Či úmyselne alebo nie, pápež František hovoril o koncile práve v deň narodenín svojho predchodcu a teraz emeritného pápeža Benedikta XVI. Štýl prejavu a výber slov je jemu vlastný. Prístupným, priam jednoduchým jazykom vyjadril však nielen svoj osobný pohľad, ale ako biskup Ríma v kázni svojim veriacim predostrel aj učenie toho pastiera, ktorý má posilňovať bratov vo viere. František koncil nezažil ako účastník, ale to, ako ho pochopil, je plne v línii jeho predchodcov, vrátane toho žijúceho.
Pápež hovoril o pôsobení Ducha Svätého. Jednoducho povedané, hovoril o Bohu. A pri tom sa zamyslel aj nad Druhým vatikánskym koncilom. Vlastne ho vzal za príklad pôsobenia Božieho ducha a našej reakcie na toto pôsobenie.
„Oslavujeme toto výročie – 50 rokov koncilu –, ale robí nám nepríjemnosti. Nechceme zmeny. Ba čo viac, sú tu spiatočnícke hlasy. To sa nazýva tvrdohlavosťou, chceme si podrobiť Ducha Svätého, tomu sa hovorí nechápaví a ťarbaví srdcom.“
Pápež František v kázni komentoval udalosti okolo diakona Štefana, ktorý musel jasne povedať prítomným, že sú „tvrdošijní, čo vždy odporujete Duchu Svätému.“ A Svätý Otec dodáva, že aj Ježiš sám, po svojom vzkriesení vlastným učeníkom na ceste do Emauz hovorí: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“
Pápež svoje slová o tom, že aj medzi nami je vždy odpor k Duchu Svätému, ilustroval práve príkladom koncilu. „Aby som to povedal jasne: Duch Svätý nám je nepohodlný. Pretože nami hýbe, núti nás kráčať, núti Cirkev k napredovaniu. ... (My) chceme, aby sa Duch Svätý zmiernil ... chceme skrotiť Ducha Svätého. A toto nejde. Pretože on je Boh a On je vietor, ktorý prichádza a odchádza a my nevieme odkiaľ. Božia moc, je to, čo nám dáva útechu a silu k pohybu, k napredovaniu. Ale ísť ďalej, je nepohodlné. Pohodlie je krajšie.“ Vo svetle týchto slov treba teda pozerať na Koncil ako na napredovanie, ako na pozvanie Cirkvi rásť ďalej.
Tieto slová v kontexte Roka viery zaznievajú ako silná výzva. Pápež na záver svojej kázne v Dome sv. Marty dodal: „Duch nás naozaj núti byť viac evanjeliovými, ale my odolávame. Toto je posledné napomenutie: Neklaďme odpor Duchu Svätému. Je to Duch, ktorý nás oslobodzuje Ježišovou slobodou, slobodou Božích detí! ... Neklaďme odpor Duchu Svätému. Milosť, ktorú by sme si všetci mali prosiť od Pána, je poslušnosť Svätému Duchu, Duchu, ktorý k nám prichádza a núti nás ísť vpred na ceste k svätosti, svätosti Cirkvi, ktorá je taká krásna.“
Je až obdivuhodné, ako tieto slová o poslušnosti Duchu Svätému a o slobode, ladia so slovami, ktoré sebe vlastným teologickým ale nie menej jasným štýlom povedal pápež Benedikt XVI. na Svätodušnú nedeľu v roku 2010.
„Plameň Ducha Svätého horí, ale nespaľuje nás. A napriek tomu tento plameň spôsobuje premenu, preto musí spáliť čosi v človeku, odpadky, ktoré človeka kazia, korumpujú ho a bránia mu vo vzťahu s Bohom a s blížnym. No tento efekt božského plameňa nás desí, máme strach byť „spálení“, preferujeme zostať takí, akí sme. A je to dôsledok skutočnosti, že mnoho ráz je náš život nastavený podľa logiky vlastniť, mať, a nie darovať sa. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale keď sú požiadaní stratiť niečo zo seba, vtedy sa stiahnu, majú strach z nárokov viery. Je tu strach z toho, že sa treba čohosi pekného vzdať, na čo sme boli akosi naviazaní. Je to strach, že nasledovanie Krista nás zbaví slobody, istých skúseností, čohosi z nás samých. Na jednej strane chceme byť s Ježišom, nasledovať ho zbližša, na druhej strane máme strach z dôsledkov, ktoré to prináša.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára