Viera Titusa Zemana zachránila mnohé povolania a Cirkev ju možno povýši na oltár

„Aj keby som stratil môj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“ To sú slová Božieho služobníka saleziána Titusa Zemana. Zomrel pred 44 rokmi, 8. januára 1969. Tento nádejný ďalší slovenský blahoslavený veril vo veľkú hodnotu kňazského povolania i v hodnotu obetovania sa pre druhých.

Pred mesiacom, 7. decembra ukončili v Bratislave diecéznu časť procesu jeho blahorečenia. Vicepostulátor procesu salezián don Jozef Slivoň a jeho spolupracovníci zozbierali vyše 12-tisíc strán svedectiev a dokumentov, ktoré už odovzdali do Ríma. (Fotogaléria z ukončenia procesu v Bratislave.)

Keď v roku 1950 komunistický režim v Československu zrušil činnosť rehoľníkov, don Titus Zeman mal 35 rokov a už desať rokov bol saleziánom kňazom. Mal skúsenosť z vyučovania v škole (učil napr. aj chémiu), bol kaplánom i katechétom. Po zatvorení rehoľníkov on ostal na slobode, keďže sa v osudnú noc v apríli 1950 nachádzal mimo svojej komunity. Už v augusta toho istého roka zorganizoval prvú výpravu bohoslovcov na slobodu, do Turína v Taliansku. Druhá výprava prešla hranicu 23. októbra. Tretia, 9. apríla 1951, sa nevydarila a Titusa Zemana spolu s ďalšími pozatýkala ŠtB. Na obdobie krutého až sadistického mučenia nechcel nikdy veľmi spomínať. To, čo komunisti dosiahli, bol jeho podpis pod priznanie, že bol vatikánsky špión. Krajský súd v Bratislave ho 22. februára 1952 odsúdil za vlastizradu a vyzvedačstvo na 25 rokov väzenia. Prešiel väzeniami v Ilave, Mírove, Jáchymove, Leopoldove a Valdiciach. V marci 1964 ho po trinástich rokoch prepustili na slobodu; ŠtB ho však stále sledovala. Na jar 1968 dostal štátny súhlas na verejné kňazské pôsobenie. Okupáciu v auguste však znášal veľmi ťažko; na jeseň dostal infarkt a 8. januára 1969 zomrel.

Proces blahorečenia dona Titusa Zemana je vedený ako proces o mučeníctve človeka, ktorý s vierou a odvahou pomáhal bohoslovcom na ceste ich povolania, s vierou prežíval roky väzenia a s vierou vnímal aj vlastný život. „Aj keby som stratil môj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“

Proces blahorečenia je po ukončení diecéznej fázy už v rukách Kongregácie pre kauzy svätých v Ríme. Slovenskí saleziáni dúfajú, že príbeh viery dona Titusa Zemana bude povýšený za vzor hodný nasledovania. Na stránke tituszeman.sk je možné nájsť modlitbu za blahorečenie, deviatnik k Božiemu služobníkovi Titusovi Zemanovi ako i dokumentárny film Prešiel som hranicu.