote? Rozmýšľaj a pozeraj sa okolo seba. Istotne nájdeš aspoň jedno „áno“, ktoré Pán od teba očakáva.

Podľa: Palabra y Vida 2012


utorok, 18. decembra 2012

Blahorečenie pápeža Pavla VI. opäť o významný krok vpred

Biskupi a kardináli konzultori na Kongregácii pre kauzy svätých sa vyjadrili pozitívne o možnom blahorečení pápeža, ktorý priviedol Druhý vatikánsky koncil do zdarného konca. Svojim hlasovaním sa vyjadrili k dokumentu Positio, ktorý pojednáva o hrdinských čnostiach pápeža Pavla VI.

Zasadnutie konzultorov sa uskutočnilo v Ríme 10. decembra, ako o tom informoval 16. decembra portál vaticaninsider.it a konzultori vyjadrili jednohlasné áno. Kauzu už pred tým posúdila aj skupina teológov a rovnako vyjadrili jednohlasný súhlas.

Ako píše taliansky portál, chýbajú teraz už len dva kroky pred samotným blahorečením. Je to vyhlásenie dekrétu o hrdinských čnostiach, čo urobí pápež, pravdepodobne už o doslova pár dní, keď kardinál Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých predloží 20. decembra na osobnej audiencii dekréty viacerých káuz. Súhlas Benedikta XVI. k tomu, aby Pavol VI. dostal titul ctihodný, čo je predstupeň vyhlásenia za blahoslaveného, sa očakáva takmer samozrejme, najmä po jednohlasných vyjadreniach teológov i biskupov a kardinálov Kongregácie. Tým sa proces zakončí. Druhým krokom je uznanie zázraku na príhovor Pavla VI. Prebieha skúmanie uzdravenia, ktoré sa malo na jeho príhovor pred 16-timi rokmi v Kalifornii. Ide o nevysvetliteľné uzdravenie ešte nenarodeného dieťaťa. Počas tehotenstva lekári objavili na plode vážny problém, ktorý mal mať za následok vážne poškodenie mozgu. Lekári vtedy odporučili matke potrat. Žena sa rozhodla dieťa donosiť a zverila sa príhovoru Pavla VI., pápeža, ktorý v roku 1968 napísal encykliku Humanae vitae (O odovzdávaní ľudského života). Dieťa sa narodilo úplne bez problémov. Čakalo sa na jeho 15-ty rok života, aby sa mohlo potvrdiť úplné uzdravenie. Existuje však aj ďalšie nevysvetliteľné uzdravenie istej rehoľnej sestry, ktorá mala rakovinový nádor.

Pápež Benedikt XVI. dal už pred časom najavo svoj záujem, aby sa táto kauza blahorečenia riešila bezodkladne. Po očakávanom ohlásení dekrétu o hrdinských čnostiach tak bude môcť hneď začať skúmanie zázraku, zrejme tiež v čo najkratších možných a potrebných termínoch. K blahorečeniu by tak mohlo dôjsť počas Roka viery. V roku 2013 uplynie 50 rokov od zvolenia Pavla VI. na Petrov stolec a 35 rokov od jeho smrti. Benedikt XVI. by tak mohol vyhlásiť za blahoslaveného aj pápeža, ktorý ho v marci 1977 ustanovil za arcibiskupa v Mníchove a v júni toho istého roku ho vymenoval za kardinála.


sobota, 15. decembra 2012

Lectio divina - 3. adventná nedeľa - 16. 12. 2012


Evanjelium podľa Lukáša    Lk 3, 10-18 (kompletné čítania)

Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“
On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“
Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“
On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“
Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“
Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“
Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.

(evanjelium si čítaj pomaly, pozorne, aj opakovane dva-tri krát)

„Čo teda máme robiť?“

Meditácia

Mnohokrát sa necháme uniesť strachom. Tam, kde je strach, viera ustupuje a stráca priestor. Ján Krstiteľ pozýva k veľkému šťastiu. Strach strácame, keď konáme spravodlivosť, keď sa necháme očistiť pravdou, keď vstúpime do vzťahov solidarity. Stráca strach ten, kto sa pripraví prijať toho, kým Ján nie je. Keď prekonávame strach tým, že vkladáme všetku našu dôveru v Ježiša, stávame sa Mesiášovým spoločenstvom.

Modlitba

Pane, mnoho ráz sa pýtam sám seba, čo je to to, čo mám robiť. Pomôž mi žiť s dôverou. Keď ma vedieš za ruku, nemám sa čoho báť. Ty si moja nádej, v teba dôverujeme.

Konanie

Konaj spravodlivo a správne, čestne a flexibilne a, najmä, bez strachu, s veľkou radosťou, pretože Pán prichádza!

Podľa: Palabra y Vida 2012

utorok, 11. decembra 2012

Mal som 19 a zažil som koncil priamo v Ríme (Mozaika koncilu – 06)

Taliansky salezián don Piergiorgio Gianazza bol počas trvania koncilu v Ríma ako mladý rehoľník. Pripravoval sa na kňazstvo. Pre agentúru Zenit porozprával, ako vnímal atmosféru, ktorá tak silno ovplyvnila jeho život i život mnohých iných.

Keď ste v Ríme, máte 19 rokov a udeje sa niečo veľmi neočakávané, môže to dať celkom nový význam vášmu životu. ... Ako bohoslovec som práve študoval filozofiu na Pápežskom saleziánskom Ateneu (PAS) v Ríme, vtedy v blízkosti stanice Termini. Boli to roky mojej „koncilovej skúsenosti“, bol to čas Druhého vatikánskeho koncilu. ...

Usiloval som sa sledovať túto veľkú udalosť Cirkvi. Na PAS som mal veľké šťastie stretať a počúvať niektorých profesorov, ktorí boli v úzkom vzťahu s dianím na koncile. Nepatrili medzi koncilových otcov, ale medzi poradcov v oblastiach teológie, páva, liturgie, filozofie. Bolo mojím potešením, že sme mohli rozprávať s nimi po večeroch v malých skupinách na dvore a nasávať klímu nádeje, otvorenosti, dialógu a obnovy, ktoré vládli na koncile.

Horlivo som čítal príhovory pápeža a dokumenty. Chcel som mať výtlačok nielen pre seba, ale aj pre ostatných študentov našej fakulty filozofie. ... Opakované čítanie sa stávalo meditáciou, vo svetle Písma. Pociťoval som akési vzrušenie pri ich čítaní. Podčiarkoval som si frázy, nosil som si to v duši, s modlitbou, aby som to uskutočňoval.

Udalosť koncilu dodala oheň, pasiu do môjho „cítenia s Cirkvou“. Bolo pre mňa ľahké chápať a žiť štyri kľúčové rozmery Cirkvi: jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Nemohol som nebyť vďačný Ježišovi, že ma urobil dieťaťom Cirkvi.

Keď pápež Pavol VI. vyhlási Rok viery pri 1900-tom výročí smrti svätých Petra a Pavla (68 po Kr.), ponúkol Cirkvi aj obdivuhodný text Krédo Božieho ľudu. Bol pre mňa ako osobný záväzok a vzpruha prehĺbiť si vieru. Meditoval som vybraté časti z Písma, čítal vhodné knihy ale najviac som sa usiloval o prehĺbenie dôvery v Otca, priateľstva s Kristom a lásky k Duchu Svätému.

Koncil sa stal pre mňa duchovnou lúkou, ktorá mi dáva pokojnú, príjemnú a trvajúcu podporu. ... Stále ďakujem Pánovi, že mi dal žiť moje roky v Ríme v období Druhého vatikánskeho koncilu a posilnil ma tým.


sobota, 8. decembra 2012

Lectio divina - 2. adventná nedeľa - 9. 12. 2012

Evanjelium podľa Lukáša        Lk 3, 1-6 (kompletné čítania)

V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.
Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“

(evanjelium si čítaj pomaly, pozorne, aj opakovane dva-tri krát)

Každé telo uvidí Božiu spásu.

Meditácia

Evanjelista Lukáš ukazuje politicko-náboženskú scenériu vtedajšieho sveta. Zarovno s tým nám hovorí, že nie v nej bola spása. Spásu ohlasoval človek na púšti, prorok Ján, syn Zachariáša. Izraelský národ sa zachráni ak pôjde naspäť na púšť a znova prejde cez vodu, aby vošiel očistený do novej, prisľúbenej krajiny. V tomto Advente nás milosť pozýva vrátiť sa na našu púšť, nechať sa očistiť a vstúpiť do krajiny znovuzrodení v krste.

Modlitba

Pane, chcem sa znovu narodiť. Očisť ma a priprav mi srdce, aby si sa mohol narodiť vo mne. Pomôž mi pripraviť tvoje cesty v mojom živote.

Konanie

Odstrániť vrchy a vyrovnať chodníky – k tomu nech nám tento týždeň poslúži každodenný čas na rozhovor s Pánom.

Podľa: Palabra y Vida 2012


piatok, 7. decembra 2012

Vo viere nás vychováva Nepoškvrnená

Keď ešte bolo celé saleziánske dielo iba v plienkach a don Bosco iba mladý kňaz, v sakristii istého kostola v Turíne zaznel 8. decembra 1841 Zdravas. Don Bosco sa ho pomodlil s prvým chlapcom, ktorého sa ujal; a bol deň Nepoškvrnenej Panny Márie. Chlapec vďaka tejto prvej hodine katechizmu začal rásť vo viere a don Bosco vložil do toho jedného Zdravasu všetko. Saleziánska história hovorí, že jedinú kladnú odpoveď dal chlapec na otázku, či vie pískať. V tejto udalosti spred 171 rokov tak vidíme prítomnú radosť, výchovu vo viere, modlitbu a riadenie Panny Márie.


