štvrtok 29. novembra 2012

Hovoriť o konkrétnom Bohu ľuďom našich čias

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 28. novembra 2012 v slovenčine.

Počas poslednej audiencie pred Adventom sa Benedikt XVI. zameral na otázku, ktorá súvisí priamo s dovzdávaním viery a ktorou sa zaoberal aj Druhý vatikánsky koncil. „Ako v našich časoch hovoriť o Bohu?“ Ako komunikovať evanjelium tak, aby jeho pravdy, ktoré prinášajú spásu, našli cestu do sŕdc dnešných ľudí a do ich myslí, „ktoré sú rozptýlené lákadlami tejto spoločnosti?“

Ako prvý bod poukázal Svätý Otec na to, že o Bohu môžeme rozprávať len preto, že Boh sám najprv prehovoril k nám. On totiž nie je nejaká zložitá hypotéza o pôvode sveta, ani vzdialená matematická inteligencia. Boh vstúpil do dejín a rozhodol sa hovoriť o sebe až do tej miery, že sa stal človekom. „V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil zo svojho neba, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby ich naučil umeniu života...“ Kresťania teda ohlasujú Boha konkrétneho, ktorý v Kristovi odpovedá na otázky prečo a ako žiť. „Práve preto si rozprávanie o Bohu vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia: predpokladá naše osobné, skutočné poznanie Boha a veľké nadšenie pre jeho plán spásy...“

Ďalšou odpoveďou na „ako“ je metóda podobenstva o horčičnom zrnku. Je to pokora malých krokov. „V rozprávaní o Bohu, v diele evanjelizácie - pod vedením Ducha Svätého - je nevyhnutné vedieť sa vrátiť k jednoduchosti...“ Príkladom je apoštol Pavol, ktorý píše Korinťanom, že neprišiel k nim hlásať filozofiu, vysokú reč, ale „Ježiša Krista a to ukrižovaného“. Pavol hovorí o skutočnom, konkrétnom Bohu, ktorý žije, o Kristovi ukrižovanom a vzkriesenom. „Apoštol sa neuspokojuje len s ohlasovaním slov, ale zapája do tohto veľkého diela viery celú svoju existenciu,“ bez strachu, v jednoduchosti a v radosti, s presvedčením, že čím viac je v strede Boh, tým viac ovocia ohlasovanie prinesie.

Pápež potom upriamil pozornosť na samého Krista v evanjeliách. „Z evanjelií vidíme ako sa Ježiš zaujíma o každú ľudskú situáciu, s ktorou sa stretá, ako vstupuje do života ľudí svojho času - s plnou dôverou v Otcovu pomoc.“ Takéto pôsobenie Boha v ľudských príbehoch je miestom, kde možno stretnúť Boha, ak sme naň pozorní.

Nástupca svätého Petra poukázal aj na to, ako učeníci pozorovali Ježiša, učili sa od neho smerodajný štýl: „náš spôsob života vo viere a v láske sa stáva hovorením o Bohu dnes, pretože len skrze život v Kristovi sa naše rozprávanie stáva dôveryhodným...“

„Rok viery je príležitosťou – vysvetľuje ďalej pápež – objaviť nové spôsoby, tak na úrovni osobnej ako aj spoločenskej, ako urobiť silu Evanjelia múdrosťou nášho života a smerovníkom našej existencie.“

Napokon Benedikt XVI. poukazuje aj na privilegované miestom rozprávania o Bohu, na rodinu. „Druhý Vatikánsky koncil hovorí o rodičoch ako o prvých zvestovateľoch Boha (pozri Lumen Gentium, 11), ktorí sú povolaní objavovať toto svoje poslanie a prijímať zodpovednosť za výchovu vo viere, za otváranie svedomia maličkých pre Božiu lásku.“ A zdôrazňuje, že táto komunikácia viery v rodine sa musí vždy diať v radosti, ktorá nezakrýva ani pravdu o bolesti, utrpení, námahe či smrti, no pozerá na ne všetko s perspektívy nádeje.

„Dobrý život podľa evanjelia je práve tento nový pohľad, táto schopnosť vidieť Božími očami každú situáciu.“

Foto: Vatican Radio - English Section (Facebook)

utorok 27. novembra 2012

Svetové dni mládeže ako súčasť výchovy mladých vo viere

„Svetové dni mládeže samy o sebe nestačia pre orientáciu a výchovu mladých vo viere. Majú byť včlenené do pravidelnej pastorácie mladých v každodennej a trpezlivej práci,“ povedal kardinál Stanislaw Rylko, predseda Pápežskej rady pre laikov na úvod druhého prípravného stretnutia SDM v Rio de Janeiro 25.-29. novembra 2012.Správu priniesla talianska agentúra SIR.

Celosvetové stretnutie mladých, najväčšie podujatie Katolíckej cirkvi, sú – podľa myšlienky ich zakladateľa bl. Jána Pavla II. – súčasťou vzťahu a záujmu Cirkvi k mladým, sú tiež veľmi silným momentom pastorácie mladých, s veľkým dopadom. Kardinál Rylko skonštoval, že v posledných rokoch je toto stále zrejmejšie všetkým, ktorí pracujú s mladými. Je na vychovávateľoch a na dospelých ohlasovať Krista mladým. „Okolo nich (SDM) sa musí rozvíjať výchovné dielo v diecézach, farnostiach, v hnutiach, združeniach,“ dopĺňa kardinál Rylko.

