piatok, 21. júna 2013

Pápež chce kandidátov na biskupov ako pastierov blízkych ľuďom, s láskou k chudobe

Tieto slová povedal Svätý Otec František o výbere biskupov, keď sa prihovoril svojim nunciom, ktorí zastupujú Svätú Stolicu po celom svete, a na tri dni sa zišli v Ríme na pracovné stretnutie. Nech milujú chudobu, ... nech nemajú psychológiu „kniežat“, doplnil pápež František.


Proces výberu biskupa má presne stanovené pravidlá a nunciovia v ňom majú osobitné miesto ako sprostredkovatelia a zástupcovia Svätej stolice v danej krajine. Pápežov príhovor je pre nich osobným povzbudením, ale tieto slová sú aj jasným vyjadrením kritérií, ktoré osoba dnešného nástupcu Svätého Petra očakáva – pre dobro Cirkvi – od tých, čo majú byť menovaní za biskupov. Nestáva sa často, aby pápež tak jasne hovoril o profile nuncia a potom osobitne biskupa, ako takého. Jeho slová sú nielen jeho túžbou, pohľadom, ale sú aj súčasťou jeho osobného prežívania viery ako Petrovho nástupcu, ktorého úlohou je služba jednoty. Môžu byť silným námetom na modlitbu za súčasných i budúcich biskupov v našich diecézach, i za nuncia v našej krajine. „To, čo vám teraz hovorím, je z môjho vnútra, uisťujem vás, a leží mi to na srdci,“ povedal pápež v závere príhovoru.

V prvej časti sa zameral najmä na úlohu a život pápežských veľvyslancov, ale osobitnú časť, potom venoval aj dôležitému bodu „vašej služby ako pápežských veľvyslancov“, spolupráci na určovaní biskupov. Jeho slová, ktoré „mi idú zo srdca“, nesú v sebe teologickú i ľudskú charakteristiku pastiera Cirkvi.

Tu je preklad jeho príhovoru, ktorý sám napísal, a adresoval nunciom v piatok 21. júna, podľa originálu z webstránky Vatikánu.


Drahí spolubratia,

tieto dni, v Roku viery, sú príležitosťou, ktorú Pán ponúka na spoločnú modlitbu, na spoločné uvažovanie a prežívanie spoločných bratských momentov. Ďakujem kardinálovi Bertonemu za slová, ktorými sa na mňa obrátil v mene vás všetkých. Ale chcel by som poďakovať každému z vás, za vašu službu, ktorá mi pomáha v námahách pre všetky Cirkvi, v tejto službe jednoty, ktorá je centrálna pre Petrovho nástupcu. Vy ma reprezentujete v Cirkvách rozptýlených po celom svete a pri vládach, ale vidieť vás dnes toľkých spolu prináša aj pocit katolíckosti Cirkvi, jej univerzálneho dýchania. Vďaka z úprimného srdca! Vaša práca je veru práca – slovo, ktoré mi prichádza – dôležitá, ale to je formálny výraz; vaša práca je viac než dôležitá, je prácou na budovaní Cirkvi. Medzi miestnymi Cirkvami a Cirkvou univerzálnou, medzi biskupmi a biskupom Ríma. Nie ste iba prostredníkmi, radšej sprostredkovateľmi, ktorí sprostredkovaním vytvárajú spoločenstvo. Niektorí teológovia pri štúdiu náuky o Cirkvi hovoria o Cirkvi miestnej a povedia, že pápežskí veľvyslanci a predsedovia biskupských konferencií tvoria zložku miestnej Cirkvi, ktorá je nie Božského ustanovenia, je organizačná, no pomáha Cirkvi ísť vpred. Najdôležitejšia práca je to sprostredkovanie. A pre sprostredkovanie je nevyhnutné poznanie. Nepoznať iba papiere – čo je veľmi dôležité, čítať papiere, a je ich tak mnoho – ale poznať osoby. Preto ja myslím, že osobný vzťah medzi rímskym biskupom a vami musí byť podstatnou vecou. Je pravda, je tu štátny sekretariát, ktorý pomáha, ale tento bod, osobný vzťah, je dôležitý. A musíme ho prežívať z oboch strán.