V tomto Roku viery má saleziánska rodina pred očami práve pedagogiku dona Bosca, známu aj ako preventívny systém. Táto výchova je založená na rozume, náboženstve a láskavosti. Don Bosco to nikde nevyčítal, on sa to učil v praxi. „Dám ti učiteľku,“ počul v sne, keď mal deväť rokov. Postupne objavoval a stále konkrétnejšie zažíval, že tá učiteľka – Panna Mária – ho naozaj vedie a ukazuje mu cestu. Až do takej miery, že súčasťou jeho životného presvedčenia bolo, že „toto všetko urobila Panna Mária“, Nepoškvrnená Pomocnica. „Toto všetko,“ to bolo najmä dielo výchovy, tej každodennej prítomnosti medzi chlapcami. Nepoškvrnená Panna Mária ho viedla, učila ho prežívať preventívny systém. Ba ona bola a je nielen vzorom, ale sama je vychovávateľkou vo viere. Je vzorom, lebo je Nepoškvrnená, to značí bez hriechu. Adam a Eva zapochybovali, nemali dôveru, že Boh je dobrý. Mária Bohu plne verila. Je teda vzorom, ale je aj vychovávateľkou. Ona priviedla dona Bosca v jeho výchovnom diele k tej základnej pravde, že Boh je dobrý a iba dobrý. Nepoškvrnená Pomocnica je aj dnes učiteľkou saleziánskej rodiny a my ju nasledujeme v jej viere. Jej viera nás vychováva.

Publikované ako editoriál v Don Bosco dnes, 6/2012

utorok, 4. decembra 2012

Koncilový návrat k milosrdenstvu (Mozaika koncilu – 05)

V tretej časti Mozaiky sme ukázali, ako Cirkev na Koncile zaujala nový postoj k liturgii, k Božiemu slovu, k sebe samej, k človeku i k svetu.

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri vo svojej úvahe, z ktorej čerpám podnety, ukazuje na jeden z najvážnejších prejavov tohto nového prístupu. Vylúčenie „odsúdení“. Pôvod tejto novosti treba hľadať v hĺbke osobnosti a svätosti Jána XXIII., ktorý koncil chcel, otvoril a dal mu jasné smerovanie. Dobrota, ktorú tomuto pápežovi dejiny pripísali ako typickú črtu, bola znakom jeho svedectva o milosrdenstve. V otváracom príhovore koncilu zdôraznil presvedčenie, že „vo vzťahu k dnešnému svetu Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva pred siahaním po zbraniach strohosti a trestov.“ Konciloví otcovia však museli o tento postoj milosrdenstva zápasiť. Keď sa pripravovala Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete mnohí chceli, aby tam bolo jasné odsúdenie chýb modernosti, najmä ateistického materializmu a komunizmu. Prevážila však väčšina tých, ktorí prijali a pochopili hĺbku výzvy Jána XXIII.

Ján XXIII. na návšteve detí v nemocnici Bambino Gesù, 25. decembra 1958.
Foto: ospedalebambinogesu.it
Po stáročiach koncilov, ktoré vynášali odsúdenia heréz a chýb tej ktorej doby, tak Druhý vatikánsky koncil siahol znova po Ježišov podobenstve o kúkoli na roli. Možno povedať, že v textoch starších koncilov bol kúkoľ príliš zdôraznený a vybratý z kontextu. Ostatný koncil sa tak stal po stáročiach prvým, ktorý vedome odmietol vynášať odsúdenia. V deklarácii Dignitatis humanae, o náboženskej slobode, v článku 11, konciloví otcovia predkladajú motivácie viery pre toto odmietnutie odsudzovania. Ukazujú na príklad Krista a apoštolov. Onen článok je jednou z hodnotných teologických pasáži o Kristovi, ktorý je tichý a pokorný srdcom, zavŕšil svoje dielo na kríži a nechcel presadzovať pravdu silou.

Giuseppe Ruggieri vo svojom článku píše: „Jednou z najväčších príčin toho, prečo je (niekedy, niektorým) ťažké vysvetľovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je práve táto neprítomnosť odsúdení. ... Na Prvom vatikánskom koncile mali dokumenty presnú, pevnú štruktúru. V úvode sa pozitívne vyložila náuka o viere a o Cirkvi, potom v druhej časti kánony odsudzovali s technickou presnosťou príslušné chyby, omyly.“

V tejto optike o milosrdenstve, ktorú koncilu vyznačil Ján XXIII., a ktorú takmer všetci účastníci prijali, možno vidieť aj rozšírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu, iba niekoľko desaťročí po ukončení samotného koncilu. Ovocie, ktoré sa prejavuje predovšetkým v osobnom živote veriacich.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.

nedeľa, 2. decembra 2012

Cirkev a cirkusanti zdieľajú tradičné hodnoty

Ako jeden z momentov Roka viery – taký charakter mala púť asi sedem tisíc cirkusantov, žonglérov, pouličných umelcov, folklórnych súborov, klaunov a iných „Ľudí putovného divadla“. Zišli sa do Ríma z niekoľkých krajín Európy, ale aj z Ruska či USA. Na Námestí svätého Petra dokonca počas dvoch dní púte stoja riadny cirkusový stan, kolotoč pre deti a bábkové divadlo.

„Dať zamestnancom putovných divadiel najavo, že Cirkev na nich nezabudla, hoci sú často nútení žiť v podmienkach marginalizovaných skupín spoločnosti,“ hovorí o dôvode audiencie, ktorú im udelil Benedikt XVI. v sobotu 1. decembra v aule Pavla VI., Vatikánsky rozhlas.

Facebook: Vatican Radio - English Section
© L'Osservatore Romano
Cirkusanti prišli na audienciu v estrádnom sprievode od Anjelského hradu po Námestie svätého Petra. V aule pápež so záujmom sledoval vystúpenie dvoch skupín artistov a na záver mu priniesli aj malé levíča Simba, aby ho mohol vziať do rúk.

Svätý Otec v príhovore k týmto členom putovných divadiel vyzdvihol hodnoty, ktoré patria do tradície ich sektora a zdieľa ich aj Cirkev: „... láska k rodine, pozornosť voči maličkým, starostlivosť o osoby so zdravotným postihnutím, vzťah k chorým a vysoké docenenie bohatstva skúseností starších ľudí. Vo vašom prostredí sa udržiava nažive dialóg medzi generáciami, význam priateľstva, zmysel pre tímovú prácu. Prijatie a pohostinnosť sú vám naozaj vlastné, rovnako ako pozornosť v reagovaní na najautentickejšie túžby, najmä mladšej generácie,“ povedal cirkusantom nástupca svätého Petra.

Vo svojich slovách pápež prejavil veľké pochopenie pre reálny život ľudí z tejto oblasti: problémy spojené s putovným spôsobom života, vzdelávanie ich detí, hľadanie miest na predstavenia, povolenia k pobytu... Benedikta XVI. vyjadril nádej, že verejné inštitúcie uznajú spoločenský a kultúrny prínos putovného divadelníctva. Vyjadril tiež radosť z toho, že hoci situácia členov týchto divadiel im neumožňuje byť stálou súčasťou nejakej farnosti, sú súčasťou Cirkvi. „Prajem si, aby ste našli v komunitách, kde sa zastavujete, osoby, ktoré vás ochotne prijmú a vyjdú v ústrety aj vašim duchovným potrebám.“

Svätý Otec nezabudol poukázať aj na výchovný rozmer pôsobenia cirkusantov, ktorí môžu najmä mladšej generácii v jej boji s ťažkosťami, pokušením k beznádeji, či uzatváraním sa do pesimizmu, ponúkať pohľad na krásu života.
(Viac foto na Facebook Vatican Radio - English Section)

zdroj video: TA3

sobota, 1. decembra 2012

Lectio divina - 1. adventná nedeľa - 2. 12. 2012

Evanjelium podľa Lukáša      Lk 21, 25-28. 34-36 (kompletné čítania)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou.
Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.
Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“

(Evanjelium si čítaj pomaly, pozorne, aj opakovane dva-tri krát.)

Bdejte celý čas a modlite sa.

Meditácia

Príchod Syna človeka otrasie celým vesmírom. Znamenia jeho príchodu sú ako anticipácia, sú predznakom, že sa už približuje. Príchod Syna človeka nie je deštrukčný, naopak je uzdravujúci. Apokalyptická postava Syna človeka, ako ho predstavil prorok Daniel, prináša alternatívu k pozemskému obludnému a beštiálnemu spravovaniu sveta: alternatívu voči nespravodlivosti, útlaku, násiliu. Prichádza „ľudská“ a poľudšťujúca moc Syna človeka. Preto nás Ježiš nabáda: „Bdejte celý čas a modlite sa“.

Modlitba

Prosím, Pane, daj, aby som bdel a nebol zmetený. Nauč ma počas tohto adventu modliť sa. A nech ma tvoje Slovo zdravo drží v napätom očakávaní Teba.

Konanie

Začiatok adventu je dobrá chvíľa nájsť si pokojnú chvíľu a sláviť sviatosť zmierenia. Treba sa nám do hĺbky pripraviť na jeho príchod.