Oficiálna web stránka: www.rio2013.com/en a konto na Facebooku Jornada Mundial de la Juventud

Arcibiskup Ria de Janeira dom Orani Joao Tempesta sa na stretnutí zmienil aj o liste, ktorý napísali rodiča Chiary Luce Badano, mladej blahoslavenej dievčiny, jednej z trinástich patrónov SDM v Riu. V texte rodičia vyjadrujú túžbu, aby príklad ich dcéry Chiary Luce „sa stal vzorom a vzpruhou v živote mnohých mladých, ktorí aj v ťažkých chvíľach hľadajú ako dať zmysel svojmu životu“. V júli budúceho roka budú rodičia blahoslavenej Chiary Luce osobne prítomní na SDM v Rio de Janeiro.

Na druhom medzinárodnom prípravnom stretnutí v Riu sa stretlo 206 delegátov zo 75 krajín a 40 laických združení. Zo Slovenska cestovali na zasadnutie dvaja zástupcovia prípravného tímu Komisie pre mládež pri KBS: Andrej Darmo, zodpovední za slovenských pútnikov počas Dní v diecézach v rámci SDM v Riu a Eva Jánošíková zodpovedná za Komunikačný tím SDM na Slovensku. Po skončení konferencie v Riu sa presunú do Sao Paola, ktoré bude hostiť Slovákov počas Dní v diecézach. Na tamojšom biskupskom úrade ich prijme pomocný biskup Mons. Tarcisio Scaramussa, salezián, zodpovedný za SDM v diecéze Sao Paolo.

V rámci SDM sa uskutočnia aj stretnutia mladých rôznych združení či rehoľných rodín. Mladí zo Saleziánskeho mládežníckeho hnutia sa stretnú na svojom festivale a modlitbovej vigílii 24. júla v saleziánskej škole Saint Rose v Niteroi, oblasť Rio de Janeiro. Stretnutie už má aj svoju vlastnú webstránku.


pondelok 26. novembra 2012

Koncil obnovil hľadanie Božej vôle v dejinách (Mozaika koncilu – 04)

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri hovorí, že pre spoznanie významu koncilu nestačí skúmať a čítať koncilové dokumenty, ani len vnímať koncil ako najvyšší akt učiteľského úradu Cirkvi, vykonaný biskupmi v jednote s pápežom. Koncil bol predovšetkým milosťou. A to tak vo všeobecnej rovine, ako aj v osobnej skúsenosti biskupov, ktorí sa ho zúčastnili.

Vo všeobecnej rovine sa ukázal ako milosť – pokračuje v úvahe Ruggieri – v rámci historického kontextu. „V reakcii na nový sociálny, politický a kultúrny poriadok po Francúzskej revolúcii prevážil v Katolíckej cirkvi postoj zákrytu, obrany a polemiky. Ale v tom istom období dozrievali aj pozitívne protilátky, ktoré smerovali ku konštruktívnejšej reakcii na moderné zmeny a ku obnove života Cirkvi.“ Z Francúzka sa začalo do Európy šíriť liturgické hnutie, objavujú sa osoby, ktoré dosvedčujú evanjelium životom a ukazujú Cirkvi novú tvár sveta chudoby, dokonca ukazujú chudobu ako štýl života samotnej Cirkvi (napr. bl. Charles de Foucauld). Rastie znovu záujem o štúdium cirkevných otcov prvých storočí a najmä samotného Písma. Prvé kroky robí aj ekumenické hnutie. To všetko sa rozvíja v rozmedzí zhruba stopäťdesiat rokov, až sa to premietne do mnohých koncilových dokumentov – o liturgii, o Božom Slove, o Cirkvi, o ekumenizme, o náboženskej slobode.

Procesia s palmami na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1962 v Benátkach, za účasti skautov.
Koncil bol aj „veľkou spoločnou skúsenosťou počúvania Božieho Slova“. Viacerí biskupi vo svojich zápiskoch hovoria o svojom novom obrátení, o novej ceste väčšej vernosti Božiemu Slovu. Z toho však nemožno vyvodiť predstavu o ideálnej atmosfére koncilu. Boli tam aj napätia, názory o herézach koncilu, kompromisy pri schvaľovaní dokumentov. „Ale či nepatrí ku kresťanstvu počas jeho dejín fakt, že milosť a hriech, kúkoľ a pšenica, sú neoddeliteľne prepojené?“, pýta sa profesor Ruggieri.

Napokon píše o náukovej novosti koncilu. „Netreba už hovoriť o kontinuite alebo zlome ako o alternatívach, ale treba určiť, ktoré sú nové obsahy a ktoré odrezané vyschnuté ratolesti, a do hĺbky vnímať kontinuitu živej podstaty evanjelia.“ Koncil obnovuje potrebu objavovať Božiu vôľu uprostred toho, čo sa deje v dejinách, bez preferovania niektorej dejinnej epochy. Priamym vyjadrením tohto postoja je druhý článok Konštitúcie Dei Verbum (o Božom zjavení), ktorý – v prítomnom čase – hovorí o Božom pôsobení v dejinách, či o priateľskom postoji Boha k ľuďom.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.

sobota 24. novembra 2012

Nová blahoslavená Mária Troncattiová mala za spovedníka slovenského misionára

V sobotu 24. novembra vyhlásili v Macas v Ekvádore za blahoslavenú saleziánku Máriu Troncattiovú. Na slávnosti bol prítomný aj slovenský misionár v Ekvádore don Ján Šutka, niekdajší spovedník novej blahoslavenej.