Uvažoval som nad týmto stretnutím a ponúkam vám jednoduché myšlienky o niektorých aspektoch, povedal by som podstatných, ktoré sa týkajú toho, akí máte byť ako pápežskí veľvyslanci. Sú to veci, o ktorých som uvažoval vo svojom srdci, najmä spôsobom postaviac sa vedľa každého z vás. Na tomto stretnutí vám nechcem povedať iba formálne slová alebo príležitostné; urobili by zle všetkým, vám i mne. To, čo vám teraz hovorím, je z môjho vnútra, uisťujem vás, a leží mi to na srdci.


1. Predovšetkým by som chcel podčiarknuť, že váš život je životom nomádov. Myslel som na to toľko krát: úbohí muži! Každé tri, štyri roky pre spolupracovníkov, trochu viac pre nunciov, meníte miesto; ste vždy s kuframi v ruke. Kladiem si otázku: čo tento život hovorí nám všetkým? Aký duchovný zmysel má? Povedal by som, že dáva zmysel putovania, ktoré je ústredné v živote viery, počnúc Abramom, mužom viery na ceste: Boh ho žiada zanechať jeho zem, jeho istoty, aby šiel dôverujúc v prísľub, ktorý nevidí, ale ktorý zachováva jednoducho v srdci ako nádej, ktorú dáva Boh (por. Gn 12,1-9). A toto prináša dve veci, podľa mojej mienky. Predovšetkým umŕtvovanie, pretože skutočne, ísť s kuframi v ruke je umŕtvovanie, obeta zriekania sa vecí, priateľov, vzťahov, a začínať vždy znovu. A toto nie je ľahké; značí to žiť provizórne, vychádzajúc zo seba, bez miesta, kde človek zapustí korene a má stále spoločenstvo, a predsa milujúc Cirkev a krajinu, ktorej ste povolaní slúžiť. Druhý aspekt, ktorý prináša tento život nomádov, vždy na ceste, je opísaný v jedenástej kapitole Listu Hebrejom. Vymenovaním príkladov otcov autor potvrdzuje, že oni videli prisľúbené dobrá a pozdravovali ich z diaľky – je to krásny obraz – pretože vyznávali, že sú na tejto zemi pútnikmi (por. Hebr 11, 13). Takýto život má veľkú zásluhu, tento váš život, keď sa žije s intenzitou lásky, s aktívnou pamäťou na prvé povolanie.

2. Chcel by som sa zastaviť na chvíľu pri aspekte „pozerať z diaľky“, vidieť zasľúbenia z diaľky, pozdravovať ich z diaľky. Na čo sa z diaľky pozerali otcovia Starého Zákona? Na prisľúbené božie dobrá. Každý z nás sa môže pýtať: aké je prisľúbenie pre mňa? Na čo hľadím? Čo hľadám v živote? Ten, ktorého nás základná pamäť poháňa hľadať, je Pán. On je tým prisľúbeným dobrom. Toto sa nám nikdy nesmie zdať ako niečo samozrejmé. 25. apríla 1951, v slávnostnom príhovore, vtedy substitút štátneho sekretariátu, Mons. Montini, pripomínal, že postava pápežského veľvyslanca „je (postavou) toho, ktorý skutočne má vedomie, že prináša so sebou Krista“, ako vzácne dobro, ktoré treba komunikovať, ohlasovať, reprezentovať. Dobrá, nádeje tohto sveta prinášajú sklamanie, vedú k stálej nespokojnosti; Pán je dobro, ktoré nesklame, jediný, ktorý nesklame. A toto vyžaduje odpútanosť od seba, ktorú možno dosiahnuť iba prostredníctvom trvalého vzťahu s Pánom a zjednotením života okolo Krista. A toto sa volá familiárnosť (v zmysle intímneho vzťahu – pozn. prekl.) s Ježišom. Familiárnosť s Ježišom Kristom musí byť denným pokrmom pápežského veľvyslanca, pretože je to pokrm, ktorý sa rodí z pamäti prvého stretnutia s Ním, a pretože tvorí aj každodenné vyjadrenie vernosti jeho povolaniu. Familiárnosť s Ježišom Kristom v modlitbe, pri slávení eucharistie, ktorú nesmieme nikdy opomenúť, a v službe lásky.