Podľa: Palabra y Vida 2012



štvrtok, 29. novembra 2012

Hovoriť o konkrétnom Bohu ľuďom našich čias

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 28. novembra 2012 v slovenčine.

Počas poslednej audiencie pred Adventom sa Benedikt XVI. zameral na otázku, ktorá súvisí priamo s dovzdávaním viery a ktorou sa zaoberal aj Druhý vatikánsky koncil. „Ako v našich časoch hovoriť o Bohu?“ Ako komunikovať evanjelium tak, aby jeho pravdy, ktoré prinášajú spásu, našli cestu do sŕdc dnešných ľudí a do ich myslí, „ktoré sú rozptýlené lákadlami tejto spoločnosti?“

Ako prvý bod poukázal Svätý Otec na to, že o Bohu môžeme rozprávať len preto, že Boh sám najprv prehovoril k nám. On totiž nie je nejaká zložitá hypotéza o pôvode sveta, ani vzdialená matematická inteligencia. Boh vstúpil do dejín a rozhodol sa hovoriť o sebe až do tej miery, že sa stal človekom. „V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil zo svojho neba, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby ich naučil umeniu života...“ Kresťania teda ohlasujú Boha konkrétneho, ktorý v Kristovi odpovedá na otázky prečo a ako žiť. „Práve preto si rozprávanie o Bohu vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia: predpokladá naše osobné, skutočné poznanie Boha a veľké nadšenie pre jeho plán spásy...“

Ďalšou odpoveďou na „ako“ je metóda podobenstva o horčičnom zrnku. Je to pokora malých krokov. „V rozprávaní o Bohu, v diele evanjelizácie - pod vedením Ducha Svätého - je nevyhnutné vedieť sa vrátiť k jednoduchosti...“ Príkladom je apoštol Pavol, ktorý píše Korinťanom, že neprišiel k nim hlásať filozofiu, vysokú reč, ale „Ježiša Krista a to ukrižovaného“. Pavol hovorí o skutočnom, konkrétnom Bohu, ktorý žije, o Kristovi ukrižovanom a vzkriesenom. „Apoštol sa neuspokojuje len s ohlasovaním slov, ale zapája do tohto veľkého diela viery celú svoju existenciu,“ bez strachu, v jednoduchosti a v radosti, s presvedčením, že čím viac je v strede Boh, tým viac ovocia ohlasovanie prinesie.

Pápež potom upriamil pozornosť na samého Krista v evanjeliách. „Z evanjelií vidíme ako sa Ježiš zaujíma o každú ľudskú situáciu, s ktorou sa stretá, ako vstupuje do života ľudí svojho času - s plnou dôverou v Otcovu pomoc.“ Takéto pôsobenie Boha v ľudských príbehoch je miestom, kde možno stretnúť Boha, ak sme naň pozorní.

Nástupca svätého Petra poukázal aj na to, ako učeníci pozorovali Ježiša, učili sa od neho smerodajný štýl: „náš spôsob života vo viere a v láske sa stáva hovorením o Bohu dnes, pretože len skrze život v Kristovi sa naše rozprávanie stáva dôveryhodným...“

„Rok viery je príležitosťou – vysvetľuje ďalej pápež – objaviť nové spôsoby, tak na úrovni osobnej ako aj spoločenskej, ako urobiť silu Evanjelia múdrosťou nášho života a smerovníkom našej existencie.“

Napokon Benedikt XVI. poukazuje aj na privilegované miestom rozprávania o Bohu, na rodinu. „Druhý Vatikánsky koncil hovorí o rodičoch ako o prvých zvestovateľoch Boha (pozri Lumen Gentium, 11), ktorí sú povolaní objavovať toto svoje poslanie a prijímať zodpovednosť za výchovu vo viere, za otváranie svedomia maličkých pre Božiu lásku.“ A zdôrazňuje, že táto komunikácia viery v rodine sa musí vždy diať v radosti, ktorá nezakrýva ani pravdu o bolesti, utrpení, námahe či smrti, no pozerá na ne všetko s perspektívy nádeje.

„Dobrý život podľa evanjelia je práve tento nový pohľad, táto schopnosť vidieť Božími očami každú situáciu.“

Foto: Vatican Radio - English Section (Facebook)

utorok, 27. novembra 2012

Svetové dni mládeže ako súčasť výchovy mladých vo viere

„Svetové dni mládeže samy o sebe nestačia pre orientáciu a výchovu mladých vo viere. Majú byť včlenené do pravidelnej pastorácie mladých v každodennej a trpezlivej práci,“ povedal kardinál Stanislaw Rylko, predseda Pápežskej rady pre laikov na úvod druhého prípravného stretnutia SDM v Rio de Janeiro 25.-29. novembra 2012.Správu priniesla talianska agentúra SIR.

Celosvetové stretnutie mladých, najväčšie podujatie Katolíckej cirkvi, sú – podľa myšlienky ich zakladateľa bl. Jána Pavla II. – súčasťou vzťahu a záujmu Cirkvi k mladým, sú tiež veľmi silným momentom pastorácie mladých, s veľkým dopadom. Kardinál Rylko skonštoval, že v posledných rokoch je toto stále zrejmejšie všetkým, ktorí pracujú s mladými. Je na vychovávateľoch a na dospelých ohlasovať Krista mladým. „Okolo nich (SDM) sa musí rozvíjať výchovné dielo v diecézach, farnostiach, v hnutiach, združeniach,“ dopĺňa kardinál Rylko.

Oficiálna web stránka: www.rio2013.com/en a konto na Facebooku Jornada Mundial de la Juventud

Arcibiskup Ria de Janeira dom Orani Joao Tempesta sa na stretnutí zmienil aj o liste, ktorý napísali rodiča Chiary Luce Badano, mladej blahoslavenej dievčiny, jednej z trinástich patrónov SDM v Riu. V texte rodičia vyjadrujú túžbu, aby príklad ich dcéry Chiary Luce „sa stal vzorom a vzpruhou v živote mnohých mladých, ktorí aj v ťažkých chvíľach hľadajú ako dať zmysel svojmu životu“. V júli budúceho roka budú rodičia blahoslavenej Chiary Luce osobne prítomní na SDM v Rio de Janeiro.

Na druhom medzinárodnom prípravnom stretnutí v Riu sa stretlo 206 delegátov zo 75 krajín a 40 laických združení. Zo Slovenska cestovali na zasadnutie dvaja zástupcovia prípravného tímu Komisie pre mládež pri KBS: Andrej Darmo, zodpovední za slovenských pútnikov počas Dní v diecézach v rámci SDM v Riu a Eva Jánošíková zodpovedná za Komunikačný tím SDM na Slovensku. Po skončení konferencie v Riu sa presunú do Sao Paola, ktoré bude hostiť Slovákov počas Dní v diecézach. Na tamojšom biskupskom úrade ich prijme pomocný biskup Mons. Tarcisio Scaramussa, salezián, zodpovedný za SDM v diecéze Sao Paolo.

V rámci SDM sa uskutočnia aj stretnutia mladých rôznych združení či rehoľných rodín. Mladí zo Saleziánskeho mládežníckeho hnutia sa stretnú na svojom festivale a modlitbovej vigílii 24. júla v saleziánskej škole Saint Rose v Niteroi, oblasť Rio de Janeiro. Stretnutie už má aj svoju vlastnú webstránku.


pondelok, 26. novembra 2012

Koncil obnovil hľadanie Božej vôle v dejinách (Mozaika koncilu – 04)

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri hovorí, že pre spoznanie významu koncilu nestačí skúmať a čítať koncilové dokumenty, ani len vnímať koncil ako najvyšší akt učiteľského úradu Cirkvi, vykonaný biskupmi v jednote s pápežom. Koncil bol predovšetkým milosťou. A to tak vo všeobecnej rovine, ako aj v osobnej skúsenosti biskupov, ktorí sa ho zúčastnili.

Vo všeobecnej rovine sa ukázal ako milosť – pokračuje v úvahe Ruggieri – v rámci historického kontextu. „V reakcii na nový sociálny, politický a kultúrny poriadok po Francúzskej revolúcii prevážil v Katolíckej cirkvi postoj zákrytu, obrany a polemiky. Ale v tom istom období dozrievali aj pozitívne protilátky, ktoré smerovali ku konštruktívnejšej reakcii na moderné zmeny a ku obnove života Cirkvi.“ Z Francúzka sa začalo do Európy šíriť liturgické hnutie, objavujú sa osoby, ktoré dosvedčujú evanjelium životom a ukazujú Cirkvi novú tvár sveta chudoby, dokonca ukazujú chudobu ako štýl života samotnej Cirkvi (napr. bl. Charles de Foucauld). Rastie znovu záujem o štúdium cirkevných otcov prvých storočí a najmä samotného Písma. Prvé kroky robí aj ekumenické hnutie. To všetko sa rozvíja v rozmedzí zhruba stopäťdesiat rokov, až sa to premietne do mnohých koncilových dokumentov – o liturgii, o Božom Slove, o Cirkvi, o ekumenizme, o náboženskej slobode.