Mária Troncattiová (1883 – 1969) pochádzala z Talianska. Rástla v početnej rodine, bola aktívna vo farskej katechéze a horlivá v prijímaní sviatostí. Roku 1908 vstúpila do rehole dcér Márie Pomocnice (saleziánky). Cez prvú svetovú vojnu pracovala ako ošetrovateľkou červeného kríža vo vojenskej nemocnici. Od roku 1922 pôsobila v Ekvádore, medzi Šuraomi v pralese. Misijné stanice v Macas, v Sevilla Don Bosco a v Sucúa vďačia za mohutný rozvoj práve jej. Bola zdravotníčkou, chirurgičkou, ortopédkou, zubárkou i anestéziologičkou. Bola misionárkou, vychovávateľkou a evanjelizátorkou. Ľudia ju volali madrecita – dobrá mamička. Podporovala tiež dôstojnosť šuarských žien a vznik manželstiev na základe osobnej slobodnej voľby. Zomrela pri leteckom nešťastí 25. augusta 1969.

Positio – dokument k jej blahorečeniu – uvádza na stranách 212-218 svedectvo saleziána kňaza Jána Šutku (*1930), ktorý sa v roku 1960, ako novokňaz, stal pravidelným spovedníkom sr. Troncattiovej, až do konca jej života.

„Od prvého stretnutia so sr. Máriou som pochopil, že ide o dušu obdarenú mimoriadnymi darmi Ducha Svätého. ... Veľmi sa zaujímala o druhých. V mojom prípade sa zaujímala o rodinu, a keď sa dozvedela, že moja rodná sestra je tiež saleziánka, napísala jej list. ... Môžem potvrdiť, že jej jednota s Bohom bola prameňom jej života a viedla ju k veľkým dielam. Vždy bola prvá v kostole, aby ráno meditovala utrpenie Ježiša Krista v modlitbe krížovej cesty. ... V tom, čo sa týka ekonomiky, sa plne spoliehala na Prozreteľnosť. ... Týždenne a s rehoľnou svedomitosťou pristupovala ku sviatosti spovede. Boli to spovede, ktoré mi prinášali mnoho duchovného dobra. ... Milovala svojich chorých a, medzi nimi, najmä najnúdznejších: Šuarov. ... Nenájdete v Sucúa a v okolí osobu, ktorá by nemala zážitok jej nezištnej lásky.“

Don Ján Šutka poskytol mesiac pred blahorečením sr. Troncattiovej rozhovor pre web saleziani.sk, v ktorom obšírnejšie hovorí o svojich zážitkoch s novou blahoslavenou. Medzi iným aj o tom, ako mu pri návštevách ponúkala pohár piva, lebo vedela, že ho ma rád. Hovorievala mu: „Toto je lepšie ako liek.“


štvrtok 22. novembra 2012

Viera katolíkov nejde proti rozumu, naopak, má v neho dôveru


Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 21. novembra 2012.

Drahí bratia a sestry, ako pokračuje Rok viery, máme vo svojich srdciach nádej, že dokážeme znovu objaviť jej radosť a tiež entuziazmus ohlasovať všetkým jej pravdy. Tieto pravdy viery nie sú len informáciou či posolstvom o Bohu. Vyjadrujú udalosť stretnutia Boha s človekom.
...
Viera nám sprostredkuje autentické poznanie Boha, ktoré sa dotýka celej ľudskej osoby: je to poznanie, ktoré dáva životu novú chuť a radosť zo života na tomto svete. ... Poznanie Boha je skúsenosťou viery, a zároveň predpokladá napredovanie v intelektuálnej a morálnej oblasti.
...
Foto: fidesratio.wordpress.com
Credo quia absurdum (verím, pretože je to absurdné) určite nie je frázou, ktorá by vyjadrovala katolícku vieru. Boh nie je absurdný, i keď pre nás zostáva tajomstvom. Tajomstvo však ešte nemusí byť iracionálne, práve naopak, môže byť plné zmyslu a pravdy. ... Viera nám umožňuje dívať sa do Božieho „slnka“, pretože je prijatím Zjavenia v dejinách.
...
Boh prostredníctvom svojej milosti osvetľuje ľudský rozum a otvára mu nové horizonty, nesmierne a nekonečné. Práve preto je viera neustálym stimulom: nedovolí nám nikdy zastaviť sa a uspokojiť sa s pochopením pravdy a skutočnosti, ktoré nie je celkom vyčerpávajúce. Predsudok moderných mysliteľov, ktorí tvrdia, že pre ľudský rozum sú dogmy viery obmedzujúce, je celkom nesprávny. Opak je pravdou, ako to už dokázali veľkí učitelia kresťanskej tradície.
...
Keď (sv. Augustín) hovorí „cháp, aby si veril a ver, aby si pochopil“ – je to akoby rozprával o svojej vlastnej životnej skúsenosti. Rozum a viera nie sú cudzie Božiemu Zjaveniu, ani si navzájom neprotirečia: sú podmienkami pochopenia Zjavenia a tiež podmienkami jeho autentického prijatia: stretávajú sa navzájom pred prahom tajomstva.
...
Katolícka viera je teda racionálna a má dôveru v ľudský rozum. ... V neodolateľnej túžbe po pravde len harmonický vzťah medzi vierou a rozumom je tou správnou cestou, ktorá vedie k Bohu a k plnému uskutočneniu seba samého.
...
V evanjeliu je do života uvedené nové ľudstvo - autentická „gramatika“ človeka a celej skutočnosti. Katechizmus Katolíckej Cirkvi v čl. 216 hovorí: „Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta.“