3. Vždy je tu nebezpečenstvo, aj pre mužov Cirkvi, klesnúť do toho, čo ja nazývam, použijúc vyjadrenie De Lubaca, „duchovná svetáckosť“: klesnúť do ducha sveta, ktorý vedie ku konaniu pre vlastnú sebarealizáciu, a nie na Božiu slávu (por. Meditazioni sulla Chiesa, Milano 1979, p. 269); do toho druhu „meštiactva ducha a života“, ktorý posúva ku hľadaniu pohodlného a spokojného života. Študentom Pápežskej cirkevnej akadémie som pripomenul ako pre blahoslaveného Jána XXIII. bola služba pápežského veľvyslanca jednou, nie druhotnou, v ktorej sa formovala jeho svätosť. A citoval som niektoré pasáže Denníka duše (Giornale dell´Anima), ktoré hovoria práve o tomto dlhom období jeho služby. On hovorí, že stále viac a viac chápal, že pre účinnosť jeho činnosti musel trvalo obrezávať vinicu svojho života od toho, čo je iba zbytočné lístie, a ísť priamo k tomu podstatnému, ktorým je Kristus a jeho evanjelium. Inak riskujeme, že premeníme svätú misiu na smiešnu (Giornale dell´Anima, Cinisello Balsamo 2000, pp. 513-514). Je to silné slovo „smiešna“, ale je pravdivé: klesnutím do ducha svetáckosti vystavujeme seba, najmä ako pastierov, na smiech; možno zožneme nejaký aplauz, ale tí istí, ktorí nám zdanlivo pritakávajú, nás potom za chrbtom kritizujú. Toto je všeobecné pravidlo.

Ale my sme pastieri! A na toto nesmieme nikdy zabudnúť! Vy, drahí pápežskí veľvyslanci, ste prítomnosťou Krista, ste prítomnosťou kňazov, pastierov. Samozrejme, nebudete vyučovať jednu určitú časť Božieho ľudu, ktorá vám je zverená, nebudete viesť miestnu Cirkev, ale ste pastiermi, ktorí slúžia Cirkvi, s úlohou povzbudzovať, byť služobníkmi spoločenstva, aj s úlohou, nie vždy ľahkou, pripomínať. Vždy robte všetko s hlbokou láskou. Aj vo vzťahoch s civilnými predstaviteľmi a vašimi kolegami vy ste pastiermi: hľadajte vždy dobro, dobro všetkých, dobro Cirkvi a každej osoby. Ale táto pastoračná práca, ako som povedal, sa koná s familiárnosťou s Ježišom Kristom v modlitbe, v slávení eucharistie, v skutkoch lásky. Tam je prítomný Pán. No z vašej strany treba konať profesionálne, a bude to ako vaše – príde mi slovo – vaše cilícium, vaše pokánie: robiť veci vždy profesionálne, pretože Cirkev vás chce takých. A keď jeden pápežský veľvyslanec nerobí veci profesionálne, stráca aj autoritu.