Procesia s palmami na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1962 v Benátkach, za účasti skautov.
Koncil bol aj „veľkou spoločnou skúsenosťou počúvania Božieho Slova“. Viacerí biskupi vo svojich zápiskoch hovoria o svojom novom obrátení, o novej ceste väčšej vernosti Božiemu Slovu. Z toho však nemožno vyvodiť predstavu o ideálnej atmosfére koncilu. Boli tam aj napätia, názory o herézach koncilu, kompromisy pri schvaľovaní dokumentov. „Ale či nepatrí ku kresťanstvu počas jeho dejín fakt, že milosť a hriech, kúkoľ a pšenica, sú neoddeliteľne prepojené?“, pýta sa profesor Ruggieri.

Napokon píše o náukovej novosti koncilu. „Netreba už hovoriť o kontinuite alebo zlome ako o alternatívach, ale treba určiť, ktoré sú nové obsahy a ktoré odrezané vyschnuté ratolesti, a do hĺbky vnímať kontinuitu živej podstaty evanjelia.“ Koncil obnovuje potrebu objavovať Božiu vôľu uprostred toho, čo sa deje v dejinách, bez preferovania niektorej dejinnej epochy. Priamym vyjadrením tohto postoja je druhý článok Konštitúcie Dei Verbum (o Božom zjavení), ktorý – v prítomnom čase – hovorí o Božom pôsobení v dejinách, či o priateľskom postoji Boha k ľuďom.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.

sobota, 24. novembra 2012

Nová blahoslavená Mária Troncattiová mala za spovedníka slovenského misionára

V sobotu 24. novembra vyhlásili v Macas v Ekvádore za blahoslavenú saleziánku Máriu Troncattiovú. Na slávnosti bol prítomný aj slovenský misionár v Ekvádore don Ján Šutka, niekdajší spovedník novej blahoslavenej.

Mária Troncattiová (1883 – 1969) pochádzala z Talianska. Rástla v početnej rodine, bola aktívna vo farskej katechéze a horlivá v prijímaní sviatostí. Roku 1908 vstúpila do rehole dcér Márie Pomocnice (saleziánky). Cez prvú svetovú vojnu pracovala ako ošetrovateľkou červeného kríža vo vojenskej nemocnici. Od roku 1922 pôsobila v Ekvádore, medzi Šuraomi v pralese. Misijné stanice v Macas, v Sevilla Don Bosco a v Sucúa vďačia za mohutný rozvoj práve jej. Bola zdravotníčkou, chirurgičkou, ortopédkou, zubárkou i anestéziologičkou. Bola misionárkou, vychovávateľkou a evanjelizátorkou. Ľudia ju volali madrecita – dobrá mamička. Podporovala tiež dôstojnosť šuarských žien a vznik manželstiev na základe osobnej slobodnej voľby. Zomrela pri leteckom nešťastí 25. augusta 1969.

Positio – dokument k jej blahorečeniu – uvádza na stranách 212-218 svedectvo saleziána kňaza Jána Šutku (*1930), ktorý sa v roku 1960, ako novokňaz, stal pravidelným spovedníkom sr. Troncattiovej, až do konca jej života.

„Od prvého stretnutia so sr. Máriou som pochopil, že ide o dušu obdarenú mimoriadnymi darmi Ducha Svätého. ... Veľmi sa zaujímala o druhých. V mojom prípade sa zaujímala o rodinu, a keď sa dozvedela, že moja rodná sestra je tiež saleziánka, napísala jej list. ... Môžem potvrdiť, že jej jednota s Bohom bola prameňom jej života a viedla ju k veľkým dielam. Vždy bola prvá v kostole, aby ráno meditovala utrpenie Ježiša Krista v modlitbe krížovej cesty. ... V tom, čo sa týka ekonomiky, sa plne spoliehala na Prozreteľnosť. ... Týždenne a s rehoľnou svedomitosťou pristupovala ku sviatosti spovede. Boli to spovede, ktoré mi prinášali mnoho duchovného dobra. ... Milovala svojich chorých a, medzi nimi, najmä najnúdznejších: Šuarov. ... Nenájdete v Sucúa a v okolí osobu, ktorá by nemala zážitok jej nezištnej lásky.“

Don Ján Šutka poskytol mesiac pred blahorečením sr. Troncattiovej rozhovor pre web saleziani.sk, v ktorom obšírnejšie hovorí o svojich zážitkoch s novou blahoslavenou. Medzi iným aj o tom, ako mu pri návštevách ponúkala pohár piva, lebo vedela, že ho ma rád. Hovorievala mu: „Toto je lepšie ako liek.“


štvrtok, 22. novembra 2012

Viera katolíkov nejde proti rozumu, naopak, má v neho dôveru


Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 21. novembra 2012.

Drahí bratia a sestry, ako pokračuje Rok viery, máme vo svojich srdciach nádej, že dokážeme znovu objaviť jej radosť a tiež entuziazmus ohlasovať všetkým jej pravdy. Tieto pravdy viery nie sú len informáciou či posolstvom o Bohu. Vyjadrujú udalosť stretnutia Boha s človekom.
...
Viera nám sprostredkuje autentické poznanie Boha, ktoré sa dotýka celej ľudskej osoby: je to poznanie, ktoré dáva životu novú chuť a radosť zo života na tomto svete. ... Poznanie Boha je skúsenosťou viery, a zároveň predpokladá napredovanie v intelektuálnej a morálnej oblasti.
...
Foto: fidesratio.wordpress.com
Credo quia absurdum (verím, pretože je to absurdné) určite nie je frázou, ktorá by vyjadrovala katolícku vieru. Boh nie je absurdný, i keď pre nás zostáva tajomstvom. Tajomstvo však ešte nemusí byť iracionálne, práve naopak, môže byť plné zmyslu a pravdy. ... Viera nám umožňuje dívať sa do Božieho „slnka“, pretože je prijatím Zjavenia v dejinách.
...
Boh prostredníctvom svojej milosti osvetľuje ľudský rozum a otvára mu nové horizonty, nesmierne a nekonečné. Práve preto je viera neustálym stimulom: nedovolí nám nikdy zastaviť sa a uspokojiť sa s pochopením pravdy a skutočnosti, ktoré nie je celkom vyčerpávajúce. Predsudok moderných mysliteľov, ktorí tvrdia, že pre ľudský rozum sú dogmy viery obmedzujúce, je celkom nesprávny. Opak je pravdou, ako to už dokázali veľkí učitelia kresťanskej tradície.
...
Keď (sv. Augustín) hovorí „cháp, aby si veril a ver, aby si pochopil“ – je to akoby rozprával o svojej vlastnej životnej skúsenosti. Rozum a viera nie sú cudzie Božiemu Zjaveniu, ani si navzájom neprotirečia: sú podmienkami pochopenia Zjavenia a tiež podmienkami jeho autentického prijatia: stretávajú sa navzájom pred prahom tajomstva.
...
Katolícka viera je teda racionálna a má dôveru v ľudský rozum. ... V neodolateľnej túžbe po pravde len harmonický vzťah medzi vierou a rozumom je tou správnou cestou, ktorá vedie k Bohu a k plnému uskutočneniu seba samého.
...
V evanjeliu je do života uvedené nové ľudstvo - autentická „gramatika“ človeka a celej skutočnosti. Katechizmus Katolíckej Cirkvi v čl. 216 hovorí: „Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta.“


streda, 21. novembra 2012

Svätý Otec vydáva pred Vianocami knižku o Ježišovom detstve


„Konečne môžem odovzdať do rúk čitateľov malú knihu, ktorú som prisľúbil už dávnejšie...“ píše v úvode novej knihy Benedikt XVI. Tretia kniha diela o Ježišovi Nazaretskom má názov Ježišovo detstvo. Ako uvádza Vatikánsky rozhlas, kniha vychádza naraz v deviatich jazykoch v 50 krajinách vo vyše miliónovom náklade. Slovenské vydanie sa očakáva na jar.

Talianski vydavatelia Rizzoli a Libreria Editrice Vaticana ponúkli z knihy už v októbri úvod a dve ukážky.

„Nejde o tretí diel, – píše pápež v úvode – ale o istý druh malej vstupnej sály k dvom predchádzajúcim dielom o postave a posolstve Ježiša Nazaretského. Tu som sa usiloval vyložiť, v dialógu s exegétmi z minulosti a súčasnosti, to, čo Matúš a Lukáš rozprávajú o Ježišovom detstve na začiatku svojich evanjelií.“

„Ježiš sa narodil v epoche, ktorú možno presne určiť. Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania Lukáš ponúka ešte raz detailne a presné datovanie toho dejinného momentu: je pätnásty rok vlády cisára Tibéria... (pozri Lk 3,1). Ježiš sa nenarodil a neobjavil na verejnosti v nepresnom mýtickom 'kedysi'.“

 „Mária zavinula dieťa do plienok. Bez akejkoľvek sentimentálnosti si môžeme predstaviť s akou láskou Mária šla v ústrety svojej hodine a pripravila narodenie svojho Syna. Tradícia ikon, na základe teológie Cirkevných otcov, vysvetľuje jasle a plienky aj teologicky. Dieťa zavinuté do plienok sa ukazuje ako predvídanie hodiny jeho smrti: On je od začiatku Obetovaný, ako uvidíme ešte detailnejšie pri rozmýšľaní nad slovom o prvorodenom. Jasle tak predstavujú istý druh oltára.“

„Augustín vyložil význam jasieľ myšlienkou, ktorá sa v prvom momente zdá takmer nevhodná, ale pri pozornejšom skúmaní obsahuje hlbokú pravdu. Jasle sú miestom, v ktorom zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však leží v jasliach Ten, ktorý seba samého predstavil ako pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba – ako skutočný pokrm, ktorý človek potrebuje, aby bol ľudskou osobou. Je to pokrm, ktorý dáva človekovi pravý život, ten večný. Týmto spôsobom sa jasle stali poukazom na Boží stôl, ku ktorému je človek pozvaný, aby prijal Boží chlieb.“

„Dúfam, že malá kniha, napriek svojim ohraničeniam, pomôže mnohým osobám na ich ceste ku Ježišovi a s ním,“ dodáva Benedikt XVI.


utorok, 20. novembra 2012

Nový prístup Cirkvi k sebe samej a k svetu (Mozaika koncilu – 03)

Jednou z výnimočných čŕt Druhého vatikánskeho koncilu bolo jeho pastoračné zameranie, ten „kopernikovský obrat“ od definovania dogiem a odsúdení k citlivosti na znamenia čias a k predstaveniu náuky viery takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času. Bezprostredné dielo koncilu je zhrnuté v 16 dokumentoch: štyri konštitúcie, deväť dekrétov a tri deklarácie.