streda 21. novembra 2012

Svätý Otec vydáva pred Vianocami knižku o Ježišovom detstve


„Konečne môžem odovzdať do rúk čitateľov malú knihu, ktorú som prisľúbil už dávnejšie...“ píše v úvode novej knihy Benedikt XVI. Tretia kniha diela o Ježišovi Nazaretskom má názov Ježišovo detstvo. Ako uvádza Vatikánsky rozhlas, kniha vychádza naraz v deviatich jazykoch v 50 krajinách vo vyše miliónovom náklade. Slovenské vydanie sa očakáva na jar.

Talianski vydavatelia Rizzoli a Libreria Editrice Vaticana ponúkli z knihy už v októbri úvod a dve ukážky.

„Nejde o tretí diel, – píše pápež v úvode – ale o istý druh malej vstupnej sály k dvom predchádzajúcim dielom o postave a posolstve Ježiša Nazaretského. Tu som sa usiloval vyložiť, v dialógu s exegétmi z minulosti a súčasnosti, to, čo Matúš a Lukáš rozprávajú o Ježišovom detstve na začiatku svojich evanjelií.“

„Ježiš sa narodil v epoche, ktorú možno presne určiť. Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania Lukáš ponúka ešte raz detailne a presné datovanie toho dejinného momentu: je pätnásty rok vlády cisára Tibéria... (pozri Lk 3,1). Ježiš sa nenarodil a neobjavil na verejnosti v nepresnom mýtickom 'kedysi'.“

 „Mária zavinula dieťa do plienok. Bez akejkoľvek sentimentálnosti si môžeme predstaviť s akou láskou Mária šla v ústrety svojej hodine a pripravila narodenie svojho Syna. Tradícia ikon, na základe teológie Cirkevných otcov, vysvetľuje jasle a plienky aj teologicky. Dieťa zavinuté do plienok sa ukazuje ako predvídanie hodiny jeho smrti: On je od začiatku Obetovaný, ako uvidíme ešte detailnejšie pri rozmýšľaní nad slovom o prvorodenom. Jasle tak predstavujú istý druh oltára.“

„Augustín vyložil význam jasieľ myšlienkou, ktorá sa v prvom momente zdá takmer nevhodná, ale pri pozornejšom skúmaní obsahuje hlbokú pravdu. Jasle sú miestom, v ktorom zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však leží v jasliach Ten, ktorý seba samého predstavil ako pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba – ako skutočný pokrm, ktorý človek potrebuje, aby bol ľudskou osobou. Je to pokrm, ktorý dáva človekovi pravý život, ten večný. Týmto spôsobom sa jasle stali poukazom na Boží stôl, ku ktorému je človek pozvaný, aby prijal Boží chlieb.“

„Dúfam, že malá kniha, napriek svojim ohraničeniam, pomôže mnohým osobám na ich ceste ku Ježišovi a s ním,“ dodáva Benedikt XVI.


utorok 20. novembra 2012

Nový prístup Cirkvi k sebe samej a k svetu (Mozaika koncilu – 03)

Jednou z výnimočných čŕt Druhého vatikánskeho koncilu bolo jeho pastoračné zameranie, ten „kopernikovský obrat“ od definovania dogiem a odsúdení k citlivosti na znamenia čias a k predstaveniu náuky viery takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času. Bezprostredné dielo koncilu je zhrnuté v 16 dokumentoch: štyri konštitúcie, deväť dekrétov a tri deklarácie.

Hneď v prvej schválenej Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii koncil ukazuje, že sa na nej zúčastňujú všetci veriaci, lebo všetci sú krstom zapojení do veľkonočného tajomstva Krista, ktoré sa v liturgii slávi. Liturgia tak už nie je vnímaná ako oblasť výhradne pre kňazov a biskupov.
Vieroučná konštitúcia Dei Verbum o Božom slove predstavuje Bibliu nie ako poklad právd na obhajobu proti bludárom, ale predovšetkým ako Slovo, cez ktoré sa Boh prihovára kresťanom.

Vieroučná konštitúcia Lumen Gentium o Cirkvi predstavuje Cirkev ako tajomstvo, ako realitu, ktorú Boh Otec ustanovil, Kristus založil a Duch Svätý ju animuje. Prekonáva tak ideu predošlých storočí o Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, kde prvé miesto patrí hierarchii. Teraz sa o hierarchickom usporiadaní hovorí až v tretej kapitole. Cirkev je najprv sviatosťou, znakom a nástrojom spoločenstva ľudí s Bohom (LG 1). Tento prístup tak hneď v úvode dokumentu otvára témy ako všeobecné kňazstvo veriacich (LG 10-11), zväzky Cirkvi s nekatolíckymi kresťanmi (LG 15) či s nekresťanmi (LG 16). Pár desaťročí pred koncilom takéto témy boli „neboli“. Koncil niektoré potom rozvinul v osobitných dokumentoch.

