štvrtok, 31. januára 2013

Relikvia svätého vychovávateľa dona Bosca príde v apríli na Slovensko

V posledný deň januára oslavuje saleziánska rodina sviatok svojho zakladateľa svätého Jána Bosca (1815-1888). Oslavy na Slovensku majú príchuť očakávania, lebo od 11. do 30. apríla bude „Don Bosco medzi nami“. Také motto oznámili saleziáni pre trojtýždňovú púť relikvie tohto otca mladých, patróna katolíckych učiteľov a vychovávateľov, ale najmä svätého vychovávateľa. Táto púť relikvie je súčasťou prípravy na dvojsté narodeniny dona Bosca v roku 2015. V aktuálnom roku saleziánska rodina osobitne uvažuje o donovi Boscovi ako o vychovávateľovi, ktorý pedagogikou dobroty ponúka mladým evanjelium radosti.

„Veľkosť dona Bosca je v tom, že sa stal svätým tým, že pomáhal chlapcom stať sa svätými,“ povedal o ňom jeho deviaty nástupca a hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez v jednom z príhovorov na stretnutí saleziánskej rodiny v Ríme začiatkom tohto roka. „Don Bosco je postava mnohých tvárí, je ako diamant s mnohými vybrúseniami... Ale ja by som povedal, že Don Bosco je predovšetkým človek zapálený Duchom ... s veľkou citlivosťou voči potrebám mladých. Človek veľkej viery, ktorý veril v dielo, ktoré Duch Svätý konal cez neho v rôznych formách.“

Keď ide o relikvie, tradícia Cirkvi pozná od počiatku úctu k svätým, pri ich hroboch, kde sú uložené ich telá, alebo pred relikviami, čo sú časti ich tiel, vystavené na úctu. Hmotná prítomnosť relikvie umožňuje silnejšie uvedomenie si prítomnosti svätca, jeho vzťahu s veriacimi, a je možnosťou modlitby, vďaky, prosieb i konverzie.

Relikvie dona Bosca budú na Slovensku tri týždne počas veľkonočného obdobia. Prídu do každého saleziánskeho strediska, výnimočná bude ich prítomnosť aj v Sučanoch, kde je zariadenie pre mladých väzňov, ba neobídu ani národnú baziliku v Šaštíne, kde slovenské saleziánske dielo začínalo.
Relikvia dona Bosca v španielskom meste Rota, 9. októbra 2012
„Veľkým presvedčením dona Bosca bolo, že každý z nás je povolaný dosiahnuť plnosť života v Kristovi. A výchova sa pre neho stala privilegovaným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa,“ doplnil don Chávez svoje slová a pokračoval: „Čo dokázal urobiť don Bosco, to sme povolaní robiť aj my – byť schopnými predložiť mladým vysoké méty, ktoré môžu dosiahnuť. Dnes možno najväčším problémom nie je priemernosť mladých. Mladí majú srdcia hrdinov. Sme to často my, kto nie sme schopní predložiť im vysoké méty, aby ich dosahovali.“

Prísť sa modliť, prísť uvažovať o hodnote výchovy, o spôsobe ako ponúkať mladým evanjelium, svätosť, či prísť ďakovať ... to sú len niektoré motívy, nie málo dôležité, v tomto Roku viery a pri oslave výročia evanjelizácie našich predkov.
- - -

Časový harmonogram putovania relikvie dona Bosca na Slovensku v apríli 2013

11.4. príchod relikvie z Ukrajiny; Michalovce, 12.4. Humenné, 13.4. Prešov, 14.4. Košice, 15.4. Bardejov, 16.4. Poprad, 17.4 Rožňava, 18.4. Banská Bystrica, 19.4 Sučany, 19.4. Ružomberok, 19.4. Námestovo, 20.4. Dolný Kubín, 20.4 Žilina, 22.4. Dubnica nad Váhom, 23.4. Nová Dubnica, 24.4. Partizánske, 25.4. Trnava, 27.4. Šaštín – Stráže, 28.4. Bratislava Trnávka, 28.4. Bratislava Mamateyova, 29.4. Bratislava Miletičova, 30.4. Bratislava Miletičova – Dóm Sv. Martina , 30.4. – odovzdanie relikvie do Slovinska.