Hneď v prvej schválenej Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii koncil ukazuje, že sa na nej zúčastňujú všetci veriaci, lebo všetci sú krstom zapojení do veľkonočného tajomstva Krista, ktoré sa v liturgii slávi. Liturgia tak už nie je vnímaná ako oblasť výhradne pre kňazov a biskupov.
Vieroučná konštitúcia Dei Verbum o Božom slove predstavuje Bibliu nie ako poklad právd na obhajobu proti bludárom, ale predovšetkým ako Slovo, cez ktoré sa Boh prihovára kresťanom.

Vieroučná konštitúcia Lumen Gentium o Cirkvi predstavuje Cirkev ako tajomstvo, ako realitu, ktorú Boh Otec ustanovil, Kristus založil a Duch Svätý ju animuje. Prekonáva tak ideu predošlých storočí o Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, kde prvé miesto patrí hierarchii. Teraz sa o hierarchickom usporiadaní hovorí až v tretej kapitole. Cirkev je najprv sviatosťou, znakom a nástrojom spoločenstva ľudí s Bohom (LG 1). Tento prístup tak hneď v úvode dokumentu otvára témy ako všeobecné kňazstvo veriacich (LG 10-11), zväzky Cirkvi s nekatolíckymi kresťanmi (LG 15) či s nekresťanmi (LG 16). Pár desaťročí pred koncilom takéto témy boli „neboli“. Koncil niektoré potom rozvinul v osobitných dokumentoch.

Skupina nekatolíckych delegátov na ukončení prvej sesie koncilu 8. decembra 1962 
(foto ilpost.it/AP Photo)

Štvrtá Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete má za stredobod človeka: „jediný a celý človek, s telom i dušou, srdcom i svedomím, rozumom a vôľou“ (GS 3). Pozerá však na neho a na jeho realitu optikou viery. Na úvod sa najprv predstavuje Cirkev ako „ľud Boží“ (GS 11). A následne hovorí o dôstojnosti každej ľudskej osoby (GS 12), o svedomí a slobode (GS16 a 17), ale i o ateizme (GS 19-21), o spolupatričnosti ľudí (GS 30-31), o ekonomike (GS 63-72) a mnohých ďalších témach. Táto konštitúcia v úvode jasne znovu stavia na evanjeliovom základe: Cirkev má byť kvasom. Nie ľudstvo pre Cirkev, ale Cirkev pre ľudstvo. Ako Kristus, ktorý prišiel slúžiť, nie dať sa obsluhovať (GS 3).

nedeľa, 18. novembra 2012

Posolstvo k SDM 2013 v Riu ukazuje mladým ich dve misijné oblasti

V piatok 16. novembra bolo zverejnené Posolstvo Benedikta XVI. pre Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro, v júli 2013 na tému: „Choďte a učte všetky národy!“ (celé anglicky tu).
Na úvod Svätý Otec potvrdzuje pozvanie do Ria, kde slávna socha Krista Vykupiteľa je podľa jeho slov výrečným symbolom. Otvorené náručie je znamením Pánovho prijatia. „Nechajte sa ním zlákať!“, odkazuje pápež mladým. „Nechajte sa ním milovať a budete svedkami, akých svet potrebuje.“

V nasledujúcich ôsmich bodoch Svätý Otec rozvíja tému odovzdávania viery, evanjelizácie.

Pred mladými stojí naliehavé povolanie budovať s entuziazmom lepší svet, než ten aktuálny. Technický rozvoj ponúka nevídané možnosti interaktivity medzi ľuďmi, ale globalizácia bude pozitívna len ak bude založená nie na materializme ale na láske, ktorá jediná napĺňa srdcia a zjednocuje, hovorí Benedikt.

V druhom bode Staňte sa Kristovými učeníkmi pripomína slová Jána Pavla II.: „Viera mohutnie tým, že ju dávame“. A pozýva mladých čítať katechizmus, aspoň ten ich mládežnícky – YouCat. „Musíte poznať svoju vieru s takou istou dôslednosťou, s akou špecialista informatik pozná operačný systém počítača.“

Tretí bod Choďte! upriamuje pozornosť na stretnutie s Kristom, z ktorého sa rodí evanjelizácia. „Čím viac s ním rozprávame, tým viac si prajeme hovoriť o ňom. Čím viac si nás získava, tým viac túžime k nemu priviesť aj ďalších.“

Štvrtý bod Choďte k všetkým národom navrhuje mladým otvoriť dvere svojich sŕdc pre dialóg, v jednoduchosti a s úctou. A ako prvú jasnú oblasť ich misie vníma pápež internet. „Vy, mladí, ktorí ste takmer spontánne zladení s týmito novými prostriedkami komunikácie, máte osobitnú úlohu evanjelizovať tento digitálny kontinent.“ Druhou oblasťou je migrácia za prácou či štúdiom. „Drahí mladí, nebojte sa svedčiť o svojej viere v týchto kontextoch.“

Nasleduje bod Urobte z nich učeníkov. „Drahí mladí, nikdy nezabúdajte, že prvým skutkom lásky voči blížnemu, ktorý môžete vykonať, je podeliť sa o prameň našej nádeje: kto nedá Boha, dá veľmi málo.“ Treba privádzať ľudí ku stretnutiu s Kristom v jeho slove a vo sviatostiach.

V bode šesť Pevní vo viere hovorí Benedikt XVI. o situáciách, keď mladí cítia neschopnosť v ohlasovaní viery. Netreba mať strach. Evanjelizácia nie je ľudská iniciatíva a nezávisí predovšetkým na ľudských talentoch. „Je to dôverujúca a poslušná odpoveď na Božie volanie a preto sa nezakladá na našej sile.“ A dopĺňa výzvu, aby mladí stavali svoj život na modlitbe a sviatostiach.

Siedmym bodom S celou Cirkvou poukazuje pápež na skutočnosť, že nikto nemôže byť svedkom evanjelia sám, ale treba žiť vo vedomí, že sme včlenení do cirkevnej komunity a ona nás podporuje.

Záverečný bod „Tu som, Pane!“ pozýva počúvať v hĺbke Ježišov hlas. Petrov nástupca potom jasne hovorí: „Cirkev má vo vás dôveru a je veľmi vďačná za radosť a dynamiku, ktoré rozdávate. Veľkoryso využívajte svoje schopnosti v službe evanjeliu! ... A nebojte sa, Ježiš, Spasiteľ sveta, je s nami vždy, až do skončenia sveta.“

Viac ku SDM Rio 2013 na slovenskej stránke www.rio13.sk.


streda, 14. novembra 2012

Pápež na audiencii: Situácia sa zmenila, veriaci musia obhajovať dôvody svojej viery


Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 14. novembra 2012.

Božia iniciatíva vždy predchádza všetky ľudské snaženia... A je to vždy on, kto nám dovoľuje vstúpiť do svojej intimity, keď sa nám zjavuje a darúva milosť, aby sme ho dokázali prijať v zjavení viery.
...
Existujú spôsoby ako otvoriť ľudské srdce pre poznanie Boha. ... určité – dnes veľmi rozšírené – spôsoby zmýšľania sťažujú Cirkvi a kresťanom snahu odovzdávať radosť z Evanjelia každému stvoreniu a privádzať všetkých na stretnutie s Kristom, jediným Spasiteľom sveta. Toto je však naše poslanie, je to poslanie Cirkvi a každý veriaci by ho mal napĺňať s radosťou, mal by ho chápať ako svoje vlastné a realizovať ho prostredníctvom života posilňovaného vierou, poznačeného láskou a službou Bohu i blížnym: mal by byť schopný priam vyžarovať nádej.
...
V minulosti v západnom svete, v spoločnosti, ktorá sa pokladala za kresťanskú, bola viera prostredím, v ktorom sa človek pohyboval. V dnešnom svete sa situácia zmenila a veriaci musí byť stále viac schopný obhájiť dôvody svojej viery.
...
Situácia sa zmenila. (Foto: kembers.com)
Ak Boh stratí centrálne miesto, aj človek sám príde o miesto, ktoré mu náleží – nedokáže nájsť svoje umiestnenie v rámci Stvorenia, vo vzťahoch s druhými. Stále platí to, čo staroveká múdrosť hovorila v mýte o Prométeovi: človek si myslí, že sa môže stať „bohom“, pánom života a smrti.
...
Prvé slovo: svet. Svätý Augustín, ktorý vo svojom živote dlho hľadal Pravdu a Pravda sama sa ho napokon zmocnila, má vo svojich spisoch jednu krásnu, slávnu stranu, kde hovorí: „Pýtaj sa krásy zeme, mora a vzduchu, ktorý je všade; pýtaj sa krásy neba…, pýtaj sa všetkých týchto vecí. Každá ti odpovie: pozri na nás a pozoruj, aké sme krásne. Ich krása je ako hymnus chvál. A tieto krásne stvorenia, čo aj pominuteľné, kto ich stvoril, ak nie ktosi, kto vlastní krásu nepominuteľnú?“
...
Druhé slovo: človek. Opäť svätý Augustín... hovorí, že Boh je mi viac nablízku, než som si ja sebe samému. A z tohto potom formuluje pozvanie: „Nevychádzaj zo seba, vstúp hlbšie do svojho vnútra: vo vnútornom človeku prebýva pravda“. Toto je ďalšia vec, ktorú môžeme v dnešnom hlučnom a chaotickom svete stratiť: schopnosť zastaviť sa a hľadieť do hĺbky nás samých...
...
Tretie slovo: viera. Predovšetkým v realite našich čias nesmieme zabudnúť, že cesta, ktorá vedie k poznaniu Boha a stretnutiu s ním, je život viery. ... Dnes majú mnohí veľmi obmedzený pojem kresťanskej viery, pretože ju stotožňujú so systémom právd, ktoré treba veriť alebo s hodnotami – ale nie s pravdou o Bohu, ktorý sa zjavil v dejinách, lebo túži po osobnej komunikácii s človekom – po vzťahu plnom lásky.