Skupina nekatolíckych delegátov na ukončení prvej sesie koncilu 8. decembra 1962 
(foto ilpost.it/AP Photo)

Štvrtá Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete má za stredobod človeka: „jediný a celý človek, s telom i dušou, srdcom i svedomím, rozumom a vôľou“ (GS 3). Pozerá však na neho a na jeho realitu optikou viery. Na úvod sa najprv predstavuje Cirkev ako „ľud Boží“ (GS 11). A následne hovorí o dôstojnosti každej ľudskej osoby (GS 12), o svedomí a slobode (GS16 a 17), ale i o ateizme (GS 19-21), o spolupatričnosti ľudí (GS 30-31), o ekonomike (GS 63-72) a mnohých ďalších témach. Táto konštitúcia v úvode jasne znovu stavia na evanjeliovom základe: Cirkev má byť kvasom. Nie ľudstvo pre Cirkev, ale Cirkev pre ľudstvo. Ako Kristus, ktorý prišiel slúžiť, nie dať sa obsluhovať (GS 3).

nedeľa 18. novembra 2012

Posolstvo k SDM 2013 v Riu ukazuje mladým ich dve misijné oblasti

V piatok 16. novembra bolo zverejnené Posolstvo Benedikta XVI. pre Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro, v júli 2013 na tému: „Choďte a učte všetky národy!“ (celé anglicky tu).
Na úvod Svätý Otec potvrdzuje pozvanie do Ria, kde slávna socha Krista Vykupiteľa je podľa jeho slov výrečným symbolom. Otvorené náručie je znamením Pánovho prijatia. „Nechajte sa ním zlákať!“, odkazuje pápež mladým. „Nechajte sa ním milovať a budete svedkami, akých svet potrebuje.“

V nasledujúcich ôsmich bodoch Svätý Otec rozvíja tému odovzdávania viery, evanjelizácie.

Pred mladými stojí naliehavé povolanie budovať s entuziazmom lepší svet, než ten aktuálny. Technický rozvoj ponúka nevídané možnosti interaktivity medzi ľuďmi, ale globalizácia bude pozitívna len ak bude založená nie na materializme ale na láske, ktorá jediná napĺňa srdcia a zjednocuje, hovorí Benedikt.

V druhom bode Staňte sa Kristovými učeníkmi pripomína slová Jána Pavla II.: „Viera mohutnie tým, že ju dávame“. A pozýva mladých čítať katechizmus, aspoň ten ich mládežnícky – YouCat. „Musíte poznať svoju vieru s takou istou dôslednosťou, s akou špecialista informatik pozná operačný systém počítača.“

Tretí bod Choďte! upriamuje pozornosť na stretnutie s Kristom, z ktorého sa rodí evanjelizácia. „Čím viac s ním rozprávame, tým viac si prajeme hovoriť o ňom. Čím viac si nás získava, tým viac túžime k nemu priviesť aj ďalších.“

Štvrtý bod Choďte k všetkým národom navrhuje mladým otvoriť dvere svojich sŕdc pre dialóg, v jednoduchosti a s úctou. A ako prvú jasnú oblasť ich misie vníma pápež internet. „Vy, mladí, ktorí ste takmer spontánne zladení s týmito novými prostriedkami komunikácie, máte osobitnú úlohu evanjelizovať tento digitálny kontinent.“ Druhou oblasťou je migrácia za prácou či štúdiom. „Drahí mladí, nebojte sa svedčiť o svojej viere v týchto kontextoch.“

Nasleduje bod Urobte z nich učeníkov. „Drahí mladí, nikdy nezabúdajte, že prvým skutkom lásky voči blížnemu, ktorý môžete vykonať, je podeliť sa o prameň našej nádeje: kto nedá Boha, dá veľmi málo.“ Treba privádzať ľudí ku stretnutiu s Kristom v jeho slove a vo sviatostiach.

V bode šesť Pevní vo viere hovorí Benedikt XVI. o situáciách, keď mladí cítia neschopnosť v ohlasovaní viery. Netreba mať strach. Evanjelizácia nie je ľudská iniciatíva a nezávisí predovšetkým na ľudských talentoch. „Je to dôverujúca a poslušná odpoveď na Božie volanie a preto sa nezakladá na našej sile.“ A dopĺňa výzvu, aby mladí stavali svoj život na modlitbe a sviatostiach.

Siedmym bodom S celou Cirkvou poukazuje pápež na skutočnosť, že nikto nemôže byť svedkom evanjelia sám, ale treba žiť vo vedomí, že sme včlenení do cirkevnej komunity a ona nás podporuje.

Záverečný bod „Tu som, Pane!“ pozýva počúvať v hĺbke Ježišov hlas. Petrov nástupca potom jasne hovorí: „Cirkev má vo vás dôveru a je veľmi vďačná za radosť a dynamiku, ktoré rozdávate. Veľkoryso využívajte svoje schopnosti v službe evanjeliu! ... A nebojte sa, Ježiš, Spasiteľ sveta, je s nami vždy, až do skončenia sveta.“

Viac ku SDM Rio 2013 na slovenskej stránke www.rio13.sk.


streda 14. novembra 2012

Pápež na audiencii: Situácia sa zmenila, veriaci musia obhajovať dôvody svojej viery


Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 14. novembra 2012.

Božia iniciatíva vždy predchádza všetky ľudské snaženia... A je to vždy on, kto nám dovoľuje vstúpiť do svojej intimity, keď sa nám zjavuje a darúva milosť, aby sme ho dokázali prijať v zjavení viery.
...
Existujú spôsoby ako otvoriť ľudské srdce pre poznanie Boha. ... určité – dnes veľmi rozšírené – spôsoby zmýšľania sťažujú Cirkvi a kresťanom snahu odovzdávať radosť z Evanjelia každému stvoreniu a privádzať všetkých na stretnutie s Kristom, jediným Spasiteľom sveta. Toto je však naše poslanie, je to poslanie Cirkvi a každý veriaci by ho mal napĺňať s radosťou, mal by ho chápať ako svoje vlastné a realizovať ho prostredníctvom života posilňovaného vierou, poznačeného láskou a službou Bohu i blížnym: mal by byť schopný priam vyžarovať nádej.
...
V minulosti v západnom svete, v spoločnosti, ktorá sa pokladala za kresťanskú, bola viera prostredím, v ktorom sa človek pohyboval. V dnešnom svete sa situácia zmenila a veriaci musí byť stále viac schopný obhájiť dôvody svojej viery.
...
Situácia sa zmenila. (Foto: kembers.com)
Ak Boh stratí centrálne miesto, aj človek sám príde o miesto, ktoré mu náleží – nedokáže nájsť svoje umiestnenie v rámci Stvorenia, vo vzťahoch s druhými. Stále platí to, čo staroveká múdrosť hovorila v mýte o Prométeovi: človek si myslí, že sa môže stať „bohom“, pánom života a smrti.
...
Prvé slovo: svet. Svätý Augustín, ktorý vo svojom živote dlho hľadal Pravdu a Pravda sama sa ho napokon zmocnila, má vo svojich spisoch jednu krásnu, slávnu stranu, kde hovorí: „Pýtaj sa krásy zeme, mora a vzduchu, ktorý je všade; pýtaj sa krásy neba…, pýtaj sa všetkých týchto vecí. Každá ti odpovie: pozri na nás a pozoruj, aké sme krásne. Ich krása je ako hymnus chvál. A tieto krásne stvorenia, čo aj pominuteľné, kto ich stvoril, ak nie ktosi, kto vlastní krásu nepominuteľnú?“
...
Druhé slovo: človek. Opäť svätý Augustín... hovorí, že Boh je mi viac nablízku, než som si ja sebe samému. A z tohto potom formuluje pozvanie: „Nevychádzaj zo seba, vstúp hlbšie do svojho vnútra: vo vnútornom človeku prebýva pravda“. Toto je ďalšia vec, ktorú môžeme v dnešnom hlučnom a chaotickom svete stratiť: schopnosť zastaviť sa a hľadieť do hĺbky nás samých...
...
Tretie slovo: viera. Predovšetkým v realite našich čias nesmieme zabudnúť, že cesta, ktorá vedie k poznaniu Boha a stretnutiu s ním, je život viery. ... Dnes majú mnohí veľmi obmedzený pojem kresťanskej viery, pretože ju stotožňujú so systémom právd, ktoré treba veriť alebo s hodnotami – ale nie s pravdou o Bohu, ktorý sa zjavil v dejinách, lebo túži po osobnej komunikácii s človekom – po vzťahu plnom lásky.

pondelok 12. novembra 2012

„Kopernikovský obrat“ v postoji Cirkvi (Mozaika koncilu – 02)


Pápež Ján XXIII. práve viedol rozhovor o súčasnom duchovnom stave sveta s vtedajším štátnym sekretárom Vatikánu kardinálom Dominikom Tardinim, keď mu prišla na um myšlienka zvolať koncil. Bolo to 23. januára 1959. Pápež pokladal myšlienku o koncile za prozreteľnostnú. A taká bola aj pápežova predstava o koncile.

Cirkev zvykla na konciloch v reakcii na bludné učenia najprv zadefinovať náuku, niekedy aj vo forme dogiem, a v druhom kroku zadefinovala kánony – odsúdenia toho, čo sa náuke protivilo. Takto uvažovali aj niektorí kardináli v rímskej kúrii o novom koncile. V období studenej vojny, pretekov v zbrojení, ateizmu a komunizmu bolo dôvodov na odsúdenia veľmi mnoho. Pápežovým zámerom však bolo, aby koncil predstavil trvalé pravdy viery zrozumiteľne pre dnešných mužov a ženy. „Aby toto učenie preniklo všetky oblasti ľudskej činnosti, čo sa týka jednotlivcov, rodín i spoločenského života, v prvom rade je potrebné, aby Cirkev nikdy nestratila z očí posvätné dedičstvo pravdy, ktoré dostala od otcov. Ale zároveň musí brať do úvahy nové životné podmienky a spôsoby súčasnej doby, ktoré poskytujú nové možnosti aj pre katolícky apoštolát.“ Tento prístup dostal pomenovanie „pastoračný“ a – po mnohých storočiach – sa ukázal ako „kopernikovský obrat“.
Pápež Ján XXIII. otvára koncil 11. októbra 1962. Foto: www.conciliaria.com
Ján XIII. sám ukázal svojou osobnosťou, náukou i skutkami, dobrotu Boha, milosrdenstvo. Nechcel, aby Cirkev panovala, odsudzovala, ale aby náuka evanjelia prenikla ľudstvo ako kvas a stvárňovala svedomia. „Žiada sa, aby sa toto bezpečné a nemeniteľné učenie, ktorému načim zachovať vernosť, študovalo a podávalo takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času.“

