streda, 31. októbra 2012

Pozerajme svätým do očí ... aj na fotkách


Len tri dni pred slávnosťou Všetkých svätých je v kalendári spomienka na blahoslavenú „dievčinu v rifliach“ Chiaru Luce Badanovú (na obr. vľavo). Zomrela ako 19-ročná v roku 1990 a v septembri 2010 ju vyhlásili za blahoslavenú. Jej rodičia boli v ten deň asi najšťastnejší ľudia na zemi. O niekoľko mesiacov neskôr pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného svojho predchodcu, milovaného pápeža Jána Pavla II., ktorý Slovensko navštívil tri krát. Do tretice, v sobotu 24. novembra tohto roku, deň pred slávnosťou Krista Kráľa, vyhlásia v Ekvádore za blahoslavenú saleziánku sestru Máriu Troncattiovú. Zomrela v roku 1969. K týmto trom pokojne postavme do radu ďalších: sestra Zdenka Schelingová, biskup Pavol Gojdič, Páter Pio, pápež Ján XXIII., don Bosco. A mohli by sme pokračovať.

Práve pri týchto vymenovaných nám totiž môžu naskakovať zimomriavky: keď sa pozrieme na ich fotky. Nie na maľované obrazy, ale na ich fotky, dokonca na videá; a keď si pri tom uvedomíme ich momentálny stav – ich reálnu osobnú blaženosť v bezprostrednej Božej blízkosti...

Svätci nie sú mysteriózne osobnosti. To nie sú „pekné príbehy“ z knihy. Svätci sú ľudské osoby, ktoré reálne teraz „sú“ žijú v plnom šťastí. A my sa im na ich fotkách môžeme pozerať priamo do očí. Ako často práve takto vzniká v nás dialóg s nimi – modlitba. Predstava ako sa rodičia Chiary Luce Badanovej modlia k svojej blahoslavenej dcére nami môže trochu – v dobrom zmysle – otriasť. Oni to naozaj robia. Maľované obrazy občas navodzujú dojem, že tá osoba je predsa len tak trochu vzdialená. Fotka je niečo iné. Video je niečo iné. Jána Pavla II. sme videli, zažili, niektorí mu podali ruku; sestra Troncattiová (na obr. vpravo) písala list na Slovensko, poznala sa s ešte žijúcim saleziánom Jánom Šutkom, tiež misionárom v Ekvádore.

Rovnako reálni ako svätci, blahoslavení, ktorým sa môžeme pozerať do očí na ich fotkách, sú aj všetci ostatní svätí z predošlých stáročí. Sú to konkrétne živé osoby. A s konkrétnou živou osobou sa možno rozprávať úplne normálne. S úctou, ale familiárne, bez kvetnatých slovných zvratov. Nevieme si to predstaviť, nevieme to vysvetliť ako to funguje, ale s vierou vieme, že keď s nimi hovoríme (modlíme sa k nim), počujú nás. Rovnako, ako to veríme o Ježišovej a našej matke Márii. Prvej medzi svätými.

V deň oslavy „všetkých“ je veľká príležitosť porozprávať sa – osobne, súkromne, dôverne a familiárne – aspoň s niektorými. Reálne.

sobota, 27. októbra 2012

Výzva Synody: Cirkev musí byť najprv ako samaritánka


V piatok 26. októbra predstavili v tlačovom stredisku Svätej Stolice záverečné posolstvo synody o novej evanjelizácii (celé v angličtine tu). Posolstvo je určené Božiemu ľudu.


Biskupi vidia Cirkev ako samaritánku, ktorá pri studni stretá Ježiša. Ona sama najprv potrebuje obrátenie, aby jej poslanie evanjelizovať nestratilo dôveryhodnosť. Inak povedané, nemôžeš dať, čo nemáš. „Pozývame vás všetkých kontemplovať tvár Pána Ježiša Krista, aby sme vstúpili do jeho tajomstva“. Takto si potom môže Cirkev – ako Ježiš pri studni – sadnúť k mužom a ženám dnešných čias, aby im ponúkla zážitok stretnutia s Kristom.

Posolstvo, ako povedal kardinál Dolan z New Yorku pre Vatikánsky rozhlas, zhŕňa nielen myšlienky ale aj atmosféru synody. Synodálni otcovia sa pozerajú na dnešný svet – v duchu Druhého vatikánskeho koncilu – s pokojnou odvahou, bez odsudzovania. Základom je totiž viera, že pánom dejín je Boh. Hoci je svet plný protirečení, Boh ho miluje. Globalizácia, sekularizácia, či premeny spoločnosti, ako aj migrácia, sú napriek ťažkostiam a utrpeniu, ktoré v sebe obsahujú, príležitosťou pre evanjelizáciu. Zámerom novej evanjelizácie totiž nie je hľadať nové stratégie, akoby evanjelium bolo produktom pre trh. „Potrebujeme znovuobjaviť spôsoby, ktorými Ježiš pristupuje k osobám a volá ich.“

