nedeľa 10. marca 2013

Papabili a Duch Svätý, rozum a viera

Dni pred konkláve ponúkajú mierne otvorenú otázku pre všetkých uvedomelých veriacich. Na jednej strane médiá sú plné článkov o kardináloch, o problémoch Cirkvi, Vatikánu, o špekuláciách, na druhej strane je jasné presvedčenie Cirkvi, že voľba nového pápeža je riadená Duchom Svätým. Môže mať teda katolík svojho papabile? Nehreší proti dôvere v Boha?

Duch Svätý je často zobrazený ako holubica. Aj sociálna sieť twitter, na ktorej viacerí kardináli majú svoje stránky, má symbol vtáka. Jeden vtipný obrázok týchto dní zobrazuje bezpečnosť vo Vatikáne počas konkláve, kde je twitteru zakázaný. A tak za oblokom vidno vtáčika, ktorý sa snaží dostať dovnútra hovoriac, nie som twitter, som Duch Svätý.

Táto situácia nás privádza opäť k objaveniu toho, čo celých osem rokov Benedikt XVI. viac alebo menej zjavne učil: rozum a viera si neprotirečia, naopak potrebujú sa. Lebo tak je človek stvorený, tak ho Boh „poskladal“ a tak ho má rád.

Papabili je označenie pre kardinálov, o ktorých sa píše, hovorí, žeby mohli byť vhodnými na úrad Petrovho nástupcu. Takéto konkrétne uvažovanie je veľmi potrebné. Je to proces, ako kardináli dospejú k tomu, aké meno každý z nich napíše na hlasovací lístok. Mať svojho papabile je úplne prirodzený výsledok zodpovedného uvažovania. Zväčša je to uvažovanie nad situáciou Cirkvi, aj Vatikánu, Rímskej kúrie... nad potrebami, výzvami. A každý uvažuje z vlastného uhla pohľadu, na základe vlastného štúdia, skúseností, hodnôt... Bostonský arcibiskup, kardinál Sean O'Malley na začiatku generálnych kongregácií opísal novinárom, ako hľadanie papabili vyzerá. Veľa čítajú o iných kardináloch, knihy ale aj internet, rozprávajú sa medzi sebou, ako by ten ktorý kardinál reagoval v tej či onej situácii, aký typ osoby je ten či onen, a uvažujú o tom a potom sa nad tým všetkým modlia. Mať svojho papabile je tak skôr prejav zodpovedného uvažovania, než nedôvery v Božie riadenie.

Rozum. To je tá ľudská schopnosť špekulovať, premýšľať, zvažovať, hodnotiť, hľadať, vnímať... Nemožno bez používania rozumu spravovať ani rodinu, ani firmu, ani štát, ani Cirkev. Je rozumné načúvať skúseným, starším, načúvať prirodzeným súvislostiam udalostí či okolností života... tak ako rozumom načúvame tomu, že súvisí slnečné svetlo a život kvetov, či rýchlosť procesora v počítači a jeho schopnosť prehrávať filmy v HD kvalite. Rozum sa prejavuje tiež v tom, ako človek utvára vlastný charakter; rozum vidí potreby druhých, potreby širšieho spoločenstva, dokáže vnímať aj medzinárodné a kultúrne súvislosti, a rozlišuje tie skutočné a dôležité, od iba zdanlivých. Rozum zhodnocuje účinky toho, čo chceme vykonať, ako dlho to pretrvá... Rozumne však treba uznať, že rozum má aj svoje limity. Naše uvažovanie má svoje neurónové „chodníčky“, je podmienené dedične, kultúrne, skúsenosťou, i chúťkami, záujmami. To všetko funguje, aj keď ide o konkláve, aj keď ide o to, kto asi je papabile.

Ako do toho vstupuje Duch Svätý? Božie slovo a Cirkev nás učia, že Tretia božská osoba sa prejavuje prostredníctvom darov, že osvecuje ľudskú myseľ svetlom viery... Keď uznávame dobrotu Božieho diela v každom človeku, jeho originalitu, dôstojnosť, môžeme povedať, že je to Duch Svätý, ktorý je stvárňovateľom každej ľudskej bytosti. Zaváži isto spolupráca našej slobodnej vôle. V prípade voľby pápeža má byť modlitba o svetlo, modlitba o múdrosť bytostne prepojená s uvažovaním. Je úlohou kardinálov rozpoznať s vierou to, kde sa prejavuje, na čo ukazuje Duch Svätý. Lebo on sa prejavuje aj v znamení čias, v dejinných udalostiach, okolnostiach. Nie bezdôvodne nazval už emeritný pápež Benedikt XVI. Druhý vatikánsky koncil veľkým obrazom, ktorého autorom je Duch Svätý. Kardinál Timothy Dolan z New Yorku napísal na svojom blogu v piatok 8. marca, že samotní kardináli sa vždy na začiatok každej generálnej kongregácie – pred konkláve – modlili Veni Sanctae, starobylú modlitbu vzývania Ducha Svätého.


Konkláve je o viere. Je to viera, ktorá je základom vôbec toho, že nejaké konkláve tu je. Pozerať sa teda na konkláve s vierou je úplne základná požiadavka. Ide predsa o voľbu, pri ktorej rozum bezpodmienečne musí fungovať, ale o voľbu ohľadom vecí duchovných, božích, a táto voľba prinesie dôsledky do vzťahov Boha k človeku a človeka k Bohu. V týchto vzťahoch viery sa žije z modlitby. Viera sa vo vzťahoch aj tvorí, napr. v obdive a v nasledovaní príkladov svätých, tých konkrétnych ľudí - aj mnohých pápežov, ktorí sú už blažení. Viera je žitá aj v spoločenstve. Kardinál Toppo z Indie hovorí, že prostredím, kde môže „vyrásť pápež“, kde možno hľadať toho, kto je papabile, je predovšetkým viera spoločenstva, čiže vo viere silná miestna Cirkev. Ako takú kardinál Toppo videl Cirkev krakowskej diecézy a vôbec Poľska, v období, keď čelili komunistickému režimu. Odtiaľ vzišiel Ján Pavol II. Za Cirkev silnej viery považuje aj Bavorsko, ktoré si napriek protestantskej reforme v nemeckých krajoch, zachovalo katolícku vieru, a vzišiel odtiaľ Benedikt XVI. A dnes vníma indický kardinál silné spoločenstvá viery okrem iného v Južnej Amerike.

Kardináli vstúpia v utorok 12. marca do konkláve s vlastným menom nejakého „papabile“, zároveň budú prežívať spoločenstvo viery v modlitbe, vo vzývaní Ducha Svätého... a v prestávkach pomedzi hlasovania sa isto budú rozprávať aj o tom, ktoré meno, medzi tými, čo dostanú hlas pri prvom hlasovaní, by bolo najvhodnejšie.

Ak medzi ostatnými katolíkmi „extra omnes“, mimo konkláve, sú takí, ktorí uvažujú, modlia sa a hovoria, že majú svojho „papabile“, je to prinajmenšom znak vyzretého postoja, viery, ktorá je konkrétne prepojená so schopnosťou rozumu. Napokon, poslušnosť tomu, meno ktorého sa dozvieme v momente Habemus Papam, je tiež rozumná.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára