Koncilový návrat k milosrdenstvu (Mozaika koncilu – 05)

V tretej časti Mozaiky sme ukázali, ako Cirkev na Koncile zaujala nový postoj k liturgii, k Božiemu slovu, k sebe samej, k človeku i k svetu.

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri vo svojej úvahe, z ktorej čerpám podnety, ukazuje na jeden z najvážnejších prejavov tohto nového prístupu. Vylúčenie „odsúdení“. Pôvod tejto novosti treba hľadať v hĺbke osobnosti a svätosti Jána XXIII., ktorý koncil chcel, otvoril a dal mu jasné smerovanie. Dobrota, ktorú tomuto pápežovi dejiny pripísali ako typickú črtu, bola znakom jeho svedectva o milosrdenstve. V otváracom príhovore koncilu zdôraznil presvedčenie, že „vo vzťahu k dnešnému svetu Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva pred siahaním po zbraniach strohosti a trestov.“ Konciloví otcovia však museli o tento postoj milosrdenstva zápasiť. Keď sa pripravovala Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete mnohí chceli, aby tam bolo jasné odsúdenie chýb modernosti, najmä ateistického materializmu a komunizmu. Prevážila však väčšina tých, ktorí prijali a pochopili hĺbku výzvy Jána XXIII.

Ján XXIII. na návšteve detí v nemocnici Bambino Gesù, 25. decembra 1958.
Foto: ospedalebambinogesu.it

Po stáročiach koncilov, ktoré vynášali odsúdenia heréz a chýb tej ktorej doby, tak Druhý vatikánsky koncil siahol znova po Ježišov podobenstve o kúkoli na roli. Možno povedať, že v textoch starších koncilov bol kúkoľ príliš zdôraznený a vybratý z kontextu. Ostatný koncil sa tak stal po stáročiach prvým, ktorý vedome odmietol vynášať odsúdenia. V deklarácii Dignitatis humanae, o náboženskej slobode, v článku 11, konciloví otcovia predkladajú motivácie viery pre toto odmietnutie odsudzovania. Ukazujú na príklad Krista a apoštolov. Onen článok je jednou z hodnotných teologických pasáži o Kristovi, ktorý je tichý a pokorný srdcom, zavŕšil svoje dielo na kríži a nechcel presadzovať pravdu silou.

Giuseppe Ruggieri vo svojom článku píše: „Jednou z najväčších príčin toho, prečo je (niekedy, niektorým) ťažké vysvetľovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je práve táto neprítomnosť odsúdení. ... Na Prvom vatikánskom koncile mali dokumenty presnú, pevnú štruktúru. V úvode sa pozitívne vyložila náuka o viere a o Cirkvi, potom v druhej časti kánony odsudzovali s technickou presnosťou príslušné chyby, omyly.“

V tejto optike o milosrdenstve, ktorú koncilu vyznačil Ján XXIII., a ktorú takmer všetci účastníci prijali, možno vidieť aj rozšírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu, iba niekoľko desaťročí po ukončení samotného koncilu. Ovocie, ktoré sa prejavuje predovšetkým v osobnom živote veriacich.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.