„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.
Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...
Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu... – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.
• Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.
• Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.
• Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.
• Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.
• Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.
• A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.
Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára