V tichu a skrytosti v rodinnom živote i práci denné prežívanie viery prináša svetu prvenstvo Božej lásky

Celé znenie generálnej audiencie pápeža Františka v stredu 17. apríla 2013.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
...

Vystupujúc do svätého mesta, v ktorom sa uskutoční jeho „exodus“ z tohto života, Ježiš už vidí cieľ, nebo. Zároveň dobre vie, že cesta, ktorá ho privedie do Otcovej slávy, prechádza cez kríž, prostredníctvom poslušnosti Božiemu plánu lásky voči ľudstvu. Katechizmus Katolíckej cirkvi potvrdzuje, že „vyzdvihnutie na kríž je znamením a predzvesťou vyzdvihnutia pri nanebovstúpení” (KKC 662). Aj nám musí byť zrejmé v našom kresťanskom živote, že vstup do Otcovej slávy sa realizuje každodennou vernosťou jeho vôli, aj keď si vyžaduje obetu a zmenu našich plánov. Ježišovo nanebovstúpenie sa udialo konkrétne na Olivovej hore, blízko miesta, kam sa uchýlil na modlitbu ešte pred umučením, aby ostal v hlbokej jednote s Otcom. Opäť vidíme, ako nám modlitba dáva silu žiť vo vernosti Božiemu plánu.
...
Chcel by som zdôrazniť dva prvky tohto rozprávania. Počas nanebovstúpenia sa napĺňa kňazský úkon požehnania a učeníci istotne prejavujú svoju vieru tým, že padnú na zem a skláňajú hlavu. Toto je prvá dôležitá skutočnosť: Ježiš je jediný a večný Kňaz, ktorý svojim umučením prešiel cez smrť a hrob, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba; je pri Otcovi a prihovára sa v náš prospech (porov. Hebr 9,24). Sv. Ján vo svojom Prvom liste tiež pripomína: On je náš zástanca. Je nádherné to počuť. Keď je niekto predvolaný na súd či obvinený, prvá vec, ktorú urobí je, že si hľadá advokáta, aby ho obhajoval. My máme takého, ktorý nás vždy chráni pred nástrahami diabla, bráni nás pred nami samými, pred našimi hriechmi. Drahí bratia a sestry, taký je náš obhajca. Nebojme sa teda ísť za ním, aby sme ho prosili o odpustenie, požehnanie a milosrdenstvo. On nám vždy odpustí, je náš zástanca, vždy nás obháji. Nezabudnime na to.

Ježišovo vystúpenie do neba nám umožňuje spoznať tú potešujúcu skutočnosť na našej ceste: v Kristovi, v pravom Bohu a pravom človeku, je naše človečenstvo povznesené k Bohu. On nám otvoril cestu. Je akoby vodcom skupiny horolezcov vystupujúcich na vysoký vrch; on vrchol už dosiahol, ťahá nás k sebe a vedie k Bohu. Ak mu zveríme svoj život, ak sa necháme ním viesť, sme si istí, že sme v dobrých rukách, v rukách nášho Spasiteľa a zástancu.

Druhý prvok: sv. Lukáš uvádza, že apoštoli, po tom, ako videli Ježiša vystupovať do neba, vrátili sa do Jeruzalema „s veľkou radosťou“. Môže sa nám to zdať trochu zvláštne. Zvyčajne, ak našich blízkych definitívne opustíme alebo nás od nich vzdiali smrť, prežívame prirodzený smútok, pretože už viac neuvidíme ich tvár, už nebudeme počuť ich hlas, nebudeme sa môcť tešiť z ich lásky a prítomnosti. Evanjelista však zdôrazňuje hlbokú radosť apoštolov. Prečo? Preto, že oni pohľadom viery chápu, že aj keď Ježiš bude vzdialený ich očiam, vždy zostane s nimi, neopustí ich a v Otcovej sláve ich podporuje, vedie a prihovára sa za nich.
...
Drahí bratia a sestry, nanebovstúpenie nenaznačuje Ježišovu neprítomnosť, ale hovorí nám, že on je živý uprostred nás novým spôsobom. Nie je viac na nejakom presne určenom mieste ako bol pred nanebovstúpením; teraz je pri Bohu, prítomný na každom mieste a v každom čase, blízky každému z nás. Nie sme viac sami v našom živote, máme zástancu, ktorý nás očakáva a obhajuje. Nie sme viac sami, ukrižovaný a vzkriesený Pán nás vedie. Spolu s nami sú tu mnohí bratia a sestry, ktorí v tichu a skrytosti v ich rodinnom živote i práci, v ich problémoch a ťažkostiach, v ich radostiach a nádeji denne prežívajú vieru a prinášajú svetu, spolu s nami, prvenstvo Božej lásky, v Ježišovi Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych, vystúpil do neba a je naším obhajcom. Ďakujem.