pondelok, 12. novembra 2012

„Kopernikovský obrat“ v postoji Cirkvi (Mozaika koncilu – 02)


Pápež Ján XXIII. práve viedol rozhovor o súčasnom duchovnom stave sveta s vtedajším štátnym sekretárom Vatikánu kardinálom Dominikom Tardinim, keď mu prišla na um myšlienka zvolať koncil. Bolo to 23. januára 1959. Pápež pokladal myšlienku o koncile za prozreteľnostnú. A taká bola aj pápežova predstava o koncile.

Cirkev zvykla na konciloch v reakcii na bludné učenia najprv zadefinovať náuku, niekedy aj vo forme dogiem, a v druhom kroku zadefinovala kánony – odsúdenia toho, čo sa náuke protivilo. Takto uvažovali aj niektorí kardináli v rímskej kúrii o novom koncile. V období studenej vojny, pretekov v zbrojení, ateizmu a komunizmu bolo dôvodov na odsúdenia veľmi mnoho. Pápežovým zámerom však bolo, aby koncil predstavil trvalé pravdy viery zrozumiteľne pre dnešných mužov a ženy. „Aby toto učenie preniklo všetky oblasti ľudskej činnosti, čo sa týka jednotlivcov, rodín i spoločenského života, v prvom rade je potrebné, aby Cirkev nikdy nestratila z očí posvätné dedičstvo pravdy, ktoré dostala od otcov. Ale zároveň musí brať do úvahy nové životné podmienky a spôsoby súčasnej doby, ktoré poskytujú nové možnosti aj pre katolícky apoštolát.“ Tento prístup dostal pomenovanie „pastoračný“ a – po mnohých storočiach – sa ukázal ako „kopernikovský obrat“.
Pápež Ján XXIII. otvára koncil 11. októbra 1962. Foto: www.conciliaria.com
Ján XIII. sám ukázal svojou osobnosťou, náukou i skutkami, dobrotu Boha, milosrdenstvo. Nechcel, aby Cirkev panovala, odsudzovala, ale aby náuka evanjelia prenikla ľudstvo ako kvas a stvárňovala svedomia. „Žiada sa, aby sa toto bezpečné a nemeniteľné učenie, ktorému načim zachovať vernosť, študovalo a podávalo takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času.“

V tomto zdnešnení viery nejde Cirkvi o behanie za módnymi trendmi, ale o vniknutie do drámy ľudského života. „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Takto začína Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete – Gaudium et Spes. Táto konštitúcia odráža zmýšľanie koncilu o samej Cirkvi a o jej postoji k svetu. Onen obrat v zmýšľaní sa ukázal hneď aj v praxi. Na rozdiel od Tridentského koncilu, ktorého dokumenty začala Cirkev zverejňovať až po roku 1901, Pavol VI. nariadil aby závery tohto koncilu boli k dispozícii hneď všetkým.

piatok, 9. novembra 2012

Učiť sa vieru z praxe, alebo ako kardinál Dolan pozeral von oknom


Predseda konferencie katolíckych biskupov USA a arcibiskup New Yorku Timothy Dolan opísal na svojom blogu The Gospel In The Digital Age jeden zo svojich zážitkov počas biskupskej synody v Ríme. Jeho článok, publikovaný 26. októbra, v piatok pred záverom synody, poukazuje na jeden zo základných rozmerov novej evanjelizácie – svedectvo v praxi.

Synoda sa schyľovala ku koncu. Kardinál priznáva, že v ten piatok v synodálnej sále sníval s otvorenými očami. Úsmevne dodáva: Nehovorte to Svätému Otcovi.

Všetky naše rozhovory... Všetky naše idey... Všetky naše návrhy ... Áno, boli vzácne a, prosím Boha, vyplynú do vierohodného a účinného dokumentu.

Ale ako som tam sedel snívajúc s otvorenými očami, pozeral som sa vonku zo synodálnej sály, a videl som malý dvor vnútri Donum Mariae, čo je útočisko pre ženy bezdomovkyne tu v Ríme, na rohu Vatikánu, zverené Misionárkam lásky blahoslavenej Matky Terezy.

Dva tucty žien, ako ďalej píše kardinál Dolan, tam sedeli umyté, v čistom oblečení, práve po raňajkách. Usmievali sa... Spievali piesne, ktoré ich učili sestry... A jedna sestra ich práve učila modliť sa ruženec.

A ja tu sedím a rozmýšľam... tieto sestry brilantným spôsobom uskutočňujú novú evanjelizáciu. Asi by nám povedali: Načo všetok ten zbytočný rozruch? Len milujte Boha a „najmenších z týchto“, ako nás učil Ježiš.

Reálna situácia na ulici v Ríme, foto z blogu notstrictlyspiritual.com
Kardinálovo zamyslenie a bezprostredné podelenie sa o zážitok na blogu naznačuje, že popri hľadaní orientácií a skúmaní situácie o novej evanjelizácii nemožno vynechať prax. Prax, ktorá učí, ale ktorá najmä uskutočňuje, koná. Sedliacky rozum hovorí: ak sa má nejaká vec urobiť, treba ju začať robiť. Nová evanjelizácia má za cieľ obrodiť vieru najmä v západnej civilizácii, tam, kde bol kresťanský život kedysi veľmi silný, ale dnes už nie, niekde vôbec. Táto obroda však nie je iba „projekt na papieri“. Ona sa už deje. Prostredníctvom mnohých, ktorí jednoducho konajú, inšpirovaní vierou. Ako na to poukazuje newyorský arcibiskup.

V závere svojho krátkeho príspevku kardinál Dolan vyznáva nepriamo všetkým tým, ktorí s vierou napĺňajú svoje každodenné poslanie v rodinách, doma v kuchyni, pred tabuľou v škole, pri lôžkach v nemocniciach: My, biskupi, sa môžeme naučiť veľa o novej evanjelizácie od ľudí ako vy!

streda, 7. novembra 2012

Vychovávať k vychutnávaniu ozajstných radostí


Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 7. novembra 2012, Vatikán

„Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá“ (KKC 27). Táto veta, pre niektoré kultúry prijateľná, ba priam samozrejmá, sa v kontexte západnej, sekularizovanej kultúry, môže javiť skoro ako provokácia. Veď mnohí naši súčasníci by mohli namietať, že túžbu po Bohu vôbec nepociťujú.
...
Facebook: Vatican Radio - English Section
© L'Osservatore Romano
V skutočnosti však to, čo sme nazvali „túžbou po Bohu“, ešte celkom nevymizlo z ľudského srdca a rozličnými spôsobmi sa ho dotýka. Ľudia sú vo svojich túžbach často zameraní na konkrétne dobrá, na rozdiel od dobier duchovných – a predsa sú konfrontovaní aj s otázkou, čo je dobro ako také...
...
Každé dobro, ktoré spoznávame, smeruje k tajomstvu, ktoré nás zovšadiaľ obklopuje: každá túžba, ktorá sa nachádza v ľudskom srdci, je ozvenou základnej túžby, ktorú nikdy nemožno celkom naplniť.
...
Človek v konečnom dôsledku vie a pozná, čo ho nemôže nasýtiť, ale nedokáže si predstaviť alebo definovať to, čo by mu dokázalo sprostredkovať skutočné šťastie, ktorého zárodok nosí vo svojom srdci. Nie je možné spoznať Boha len na základe ľudskej túžby. Z tohto pohľadu zostáva tajomstvom: človek hľadá Absolútno, ale robí to len prostredníctvom malých a neistých krokov. Avšak už táto skúsenosť túžby, skúsenosť „nespokojného srdca“ – ako ju nazval sv. Augustín – je veľmi dôležitá. Ona nám potvrdzuje, že človek je v hĺbke náboženským bytím (por. KKC 28), takmer akoby „žobrák túžiaci po Bohu“.
...
Vychovávať od útleho detstva k vychutnávaniu ozajstných radostí vo všetkých oblastiach ľudskej existencie – v rodine, v priateľstve, v solidarite s tými, čo trpia, v zabúdaní na seba samých, aby sme mohli slúžiť druhým, v láske k poznaniu, k umeniu, ku prírodným krásam – to všetko znamená posilňovať vnútorný, hlbší zmysel a vytvárať účinné protilátky proti banalizácii a sploštenému videniu, ktoré je dnes tak veľmi rozšírené.
...
Opravdivé radosti v nás dokážu vyvolať zdravú nespokojnosť, ktorá vedie k tomu, aby sme boli stále náročnejší – aby sme túžili po väčšom a hlbšom dobre. Zároveň nám pomáhajú čoraz jasnejšie vidieť, že nič konečné nedokáže naplniť naše srdce.
...
Modlime sa, aby v tomto Roku viery Boh ukázal svoju tvár všetkým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom.

utorok, 6. novembra 2012

Koncil a katechizmus (Mozaika koncilu – 01)


Keď sa povie ekumenický koncil, nemyslí sa tým ekumenizmus, akoby sa nám zdalo. „Oikouméne“ je grécke slovo a značí obývaný svet. Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov celého obývaného sveta. Biskupi na konciloch rozhodovali najmä o tom, ako treba chápať to, čo Boh ľuďom zjavil. Výsledkom sú dogmy, pevné učenie.

V dejinách Katolíckej cirkvi sa uskutočnilo dvadsaťjeden ekumenických koncilov. Prvý zvolal cisár Konštantín roku 325 v meste Nicea, dvadsiaty zvolal pápež Pius IX., v rokoch 1869-70 vo Vatikáne, a poznáme ho ako Prvý vatikánsky koncil. O Druhom vatikánskom uvažoval už Pius XII. (bol pápežom v r. 1939-58), ale „odradili ho od toho jeho najbližší spolupracovníci, presvedčení okrem iného aj o tom, že kúria (rôzne úrady Cirkvi v Ríme) s pomocou mnohých poradcov je schopná čeliť a riešiť problémy súčasnosti“. Tak o tom píše Mons. Luigi Bettazzi, emeritný biskup z Ivrei v Taliansku, účastník Druhého vatikánskeho koncilu.

Pápež Ján XXIII., ktorý nastúpil po Piovi XII., mal byť prechodným pápežom, aspoň tak si mysleli niektorí. Jeho hlboké poznatky o Cirkvi v prvotných časoch, kombinované s bohatou diplomatickou skúsenosťou nuncia v Bulharsku, Turecku a Francúzsku a pastoračná skúsenosť z obdobia, keď bol biskupom v Benátkach, ho viedli k tomu, že – na prekvapenie mnohých – 25. januára 1959, len pár mesiacov po svojom zvolení, oznámil zvolanie veľkého ekumenického koncilu. Hneď od začiatku však ukázal, že koncil bude v rukách biskupov. A že úlohou koncilu nebudú nové dogmy, ale zdnešnenie viery, adžornamento.

Ján XXIII., foto: ilpost.it 

Najväčšou starosťou ekumenického koncilu je toto: aby bol svätý poklad kresťanskej náuky zachovaný a účinnejšie vyučovaný“, povedal o základnej úlohe koncilu Ján XXIII. A tu je vyjadrená aj kontinuita tohto koncilu s ostatnými: kontinuita v úlohe a v ovocí, teda v zachovaní a v odovzdávaní viery. Túto úlohu Cirkev napĺňa najmä cez katechézu a cez evanjelizáciu. Tak už Tridentský koncil (1545-63) dal vo svojich dekrétoch katechéze prvoradé miesto a výsledkom bol Rímsky katechizmus (KKC 10). Pápež Pavol VI., ktorý sa stal pápežom uprostred rozbehnutého koncilu v júni 1963, pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias (KKC 9). Jedným z veľkých výsledkov koncilu sa potom stal Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný v roku 1992. Podáva celý obsah katolíckej viery v reči dnešného človeka.

streda, 31. októbra 2012

Pozerajme svätým do očí ... aj na fotkách


Len tri dni pred slávnosťou Všetkých svätých je v kalendári spomienka na blahoslavenú „dievčinu v rifliach“ Chiaru Luce Badanovú (na obr. vľavo). Zomrela ako 19-ročná v roku 1990 a v septembri 2010 ju vyhlásili za blahoslavenú. Jej rodičia boli v ten deň asi najšťastnejší ľudia na zemi. O niekoľko mesiacov neskôr pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného svojho predchodcu, milovaného pápeža Jána Pavla II., ktorý Slovensko navštívil tri krát. Do tretice, v sobotu 24. novembra tohto roku, deň pred slávnosťou Krista Kráľa, vyhlásia v Ekvádore za blahoslavenú saleziánku sestru Máriu Troncattiovú. Zomrela v roku 1969. K týmto trom pokojne postavme do radu ďalších: sestra Zdenka Schelingová, biskup Pavol Gojdič, Páter Pio, pápež Ján XXIII., don Bosco. A mohli by sme pokračovať.

Práve pri týchto vymenovaných nám totiž môžu naskakovať zimomriavky: keď sa pozrieme na ich fotky. Nie na maľované obrazy, ale na ich fotky, dokonca na videá; a keď si pri tom uvedomíme ich momentálny stav – ich reálnu osobnú blaženosť v bezprostrednej Božej blízkosti...

Svätci nie sú mysteriózne osobnosti. To nie sú „pekné príbehy“ z knihy. Svätci sú ľudské osoby, ktoré reálne teraz „sú“ žijú v plnom šťastí. A my sa im na ich fotkách môžeme pozerať priamo do očí. Ako často práve takto vzniká v nás dialóg s nimi – modlitba. Predstava ako sa rodičia Chiary Luce Badanovej modlia k svojej blahoslavenej dcére nami môže trochu – v dobrom zmysle – otriasť. Oni to naozaj robia. Maľované obrazy občas navodzujú dojem, že tá osoba je predsa len tak trochu vzdialená. Fotka je niečo iné. Video je niečo iné. Jána Pavla II. sme videli, zažili, niektorí mu podali ruku; sestra Troncattiová (na obr. vpravo) písala list na Slovensko, poznala sa s ešte žijúcim saleziánom Jánom Šutkom, tiež misionárom v Ekvádore.

Rovnako reálni ako svätci, blahoslavení, ktorým sa môžeme pozerať do očí na ich fotkách, sú aj všetci ostatní svätí z predošlých stáročí. Sú to konkrétne živé osoby. A s konkrétnou živou osobou sa možno rozprávať úplne normálne. S úctou, ale familiárne, bez kvetnatých slovných zvratov. Nevieme si to predstaviť, nevieme to vysvetliť ako to funguje, ale s vierou vieme, že keď s nimi hovoríme (modlíme sa k nim), počujú nás. Rovnako, ako to veríme o Ježišovej a našej matke Márii. Prvej medzi svätými.

V deň oslavy „všetkých“ je veľká príležitosť porozprávať sa – osobne, súkromne, dôverne a familiárne – aspoň s niektorými. Reálne.

sobota, 27. októbra 2012

Výzva Synody: Cirkev musí byť najprv ako samaritánka


V piatok 26. októbra predstavili v tlačovom stredisku Svätej Stolice záverečné posolstvo synody o novej evanjelizácii (celé v angličtine tu). Posolstvo je určené Božiemu ľudu.


Biskupi vidia Cirkev ako samaritánku, ktorá pri studni stretá Ježiša. Ona sama najprv potrebuje obrátenie, aby jej poslanie evanjelizovať nestratilo dôveryhodnosť. Inak povedané, nemôžeš dať, čo nemáš. „Pozývame vás všetkých kontemplovať tvár Pána Ježiša Krista, aby sme vstúpili do jeho tajomstva“. Takto si potom môže Cirkev – ako Ježiš pri studni – sadnúť k mužom a ženám dnešných čias, aby im ponúkla zážitok stretnutia s Kristom.

Posolstvo, ako povedal kardinál Dolan z New Yorku pre Vatikánsky rozhlas, zhŕňa nielen myšlienky ale aj atmosféru synody. Synodálni otcovia sa pozerajú na dnešný svet – v duchu Druhého vatikánskeho koncilu – s pokojnou odvahou, bez odsudzovania. Základom je totiž viera, že pánom dejín je Boh. Hoci je svet plný protirečení, Boh ho miluje. Globalizácia, sekularizácia, či premeny spoločnosti, ako aj migrácia, sú napriek ťažkostiam a utrpeniu, ktoré v sebe obsahujú, príležitosťou pre evanjelizáciu. Zámerom novej evanjelizácie totiž nie je hľadať nové stratégie, akoby evanjelium bolo produktom pre trh. „Potrebujeme znovuobjaviť spôsoby, ktorými Ježiš pristupuje k osobám a volá ich.“

Prirodzeným miestom evanjelizácie je rodina. „Chceme vyjadriť vďačnosť mnohým kresťanským manželstvám a rodinám, ktorí cez ich svedectvo ukazujú svetu skúsenosť spoločenstva a služby. Tie sú totiž počiatkom viac milujúcej a pokojnej spoločnosti.“ Synodálne posolstvo sa zameriava aj na neusporiadané situácie rozvedených a ich rodín. „Im všetkým hovoríme, že Božia láska neopúšťa nikoho, Cirkev ich miluje, ... zostávajú stále jej členmi, aj keď nemôžu prijímať sviatosť zmierenia a Eucharistiu.“