pondelok, 28. januára 2013

„Nábožnosť“ veriacich vidí Koncil predovšetkým v slávení nedele (Mozaika koncilu – 07)

Keď sa povie, že niekto je nábožný, často sa tým myslí, „že sa niekto veľa modlí“. Slovník slovenského jazyka hovorí, že nábožný človek je „prejavujúci vieru v Boha, pobožný“. Pri tom sa asi prirodzene človeku vybaví „chodenie do kostola“. Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii však vidí nábožnosť veľmi konkrétne. Aj čo sa týka chodenia do kostola“.

V článku 106 Druhý vatikánsky koncil poukazuje aj na nábožnosť veriacich. Jej základom je slávenie Pánovho dňa, teda nedele, ktorá je prvotným sviatočným dňom. Je dňom, kedy treba sláviť liturgiu a kedy prvok slávnostnosti má dostať patričný priestor aj v prežívaní dňa ako takého.

Nasleduje plné znenie článkov 7 a článku 106.

7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.

106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.

Foto: rio2013.com

štvrtok, 24. januára 2013

František Saleský, patrón žurnalistov, je svätým aj pre Anglikánov

zdroj: webjournal.sk
Svätý František Saleský je jeden z tých svätcov, ktorých životný príbeh a posolstvo svätosti zasahuje aj tam, kde by sme to možno nečakali. Jeho sviatok je 24. januára, je patrónom novinárov, spisovateľov, dokonca je patrónom hluchonemých, pretože rozvinul posunkovú reč tak, aby sa pomocou nej dalo vyučovať. Podľa neho pomenoval turínsky kňaz Ján Bosco svoju rehoľu – Saleziáni. Na Františkov sviatok pápeži už niekoľko desaťročí vydávajú posolstvo na tému komunikácie a médií. A to tento svätec, v 35-ke biskup vo vtedy takmer úplne protestantskej Ženeve, zomrel dosť dávno, roku 1622.

František Saleský sa stal pre mnohých bežných veriacich svojej doby i moderných čias učiteľom kresťanského života v každodennosti. Jeho spis Filotea (ukážka o priateľstve) sa dodnes uvádza ako jedna z veľmi vhodných kníh pre napredovanie v duchovnom živote.

František Saleský si získaval a získava ľudí svojou ľudskosťou, dobrotou, miernosťou a múdrosťou. Keď pristupoval k ľuďom, pozeral sa na ľudskú osobu ako na celok. Toto od neho v plnej miere prevzal don Bosco do svojho štýlu preventívnej výchovy a do svojej saleziánskej spirituality. Tento celistvý pohľad na človeka zahŕňa aj reálny pohľad na ľudskú slabosť: „Naša dokonalosť spočíva z veľkej časti v tom, ako dokážeme navzájom znášať svoje nedokonalosti,“ uvádza ako pripisovaný výrok Františkovi Saleskému webstránka wikiquote.

František Saleský vedel pre ohlasovanie evanjelia veľmi dobre využiť moderné prostriedky svojej doby. Po tom, ako Guttenberg roku 1455 vynašiel kníhtlač, František, ktorý sa narodil iba o zhruba storočie neskôr, roku 1567, (a tlač bola vtedy stále veľkou novinkou) neváhal ako biskup použiť modernú vec – tlač – vo svojej pastorácii. Keď ľudia neprichádzali počúvať  jeho slová do kostola, vytlačil svoje kázne na malé letáky a roznášal ich pod dvere ľuďom svojho mesta. „Niekto si to prečíta“. Pre tento prístup ho v roku 1923 Pius XI. vyhlásil za patróna novinárov a spisovateľov.