Chcel by som zakončiť aj slovom o jednom dôležitom bode vašej služby ako pápežských veľvyslancov, aspoň pre mimoriadnu väčšinu: spolupráca na určovaní biskupov. Vy poznáte slávne vyjadrenie, ktoré poukazuje na jedno základné kritérium pri výbere toho, kto má riadiť: si sanctus est oret pro nobis, si doctus est doceat nos, si prudens est regat nos – ak si svätý, modli sa za nás, ak si učený, vyučuj nás, ak si rozvážny, riaď nás. V delikátnej úlohe realizovať prieskum pre biskupské menovania buďte pozorní na to, aby kandidáti boli pastiermi blízkymi ľuďom: toto je prvé kritérium. Pastieri blízki ľuďom. Je to veľký teológ, dobrá hlava: nech ide na univerzitu, tam urobí mnoho dobra! Pastieri. Potrebujeme ich! Nech sú otcami a bratmi, mierni, trpezliví a milosrdní. Nech milujú chudobu, vnútornú ako slobodu pre Pána a aj vonkajšiu ako jednoduchosť a odriekanie sa života; nech nemajú psychológiu „kniežat“. Buďte pozorní, aby neboli ambiciózni, nech nevyhľadávajú biskupskú hodnosť. Hovorí sa, že blahoslavený Ján Pavol II. na jednej z prvých audiencií, ktoré mal s kardinálom prefektom Kongregácie pre biskupov, ten mu dal otázku o kritériu pri výbere kandidátov na biskupskú službu a pápež mu odpovedal jemu typickým spôsobom: „Prvé kritérium: volentes nomulus“. (V ironickom význame, že práve takí nie – pozn. prekl.) Tí, ktorí usilujú o biskupskú hodnosť... nie, to nejde. A nech sú ženíchmi jednej Cirkvi, bez toho, žeby stále hľadali nejakú inú. Nech sú schopní „bdieť“ nad stádom, ktoré im bude zverené, čiže mať starostlivosť o všetko to, čo ho drží zjednotené; „strážiť ho“, byť pozorní na nebezpečenstvá, ktoré ho ohrozujú; ale predovšetkým nech sú schopní „bdieť“ pre stádo, bdieť, zachovávať nádej, aby bolo slnko a svetlo v srdciach, podporovať s láskou a s trpezlivosťou obrazy, ktoré Boh tvorí vo svojom ľude. Myslime na postavu svätého Jozefa, ktorý bdie nad Máriou a Ježišom, na jeho starostlivosť o rodinu, ktorú mu Boh zveril, a na pozorný pohľad, ktorým ju vedie, aby sa vyhla nebezpečenstvám. Preto pastieri nech vedia byť pred stádom, aby ukázali cestu, uprostred stáda, aby udržovali jednotu, za stádom, aby zabránili, žeby niekto zostal pozadu, a aby samotné stádo malo, aby sme tak povedali, nos pre cestu. Takto sa musí hýbať pastier!


Drahí pápežskí veľvyslanci, sú to iba niektoré myšlienky, ktoré mi idú zo srdca, už dlho som to chcel napísať: toto som napísal ja. Veľmi som nad tým rozmýšľal a modlil sa. Tieto myšlienky mi idú zo srdca a nimi nechcem povedať niečo nové – nie, nič z toho, čo som povedal, nie je nové – ale pozývam vás uvažovať nad nimi, kvôli dôležitej a vzácnej službe, ktorú robíte pre celú Cirkev. Váš život je často ťažký, niekedy na miestach konfliktov – viem to dobre. Hovoril som s jedným z vás v týchto dňoch, dvakrát. Koľko bolesti, koľko utrpenia! Neustále putovanie bez možnosti zapustiť korene na jednom mieste, v jednej kultúre, v jednej konkrétnej cirkevnej realite. Ale je to život, ktorý kráča smerom k prisľúbeniam a pozdravuje ich z diaľky. Život v kráčaní, ale stále s Ježišom Kristom, ktorý vás drží za ruku. Toto je isté: On vás drží za ruku. Ešte raz vďaka za to! Vieme, že náš základ nie je vo veciach, vo vlastných projektoch alebo ambíciách, ale v tom, že sme skutoční pastieri, ktorí majú pohľad upretý na Krista. Ešte raz vďaka! Prosím vás, žiadam vás, modlite sa, lebo to potrebujem. Nech vás požehná Pán a Panna Mária nech vás ochraňuje. Ďakujem.