V tomto zdnešnení viery nejde Cirkvi o behanie za módnymi trendmi, ale o vniknutie do drámy ľudského života. „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Takto začína Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete – Gaudium et Spes. Táto konštitúcia odráža zmýšľanie koncilu o samej Cirkvi a o jej postoji k svetu. Onen obrat v zmýšľaní sa ukázal hneď aj v praxi. Na rozdiel od Tridentského koncilu, ktorého dokumenty začala Cirkev zverejňovať až po roku 1901, Pavol VI. nariadil aby závery tohto koncilu boli k dispozícii hneď všetkým.

piatok 9. novembra 2012

Učiť sa vieru z praxe, alebo ako kardinál Dolan pozeral von oknom


Predseda konferencie katolíckych biskupov USA a arcibiskup New Yorku Timothy Dolan opísal na svojom blogu The Gospel In The Digital Age jeden zo svojich zážitkov počas biskupskej synody v Ríme. Jeho článok, publikovaný 26. októbra, v piatok pred záverom synody, poukazuje na jeden zo základných rozmerov novej evanjelizácie – svedectvo v praxi.

Synoda sa schyľovala ku koncu. Kardinál priznáva, že v ten piatok v synodálnej sále sníval s otvorenými očami. Úsmevne dodáva: Nehovorte to Svätému Otcovi.

Všetky naše rozhovory... Všetky naše idey... Všetky naše návrhy ... Áno, boli vzácne a, prosím Boha, vyplynú do vierohodného a účinného dokumentu.

Ale ako som tam sedel snívajúc s otvorenými očami, pozeral som sa vonku zo synodálnej sály, a videl som malý dvor vnútri Donum Mariae, čo je útočisko pre ženy bezdomovkyne tu v Ríme, na rohu Vatikánu, zverené Misionárkam lásky blahoslavenej Matky Terezy.

Dva tucty žien, ako ďalej píše kardinál Dolan, tam sedeli umyté, v čistom oblečení, práve po raňajkách. Usmievali sa... Spievali piesne, ktoré ich učili sestry... A jedna sestra ich práve učila modliť sa ruženec.

A ja tu sedím a rozmýšľam... tieto sestry brilantným spôsobom uskutočňujú novú evanjelizáciu. Asi by nám povedali: Načo všetok ten zbytočný rozruch? Len milujte Boha a „najmenších z týchto“, ako nás učil Ježiš.

Reálna situácia na ulici v Ríme, foto z blogu notstrictlyspiritual.com
Kardinálovo zamyslenie a bezprostredné podelenie sa o zážitok na blogu naznačuje, že popri hľadaní orientácií a skúmaní situácie o novej evanjelizácii nemožno vynechať prax. Prax, ktorá učí, ale ktorá najmä uskutočňuje, koná. Sedliacky rozum hovorí: ak sa má nejaká vec urobiť, treba ju začať robiť. Nová evanjelizácia má za cieľ obrodiť vieru najmä v západnej civilizácii, tam, kde bol kresťanský život kedysi veľmi silný, ale dnes už nie, niekde vôbec. Táto obroda však nie je iba „projekt na papieri“. Ona sa už deje. Prostredníctvom mnohých, ktorí jednoducho konajú, inšpirovaní vierou. Ako na to poukazuje newyorský arcibiskup.

V závere svojho krátkeho príspevku kardinál Dolan vyznáva nepriamo všetkým tým, ktorí s vierou napĺňajú svoje každodenné poslanie v rodinách, doma v kuchyni, pred tabuľou v škole, pri lôžkach v nemocniciach: My, biskupi, sa môžeme naučiť veľa o novej evanjelizácie od ľudí ako vy!