Na Františkov sviatok 24. januára pápeži od roku 1967 zverejňujú posolstvo k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa slávi na siedmu veľkonočnú nedeľu. Tohtoročné posolstvo je zamerané v súlade s rokom viery na tému ohlasovania pravdy a viery na sociálnych sieťach.

Napokon spomeňme ešte tri fakt: František Saleský je patrónom aj viacerých rehoľných inštitútov, tak ženských ako aj mužských; jeho spomienku vo vlastnom liturgickom kalendári slávia aj Anglikáni, a napokon, trochu možno prekvapivo, podľa tohto svätca je pomenovaný aj jeden z ostrovov štátu Seychely v Indickom oceáne – ostrov St. François Atoll. Má rozlohu niečo cez 17 hektárov a je neobývateľný.

Pápež Benedikt XVI. venoval Františkovi Saleskému svoju stredajšiu katechézu 2. marca 2011.


utorok, 22. januára 2013

Spoločenstvo malých – pápež a hobiti

Pred Vianocami sa do kín dostal dlho očakávaný film Hobit – Nečakaná cesta. Je to prvá časť filmovej trilógie podľa knihy Hobit od autora JRR Tolkiena. Približne v tom istom čase sa v Taliansku dostala k čitateľom kniha s názvom Benedetta umiltà. Le virtù semplici di Joseph Ratzinger (Požehnaná pokora. Jednoduché čnosti Jozefa Ratzingera).

Autor Andrea Monda približuje dve hlavné témy knihy: „Jedna je pokora, tá možno najtajomnejšia zo všetkých čností, taká krehká a delikátna. Druhou je tajomstvo človeka Jozefa Ratzingera, ktorý je už sedem rokov pápežom s menom Benedikt XVI.“ Andrea Monda spomína, ako toho „19. apríla 2005, v tom tak vzácnom momente plnom emócií, sa pápež predstavil svetu citujúc trochu Bibliu a trochu to, čo mu povedal Pavol VI., keď ho menoval za biskupa; predstavil sa ako jednoduchý a skromný robotník vo vinici Pána“.

Foto: csfd.cz
A tu sa dostávame k tomu, čo spája Benedikta XVI. s postavami hobitov. „Malí hobiti“, hovorí Monda, „sa zúčastňujú ‘v malom’ na vojnách, ktoré pohlcujú ich fantazijnú krajinu Stredozeme. No vďaka ich prispeniu tieto vojny končia. Hobiti, s dôverou v slová druhých, sa vydajú na cestu a sú úspešní tam, kde veľkí a mocní zlyhávajú, hoci – aspoň navonok sa zdá – nemajú žiadnu čnosť: nie sú pekní, statní, mocní, múdri, bohatí či chytrí. No sú ‘pripravení’. Keď do ich nečinného a pohodového života vstúpi pozvanie, ukážu sa ochotní a s ich malou ale dostatočnou odvahou sa odvážia na nebezpečnú cestu, hoci nepoznajú dobre všetky ciele. Majú nevyliečiteľný humor a ich húževnatosť pramení z ich jednoduchosti: sú ľuďmi s nohami ‘až príliš nízko’ na zemi. Sú skutočne ‘pokorní’, sú to tí ‘anawim’, malí, tichí, ponížení a poslední, o ktorých hovorí Biblia a zvlášť evanjeliá.“

Andrea Monda pokračuje: „Teológ Hans Urs von Balthasar, priateľ Jozefa Ratzingera, hovorí o kresťanskej jednoduchosti slovami, ktoré dobre padnú aj na smiešnych, nemotorných a víťaziacich hobitov. ‘Anawim’, ten pravý Izrael, je skrytý Izrael, ktorý je otvorený voči Bohu a jeho Slovu, a to vďaka chudobe, poníženosti, núdzi a trpezlivosti.“

Čnosťou, ktorá zachraňuje ‘posledných ’, je – ako hovorí Monda – otvorenosť voči Bohu. Títo ‘anawim’ sú chudobní v duchu a tichí z Blahoslavenstiev, sú to deti a maličkí v evanjeliu (Mt 18, 1-5) a „sú to aj Tolkienovi hobiti, postavy veselé, ktorým nebo pomáha. A takým ‘poníženým’ je aj Jozef Ratzinger – Benedikt XVI.“, konštatuje Andrea Monda, v článku na serveri vaticaninsider.it.

štvrtok, 17. januára 2013

Božia tvár zaujíma každého človeka, hovorí Svätý Otec

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 16. januára 2013 v slovenčine.

Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - ... povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých.

V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného Syna – Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh – a tak nám ukazuje Božiu tvár. Vo svojom Prológu k evanjeliu svätý Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Rád by som sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“.  ... V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny, hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“, vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi.

V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. ... Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu...

... V 33. kapitole knihy Exodus sa píše, že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive...“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu.

Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. ... Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. ... Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“. ...
... Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. ...

... V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním.

utorok, 15. januára 2013

Udalosti viery Cirkvi v roku 2013

Jednou z najväčších udalostí roka budú nepochybne Svetové dni mládeže v Brazílii v Rio de Janeiro v druhej polovici júla. Na najväčšom podujatí viery, aké Katolícka cirkev organizuje, očakávajú organizátori asi 2 milióny mladých z celého sveta. Pápež Benedikt XVI. príde do Ria vo štvrtok 25. júla a zostane tam až do nedele, kedy ukončí stretnutie slávením eucharistie.

Približne na začiatku pôstu sa očakáva vydanie novej encykliky Svätého Otca. V poradí už jeho štvrtá bude venovaná práve téme viery. Benedikt sa už venoval aj témam lásky a nádeje, ktoré spolu s vierou tvoria trojicu božských čností.

Pokračujúci Rok viery prinesie niekoľko veľkých stretnutí aj v samotnom Ríme.

V sobotu 18. mája, deň pred slávnosťou Turíc, sa stretnú na Svätopeterskom námestí zástupcovia laických hnutí. Bude to opäť pripomenutie veľkej témy Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý prebudil povedomie úlohy laikov v Cirkvi.

Takmer o mesiac neskôr, 15.-16. júna, sa bude vo Vatikáne konať stretnutie na tému života, pod názvom Evangelium vitae. Encykliku s rovnakým názvom o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života vydal pápež Ján Pavol II. v roku 1995.

Na začiatku prázdnin 4.-7. júla sa uskutoční vo večnom meste svetové stretnutie seminaristov, novicov a noviciek a tých, ktorí sa pripravujú na duchovné povolanie.

Ani v tomto roku nebudú chýbať svätorečenia. Tradične to býva na jeseň, dátum zatiaľ nie je stanovený. Je však isté, že to bude nateraz rekordné svätorečenie, pretože pápež podpísal pred Vianocami dekrét o 800 mučeníkoch z mestečka Otranto na pobreží Jadranského mora, na úplnom spode tzv. „čižmy“ Talianska, ktorí boli umučení v roku 1480. Svoju prvú svätú dostane aj Kolumbia. Nepotvrdené ale veľmi pravdepodobné je aj blahorečenie pápeža Pavla VI, ktorý priviedol Druhý vatikánsky koncil do zdarného konca a začal s jeho uplatňovaním v praxi. Viac o ňom tu.

V kolégiu kardinálov, ktorí sú najbližšími spolupracovníkmi pápeža pri vedení Cirkvi, dosiahne tento rok desať členov vek 80 rokov a stratia možnosť vstúpiť do prípadného konkláve a voliť nového pápeža. Počet kardinálov voliteľov tak bude na Vianoce iba 109. Je preto možné, že pápež sa aj v tomto roku rozhodne vymenovať nových kardinálov, aby doplnil počet voliteľov na maximálne možné číslo 120.

Vyvrcholenie Roka viery sa uskutoční na Slávnosť Krista kráľa 24. novembra.


streda, 9. januára 2013

Pápež tvrdí: Už sa nás takmer nedotýka „Slovo sa telom stalo“

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 9. januára 2013 v slovenčine.

Drahí bratia a sestry, v tomto vianočnom čase sa ešte raz zastavme pri veľkom tajomstve Boha, ktorý zostúpil z neba, aby si vzal ľudské telo. V Ježišovi sa Boh vtelil, stal sa jedným z nás, a tak otvoril cestu k svojmu nebu, v ústrety plnému spoločenstvu s ním.

Slovo vtelenie, v latinčine „incarnatio“ používal už sv. Ignác Antiochijský na konci prvého storočia, a predovšetkým i sv. Irenej pri uvažovaniach nad Prológom evanjelia sv. Jána, osobitne pri vyjadrení: „Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14). Slovo „telo“ v hebrejskom význame označuje človeka v jeho celistvosti, celého človeka práve z pohľadu jeho pominuteľnosti a dočasnosti, biedy a ohraničenosti. ... Boh prijal ľudskú podobu, aby ju oslobodil od všetkého, čo ju od neho vzďaľuje a aby nám umožnil volať ho, v jeho jednorodenom Synovi, menom „Abba, Otče“ a stať sa naozaj Božími deťmi.

Facebook: Vatican Radio - English Section
© L'Osservatore Romano

„Slovo sa stalo telom“ je jednou z právd, na ktorú sme si tak zvykli, že sa nás už takmer nedotýka veľkosť udalosti, ktorú opisuje. ... Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje: „Boží Syn ... pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.” (Gaudium et Spes 22).

Počas Vianoc si zvyčajne vymieňame darčeky s našimi najbližšími. Niekedy to robíme i účelovo, ale vo všeobecnosti táto skutočnosť vyjadruje náklonnosť, je prejavom lásky a úcty. V modlitbe nad obetnými darmi vo vianočnej Omši „na úsvite“ (v talianskej verzii) sa Cirkev modlí: „Prijmi, Otče, v tejto noci svetla, naše dary a pre túto tajomnú výmenu premeň nás na Krista, tvojho Syna, ktorý pozdvihol človeka do tvojej slávy“. ... Myšlienka darovania je centrom liturgie a pripomína nám prvotný dar Vianoc: vo svätej noci sa Boh, ktorý si vzal telo, chcel stať darom pre ľudí a daroval seba samého.

Chcem vám ponúknuť ešte tretie zamyslenie: skutočnosť vtelenia Boha, ktorý sa stáva človekom ako my, sa neobmedzuje iba na slová. Môžeme dokonca tvrdiť, že on sa neuspokojuje iba so slovami, ale vstupuje do našich dejín a prijíma námahu i bremeno ľudského života. Boží Syn sa stal skutočným človekom... Vyrastal v obyčajnej rodine, mal priateľov, sformoval skupinu učeníkov, vyučoval apoštolov, aby mohli pokračovať v jeho poslaní a svoj pozemský život ukončil na kríži. Tento spôsob konania Boha je silným stimulom, vyzývajúcim pýtať sa na realizmus našej viery, ktorá sa nemá obmedzovať iba na akýsi pocit, emócie, ale má vstúpiť do konkrétnosti našej existencie, má sa dotknúť nášho každodenného života a prakticky ho usmerňovať. Boh sa nezastavuje iba pri slovách, ale ukazuje nám ako žiť, zdieľajúc našu ľudskú skúsenosť, okrem hriechu.

Sv. Ján potvrdzuje, že Slovo, Logos, bolo na počiatku u Boha, skrze Slovo všetko povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (porov. Jn 1, 1-3). Evanjelista jasne naráža na rozprávanie o stvorení na prvých stránkach knihy Genezis a číta ho v Kristovom svetle. ... Vtelením Božieho Syna nastáva nové stvorenie, ktoré je kompletnou odpoveďou na otázku „Kto je človek?“. Iba v Ježišovi sa dokonale zjavuje Boží plán s človekom: On je definitívnym človekom podľa Boha. ... V tomto dieťati, Božom Synovi, ktorého kontemplujeme vo Vianociach, môžeme rozpoznať pravú tvár nie iba Boha, ale i človeka. Iba keď sa otvoríme pôsobeniu jeho milosti a denne sa ho snažíme nasledovať, uskutočňujeme Boží plán s každým z nás.

utorok, 8. januára 2013

Viera Titusa Zemana zachránila mnohé povolania a Cirkev ju možno povýši na oltár

„Aj keby som stratil môj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“ To sú slová Božieho služobníka saleziána Titusa Zemana. Zomrel pred 44 rokmi, 8. januára 1969. Tento nádejný ďalší slovenský blahoslavený veril vo veľkú hodnotu kňazského povolania i v hodnotu obetovania sa pre druhých.

Pred mesiacom, 7. decembra ukončili v Bratislave diecéznu časť procesu jeho blahorečenia. Vicepostulátor procesu salezián don Jozef Slivoň a jeho spolupracovníci zozbierali vyše 12-tisíc strán svedectiev a dokumentov, ktoré už odovzdali do Ríma. (Fotogaléria z ukončenia procesu v Bratislave.)

Keď v roku 1950 komunistický režim v Československu zrušil činnosť rehoľníkov, don Titus Zeman mal 35 rokov a už desať rokov bol saleziánom kňazom. Mal skúsenosť z vyučovania v škole (učil napr. aj chémiu), bol kaplánom i katechétom. Po zatvorení rehoľníkov on ostal na slobode, keďže sa v osudnú noc v apríli 1950 nachádzal mimo svojej komunity. Už v augusta toho istého roka zorganizoval prvú výpravu bohoslovcov na slobodu, do Turína v Taliansku. Druhá výprava prešla hranicu 23. októbra. Tretia, 9. apríla 1951, sa nevydarila a Titusa Zemana spolu s ďalšími pozatýkala ŠtB. Na obdobie krutého až sadistického mučenia nechcel nikdy veľmi spomínať. To, čo komunisti dosiahli, bol jeho podpis pod priznanie, že bol vatikánsky špión. Krajský súd v Bratislave ho 22. februára 1952 odsúdil za vlastizradu a vyzvedačstvo na 25 rokov väzenia. Prešiel väzeniami v Ilave, Mírove, Jáchymove, Leopoldove a Valdiciach. V marci 1964 ho po trinástich rokoch prepustili na slobodu; ŠtB ho však stále sledovala. Na jar 1968 dostal štátny súhlas na verejné kňazské pôsobenie. Okupáciu v auguste však znášal veľmi ťažko; na jeseň dostal infarkt a 8. januára 1969 zomrel.

Proces blahorečenia dona Titusa Zemana je vedený ako proces o mučeníctve človeka, ktorý s vierou a odvahou pomáhal bohoslovcom na ceste ich povolania, s vierou prežíval roky väzenia a s vierou vnímal aj vlastný život. „Aj keby som stratil môj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“

Proces blahorečenia je po ukončení diecéznej fázy už v rukách Kongregácie pre kauzy svätých v Ríme. Slovenskí saleziáni dúfajú, že príbeh viery dona Titusa Zemana bude povýšený za vzor hodný nasledovania. Na stránke tituszeman.sk je možné nájsť modlitbu za blahorečenie, deviatnik k Božiemu služobníkovi Titusovi Zemanovi ako i dokumentárny film Prešiel som hranicu.