Osobitnú pozornosť venuje posolstvo mladým. Oni sú už teraz významnou časťou ľudstva a Cirkvi a sú aj jej budúcnosťou. „Chceme ich podporovať v ich hľadaní a povzbudzujeme naše spoločenstvá aby im načúvali, aby viedli s nimi dialóg. ... Chceme, aby naše spoločenstvá zapriahli, nie potláčali silu ich entuziazmu.“

Akýmsi vyvrcholením posolstva sú slová o kontemplácii a službe. Sú to dva rozmery života viery, veľmi podstatné pre novú evanjelizáciu. Kontempláciu, v ktorej ticho pomáha lepšie prijať Božie slovo, a službu chudobným, v ktorých môžeme rozpoznať Kristovu tvár.

utorok, 23. októbra 2012

Synoda poukazuje na pestré témy o evanjelizácii


Už po 13-ty raz sa v Ríme zišli zástupcovia biskupov z celého sveta na generálne zasadanie biskupskej synody. Tentoraz na tému novej evanjelizácie. Od nedele 7. do nedele 28. októbra je na synode Vatikáne spolu 262 riadnych účastníkov, čo je najväčší počet v histórii synod. K riadnym účastníkom bolo pozvaných ďalších 45 odborníkov z rôznych oblastí a 49 tzv. poslucháčov. Spomedzi riadnych účastníkov synody je 142 „synodálnych nováčikov“.

V úvodných dňoch sa hovorilo najmä o situácii Cirkvi na jednotlivých kontinentoch. Kardinál Péter Erdö z Budapešti uviedol, že Európu charakterizujú demografický pokles, starnutie populácie, ekonomická kríza a oslabenie kultúrnej a náboženskej identity. „Ľudia v Európe dnes majú hlad a smäd po nádeji.“ V Afrike, podľa kardinála Polykarpa Pengu z Tanzánie, chýbajú kvalifikovaní misionári a evanjelizáciu ohrozujú kmeňové konflikty, korupcia, choroby, násilie a obchod s ľuďmi. Arcibiskup z Bombaja, kardinál Oswald Gracias, upozornil, že v Indii a Číne dnes žije 37% svetovej populácie. Ázia je požehnaná na boom nových technológií a toto treba vnímať nie ako ohrozenie, ale ako veľký Boží dar pre odovzdávanie evanjelia.

Biskup z Bangladéša, Gervas Rozario, adresoval všetkým biskupom vážnu výzvu návratu k chudobe. „Ako autentickí veriaci v Ježiša Krista sa musíme naučiť nielen sa vzdávať materiálnych dobier, ale doceňovať jednoduchosť a pokoru chudobných, ich radosť vtom málo, čo majú, a ich ústretovosť k ostatným.“

Na synode vystúpili s príspevkami aj dvaja zástupcovia Slovenska, ich príspevky boli v taliančine. Gréckokatolícky eparcha Ján Babjak vo štvrtok 11. októbra vyzdvihol v krátkosti motto blahoslaveného biskupa Gojdiča „Boh je láska, milujme ho!“ a zdôraznil potrebu svätosti kňazov i biskupov, lebo vďaka ich horlivosti a svätosti života rastie viera veriacich. V stredu 17. októbra vystúpil s príspevkom aj bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. Hovoril o výzvach ku konverzii. „Sprevádzajú nás mnohé výzvy ku konverzii, vyjadrené úprimne alebo v duchu sporu, ale žiadaný efekt zostáva ten istý: autentická a účinná konverzia.“

Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez, jeden z desiatich zástupcov rehoľných predstavených, na synode poukázal na spojitosť evanjelizácie a povolaní. Dnes je potrebná najmä kultúra povolania: vnímať samotný život ako dar od Boha pre určité poslanie. Synoda má pomôcť pastierom Božieho ľudu byť skutočnými duchovnými vodcami.

utorok, 16. októbra 2012

100 rokov od narodenia Jána Pavla I. – blahorečenie na dohľad


V stredu 17. októbra by oslávil pápež Albino Luciani – Ján Pavol I. sto rokov. Jeho pontifikát na jeseň roku 1978 však trval len 33 dní. Proces jeho blahorečenia prebieha už dlhšiu dobu a postulátor tejto kauzy, dnes už rektor Pápežskej lateránskej univerzity, salezián biskup Enrico Dal Covolo, dokončil prvú časť dokumentu „positio“. V deň nedožitých narodenín sa kauza Jána Pavla I. dostáva zasa o krok vpred.

„Vychádzajú na povrch nové informácie o zdravotnom stave pápeža Lucianiho a vďaka svedectvám (167 vypočutých osôb) a zozbieraným lekárskym dokumentom môžeme definitívne vyvrátiť tézu o vonkajšom zapríčinení jeho smrti,“ povedal Mons. Dal Covolo pre Tgcom24 o osobe usmievavého pápeža.

Prvá časť „positio“ zahŕňa všetky dokumenty o hrdinských čnostiach, o živote a aj o zázraku, dosiahnutom na príhovor nádejného blahoslaveného. „Verím, že čoskoro bude tento pápež blahorečený,“ dodáva Dal Covolo s pripomenutím, že v procese je samozrejme potrebná maximálna rozvážnosť. „Svätý Otec Benedikt XVI., s ktorým som bol pred niekoľkými týždňami, potvrdil, že je veľmi spokojný s týmto ďalším krokom v kauze smerom k blahorečeniu a vyzval ma k rozvážnosti. Veľmi podporuje túto kauzu, s náklonnosťou a pozorne. Dal na ňu osobitné požehnanie.“

Ako pre agentúru Rome Reports v júli tohto roku povedal emeritný prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál José Saraiva Martins, je predčasné hovoriť o presnom dátume blahorečenia pápežov Pavla VI. a Jána Pavla I., ale mohlo by sa to udiať počas Roka viery.

Ján Pavol I., vlastným menom Albino Luciani bol zvolený na Petrov stolec 26. augusta 1978, po smrti Pavla VI., charakterom veľmi skromný a dobrý, usmievajúci sa pápež. Zomrel po 33 dňoch, nad ránom 29. septembra 1978.

piatok, 12. októbra 2012

„Adžornamento“ viery je stále témou dňa

Rok viery otvoril Benedikt XVI. vo štvrtok 11. októbra slávením svätej omše na Námestí sv. Petra v Ríme. Takmer trojhodinová bohoslužba začala sprievodom 262 biskupov, ktorí sa zúčastňujú na prebiehajúcej Synode o novej evanjelizácii (za Slovensko Mons. Stanislav Zvolenský, predseda biskupskej konferencie). Za nimi nasledovali kardináli a niektorí „pamätníci“ koncilu. Sprievod, ako to vysvetlil sám Benedikt XVI. v úvode omše, pripomenul samotné otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu, keď do Baziliky vstupovalo vyše dvetisíc biskupov z celého sveta, jav, ktorý v dejinách Cirkvi nemal obdoby.

Nasledujúci deň dopoludnia prijal pápež na audiencii okrem predsedov biskupských konferencií aj niektorých zo 69 ešte žijúcich koncilových otcov. Prítomní boli aj ekumenický patriarcha Pravoslávnej cirkvi Bartolomej I. z Konštantínopolu a prímas Anglikánskej cirkvi Rowan Williams (obaja sa zúčastnili aj na otvorení Roka viery). Žijúci účastníci koncilu si od svojho vtedy mladého „kolegu Jozefa Ratzingera“ vypočuli úvahu o azda najspomínanejšom a najskloňovanejšom slove v súvislosti s koncilom – adžornamento, zdnešnenie, aktualizácia viery.

Pápež vníma, že pre niektorých bol tento výraz „nie celkom šťastný“: „Som presvedčený, že idea, ktorú blahoslavený Ján XXIII. zhrnul do tohto slova, bola a je stále jasná. Kresťanstvo by nemalo byť považované za «niečo z minulosti», ani by nemalo byť vnímané pohľadom, ktorý sa neustále obracia späť, pretože Ježiš Kristus je včera, dnes i naveky.“

Je to tento večný Boh, ktorý robí kresťanstvo „stále novým“: „Kresťanstvo je strom, ktorý je, takpovediac, vždy v rozpuku, vždy mladý.” A o tejto aktualizácii, o zdnešnení, pápež s rozhodnosťou povedal, že tu nejde o rozkol s tradíciou, ale naopak, ide o pretrvávanie vitality kresťanstva. Nejde o redukovanie viery, o jej úpravu podľa vkusu nejakej módy, či toho čo sa nám páči. „Naopak: rovnako ako konciloví otcovia, musíme ono «dnes», ktoré prežívame, uviesť do rámca tejto kresťanskej udalosti, musíme to «dnes» našej doby priblížiť k Božiemu «dnes».”

Ako už má vo zvyku, nevynechal pápež ani myšlienku o svätosti, o svätcoch, ktorými sa stávajú tí, čo v každej dobe prinášajú Boha do aktuálneho okamihu histórie a zároveň históriu do Božej večnosti. Aj dnes je dôležité a podstatné „privádzať mužov a ženy z každého miesta a každej doby k Bohu.“



nedeľa, 7. októbra 2012

Dôvody pre viac ako rok viery

„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.

Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...

Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu...  – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.

•    Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.

•    Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.

•    Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.

•    Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.

•    Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.

•    A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.

Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).