streda 7. novembra 2012

Vychovávať k vychutnávaniu ozajstných radostí


Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 7. novembra 2012, Vatikán

„Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá“ (KKC 27). Táto veta, pre niektoré kultúry prijateľná, ba priam samozrejmá, sa v kontexte západnej, sekularizovanej kultúry, môže javiť skoro ako provokácia. Veď mnohí naši súčasníci by mohli namietať, že túžbu po Bohu vôbec nepociťujú.
...
Facebook: Vatican Radio - English Section
© L'Osservatore Romano
V skutočnosti však to, čo sme nazvali „túžbou po Bohu“, ešte celkom nevymizlo z ľudského srdca a rozličnými spôsobmi sa ho dotýka. Ľudia sú vo svojich túžbach často zameraní na konkrétne dobrá, na rozdiel od dobier duchovných – a predsa sú konfrontovaní aj s otázkou, čo je dobro ako také...
...
Každé dobro, ktoré spoznávame, smeruje k tajomstvu, ktoré nás zovšadiaľ obklopuje: každá túžba, ktorá sa nachádza v ľudskom srdci, je ozvenou základnej túžby, ktorú nikdy nemožno celkom naplniť.
...
Človek v konečnom dôsledku vie a pozná, čo ho nemôže nasýtiť, ale nedokáže si predstaviť alebo definovať to, čo by mu dokázalo sprostredkovať skutočné šťastie, ktorého zárodok nosí vo svojom srdci. Nie je možné spoznať Boha len na základe ľudskej túžby. Z tohto pohľadu zostáva tajomstvom: človek hľadá Absolútno, ale robí to len prostredníctvom malých a neistých krokov. Avšak už táto skúsenosť túžby, skúsenosť „nespokojného srdca“ – ako ju nazval sv. Augustín – je veľmi dôležitá. Ona nám potvrdzuje, že človek je v hĺbke náboženským bytím (por. KKC 28), takmer akoby „žobrák túžiaci po Bohu“.
...
Vychovávať od útleho detstva k vychutnávaniu ozajstných radostí vo všetkých oblastiach ľudskej existencie – v rodine, v priateľstve, v solidarite s tými, čo trpia, v zabúdaní na seba samých, aby sme mohli slúžiť druhým, v láske k poznaniu, k umeniu, ku prírodným krásam – to všetko znamená posilňovať vnútorný, hlbší zmysel a vytvárať účinné protilátky proti banalizácii a sploštenému videniu, ktoré je dnes tak veľmi rozšírené.
...
Opravdivé radosti v nás dokážu vyvolať zdravú nespokojnosť, ktorá vedie k tomu, aby sme boli stále náročnejší – aby sme túžili po väčšom a hlbšom dobre. Zároveň nám pomáhajú čoraz jasnejšie vidieť, že nič konečné nedokáže naplniť naše srdce.
...
Modlime sa, aby v tomto Roku viery Boh ukázal svoju tvár všetkým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom.

utorok 6. novembra 2012

Koncil a katechizmus (Mozaika koncilu – 01)


Keď sa povie ekumenický koncil, nemyslí sa tým ekumenizmus, akoby sa nám zdalo. „Oikouméne“ je grécke slovo a značí obývaný svet. Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov celého obývaného sveta. Biskupi na konciloch rozhodovali najmä o tom, ako treba chápať to, čo Boh ľuďom zjavil. Výsledkom sú dogmy, pevné učenie.

V dejinách Katolíckej cirkvi sa uskutočnilo dvadsaťjeden ekumenických koncilov. Prvý zvolal cisár Konštantín roku 325 v meste Nicea, dvadsiaty zvolal pápež Pius IX., v rokoch 1869-70 vo Vatikáne, a poznáme ho ako Prvý vatikánsky koncil. O Druhom vatikánskom uvažoval už Pius XII. (bol pápežom v r. 1939-58), ale „odradili ho od toho jeho najbližší spolupracovníci, presvedčení okrem iného aj o tom, že kúria (rôzne úrady Cirkvi v Ríme) s pomocou mnohých poradcov je schopná čeliť a riešiť problémy súčasnosti“. Tak o tom píše Mons. Luigi Bettazzi, emeritný biskup z Ivrei v Taliansku, účastník Druhého vatikánskeho koncilu.

Pápež Ján XXIII., ktorý nastúpil po Piovi XII., mal byť prechodným pápežom, aspoň tak si mysleli niektorí. Jeho hlboké poznatky o Cirkvi v prvotných časoch, kombinované s bohatou diplomatickou skúsenosťou nuncia v Bulharsku, Turecku a Francúzsku a pastoračná skúsenosť z obdobia, keď bol biskupom v Benátkach, ho viedli k tomu, že – na prekvapenie mnohých – 25. januára 1959, len pár mesiacov po svojom zvolení, oznámil zvolanie veľkého ekumenického koncilu. Hneď od začiatku však ukázal, že koncil bude v rukách biskupov. A že úlohou koncilu nebudú nové dogmy, ale zdnešnenie viery, adžornamento.

Ján XXIII., foto: ilpost.it 

Najväčšou starosťou ekumenického koncilu je toto: aby bol svätý poklad kresťanskej náuky zachovaný a účinnejšie vyučovaný“, povedal o základnej úlohe koncilu Ján XXIII. A tu je vyjadrená aj kontinuita tohto koncilu s ostatnými: kontinuita v úlohe a v ovocí, teda v zachovaní a v odovzdávaní viery. Túto úlohu Cirkev napĺňa najmä cez katechézu a cez evanjelizáciu. Tak už Tridentský koncil (1545-63) dal vo svojich dekrétoch katechéze prvoradé miesto a výsledkom bol Rímsky katechizmus (KKC 10). Pápež Pavol VI., ktorý sa stal pápežom uprostred rozbehnutého koncilu v júni 1963, pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias (KKC 9). Jedným z veľkých výsledkov koncilu sa potom stal Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný v roku 1992. Podáva celý obsah katolíckej viery v reči dnešného človeka.