Prirodzeným miestom evanjelizácie je rodina. „Chceme vyjadriť vďačnosť mnohým kresťanským manželstvám a rodinám, ktorí cez ich svedectvo ukazujú svetu skúsenosť spoločenstva a služby. Tie sú totiž počiatkom viac milujúcej a pokojnej spoločnosti.“ Synodálne posolstvo sa zameriava aj na neusporiadané situácie rozvedených a ich rodín. „Im všetkým hovoríme, že Božia láska neopúšťa nikoho, Cirkev ich miluje, ... zostávajú stále jej členmi, aj keď nemôžu prijímať sviatosť zmierenia a Eucharistiu.“

Osobitnú pozornosť venuje posolstvo mladým. Oni sú už teraz významnou časťou ľudstva a Cirkvi a sú aj jej budúcnosťou. „Chceme ich podporovať v ich hľadaní a povzbudzujeme naše spoločenstvá aby im načúvali, aby viedli s nimi dialóg. ... Chceme, aby naše spoločenstvá zapriahli, nie potláčali silu ich entuziazmu.“

Akýmsi vyvrcholením posolstva sú slová o kontemplácii a službe. Sú to dva rozmery života viery, veľmi podstatné pre novú evanjelizáciu. Kontempláciu, v ktorej ticho pomáha lepšie prijať Božie slovo, a službu chudobným, v ktorých môžeme rozpoznať Kristovu tvár.

utorok, 23. októbra 2012

Synoda poukazuje na pestré témy o evanjelizácii


Už po 13-ty raz sa v Ríme zišli zástupcovia biskupov z celého sveta na generálne zasadanie biskupskej synody. Tentoraz na tému novej evanjelizácie. Od nedele 7. do nedele 28. októbra je na synode Vatikáne spolu 262 riadnych účastníkov, čo je najväčší počet v histórii synod. K riadnym účastníkom bolo pozvaných ďalších 45 odborníkov z rôznych oblastí a 49 tzv. poslucháčov. Spomedzi riadnych účastníkov synody je 142 „synodálnych nováčikov“.

V úvodných dňoch sa hovorilo najmä o situácii Cirkvi na jednotlivých kontinentoch. Kardinál Péter Erdö z Budapešti uviedol, že Európu charakterizujú demografický pokles, starnutie populácie, ekonomická kríza a oslabenie kultúrnej a náboženskej identity. „Ľudia v Európe dnes majú hlad a smäd po nádeji.“ V Afrike, podľa kardinála Polykarpa Pengu z Tanzánie, chýbajú kvalifikovaní misionári a evanjelizáciu ohrozujú kmeňové konflikty, korupcia, choroby, násilie a obchod s ľuďmi. Arcibiskup z Bombaja, kardinál Oswald Gracias, upozornil, že v Indii a Číne dnes žije 37% svetovej populácie. Ázia je požehnaná na boom nových technológií a toto treba vnímať nie ako ohrozenie, ale ako veľký Boží dar pre odovzdávanie evanjelia.

Biskup z Bangladéša, Gervas Rozario, adresoval všetkým biskupom vážnu výzvu návratu k chudobe. „Ako autentickí veriaci v Ježiša Krista sa musíme naučiť nielen sa vzdávať materiálnych dobier, ale doceňovať jednoduchosť a pokoru chudobných, ich radosť vtom málo, čo majú, a ich ústretovosť k ostatným.“

Na synode vystúpili s príspevkami aj dvaja zástupcovia Slovenska, ich príspevky boli v taliančine. Gréckokatolícky eparcha Ján Babjak vo štvrtok 11. októbra vyzdvihol v krátkosti motto blahoslaveného biskupa Gojdiča „Boh je láska, milujme ho!“ a zdôraznil potrebu svätosti kňazov i biskupov, lebo vďaka ich horlivosti a svätosti života rastie viera veriacich. V stredu 17. októbra vystúpil s príspevkom aj bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. Hovoril o výzvach ku konverzii. „Sprevádzajú nás mnohé výzvy ku konverzii, vyjadrené úprimne alebo v duchu sporu, ale žiadaný efekt zostáva ten istý: autentická a účinná konverzia.“

Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez, jeden z desiatich zástupcov rehoľných predstavených, na synode poukázal na spojitosť evanjelizácie a povolaní. Dnes je potrebná najmä kultúra povolania: vnímať samotný život ako dar od Boha pre určité poslanie. Synoda má pomôcť pastierom Božieho ľudu byť skutočnými duchovnými vodcami.

utorok, 16. októbra 2012

100 rokov od narodenia Jána Pavla I. – blahorečenie na dohľad


V stredu 17. októbra by oslávil pápež Albino Luciani – Ján Pavol I. sto rokov. Jeho pontifikát na jeseň roku 1978 však trval len 33 dní. Proces jeho blahorečenia prebieha už dlhšiu dobu a postulátor tejto kauzy, dnes už rektor Pápežskej lateránskej univerzity, salezián biskup Enrico Dal Covolo, dokončil prvú časť dokumentu „positio“. V deň nedožitých narodenín sa kauza Jána Pavla I. dostáva zasa o krok vpred.

„Vychádzajú na povrch nové informácie o zdravotnom stave pápeža Lucianiho a vďaka svedectvám (167 vypočutých osôb) a zozbieraným lekárskym dokumentom môžeme definitívne vyvrátiť tézu o vonkajšom zapríčinení jeho smrti,“ povedal Mons. Dal Covolo pre Tgcom24 o osobe usmievavého pápeža.

Prvá časť „positio“ zahŕňa všetky dokumenty o hrdinských čnostiach, o živote a aj o zázraku, dosiahnutom na príhovor nádejného blahoslaveného. „Verím, že čoskoro bude tento pápež blahorečený,“ dodáva Dal Covolo s pripomenutím, že v procese je samozrejme potrebná maximálna rozvážnosť. „Svätý Otec Benedikt XVI., s ktorým som bol pred niekoľkými týždňami, potvrdil, že je veľmi spokojný s týmto ďalším krokom v kauze smerom k blahorečeniu a vyzval ma k rozvážnosti. Veľmi podporuje túto kauzu, s náklonnosťou a pozorne. Dal na ňu osobitné požehnanie.“

Ako pre agentúru Rome Reports v júli tohto roku povedal emeritný prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál José Saraiva Martins, je predčasné hovoriť o presnom dátume blahorečenia pápežov Pavla VI. a Jána Pavla I., ale mohlo by sa to udiať počas Roka viery.

Ján Pavol I., vlastným menom Albino Luciani bol zvolený na Petrov stolec 26. augusta 1978, po smrti Pavla VI., charakterom veľmi skromný a dobrý, usmievajúci sa pápež. Zomrel po 33 dňoch, nad ránom 29. septembra 1978.

piatok, 12. októbra 2012

„Adžornamento“ viery je stále témou dňa

Rok viery otvoril Benedikt XVI. vo štvrtok 11. októbra slávením svätej omše na Námestí sv. Petra v Ríme. Takmer trojhodinová bohoslužba začala sprievodom 262 biskupov, ktorí sa zúčastňujú na prebiehajúcej Synode o novej evanjelizácii (za Slovensko Mons. Stanislav Zvolenský, predseda biskupskej konferencie). Za nimi nasledovali kardináli a niektorí „pamätníci“ koncilu. Sprievod, ako to vysvetlil sám Benedikt XVI. v úvode omše, pripomenul samotné otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu, keď do Baziliky vstupovalo vyše dvetisíc biskupov z celého sveta, jav, ktorý v dejinách Cirkvi nemal obdoby.

Nasledujúci deň dopoludnia prijal pápež na audiencii okrem predsedov biskupských konferencií aj niektorých zo 69 ešte žijúcich koncilových otcov. Prítomní boli aj ekumenický patriarcha Pravoslávnej cirkvi Bartolomej I. z Konštantínopolu a prímas Anglikánskej cirkvi Rowan Williams (obaja sa zúčastnili aj na otvorení Roka viery). Žijúci účastníci koncilu si od svojho vtedy mladého „kolegu Jozefa Ratzingera“ vypočuli úvahu o azda najspomínanejšom a najskloňovanejšom slove v súvislosti s koncilom – adžornamento, zdnešnenie, aktualizácia viery.

Pápež vníma, že pre niektorých bol tento výraz „nie celkom šťastný“: „Som presvedčený, že idea, ktorú blahoslavený Ján XXIII. zhrnul do tohto slova, bola a je stále jasná. Kresťanstvo by nemalo byť považované za «niečo z minulosti», ani by nemalo byť vnímané pohľadom, ktorý sa neustále obracia späť, pretože Ježiš Kristus je včera, dnes i naveky.“

Je to tento večný Boh, ktorý robí kresťanstvo „stále novým“: „Kresťanstvo je strom, ktorý je, takpovediac, vždy v rozpuku, vždy mladý.” A o tejto aktualizácii, o zdnešnení, pápež s rozhodnosťou povedal, že tu nejde o rozkol s tradíciou, ale naopak, ide o pretrvávanie vitality kresťanstva. Nejde o redukovanie viery, o jej úpravu podľa vkusu nejakej módy, či toho čo sa nám páči. „Naopak: rovnako ako konciloví otcovia, musíme ono «dnes», ktoré prežívame, uviesť do rámca tejto kresťanskej udalosti, musíme to «dnes» našej doby priblížiť k Božiemu «dnes».”

Ako už má vo zvyku, nevynechal pápež ani myšlienku o svätosti, o svätcoch, ktorými sa stávajú tí, čo v každej dobe prinášajú Boha do aktuálneho okamihu histórie a zároveň históriu do Božej večnosti. Aj dnes je dôležité a podstatné „privádzať mužov a ženy z každého miesta a každej doby k Bohu.“



nedeľa, 7. októbra 2012

Dôvody pre viac ako rok viery

„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.

Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...

Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu...  – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.

•    Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.

•    Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.

•    Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.

•    Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.

•    Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.

•    A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.

Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).