„Niekedy nám v tejto oblasti chýbala odvaha, tvorivosť a výchovno-pastoračná vízia,“ povedal pre vaticaninsider.it hlavný radca saleziánov pre komunikáciu, don Filiberto González Plascencia. A ako najdôležitejšie kritérium, prečo by mali byť jeho spolubratia saleziáni prítomní na facebooku, či twitteri uviedol spásu mladých. „Aby sme komunikovali Božiu lásku miliónom mladých, ktorí žijú na digitálnom kontinente“.
Zobrazujú sa príspevky s označením Božie Slovo. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Božie Slovo. Zobraziť všetky príspevky
piatok 10. mája 2013
štvrtok 9. mája 2013
Nový pohľad na druhých a rešpekt k nim sa rodí zo vzťahu k Bohu, vraví pápež František
Veľkonočné obdobie je „predovšetkým časom Ducha Svätého“, uviedol na začiatok audiencie v stredu 8. mája 2013 pápež František. „Kto je Duch Svätý?“, opýtal sa. Odpoveď vyznania viery je, že on je Pán a Oživovateľ.
Celé znenie katechézy z generálnej audiencie 8. mája 2013.
Celé znenie katechézy z generálnej audiencie 8. mája 2013.
štvrtok 25. apríla 2013
František o zvláštnych kresťanoch, čo v období krízy skrývajú vlastné talenty
Celé znenie generálnej audiencie pápeža Františka v stredu 24. apríla 2013.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V Kréde vyznávame, že Ježiš „zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych”. Dejiny ľudstva majú svoj počiatok v stvorení muža a ženy na Boží obraz a podobu a ukončia sa Kristovým posledným súdom. Na tieto dva póly histórie sa často zabúda; zvlášť viera v posledný súd nie je dostatočne jasná a pevná v srdciach veriacich. Ježiš počas svojho pozemského života často pripomínal skutočnosť svojho posledného príchodu.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V Kréde vyznávame, že Ježiš „zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych”. Dejiny ľudstva majú svoj počiatok v stvorení muža a ženy na Boží obraz a podobu a ukončia sa Kristovým posledným súdom. Na tieto dva póly histórie sa často zabúda; zvlášť viera v posledný súd nie je dostatočne jasná a pevná v srdciach veriacich. Ježiš počas svojho pozemského života často pripomínal skutočnosť svojho posledného príchodu.
streda 17. apríla 2013
Koncil ako krásne dielo Ducha, ktorému odporujeme, hovorí pápež František (Mozaika koncilu – 09)
Či úmyselne alebo nie, pápež František hovoril o koncile práve v deň narodenín svojho predchodcu a teraz emeritného pápeža Benedikta XVI. Štýl prejavu a výber slov je jemu vlastný. Prístupným, priam jednoduchým jazykom vyjadril však nielen svoj osobný pohľad, ale ako biskup Ríma v kázni svojim veriacim predostrel aj učenie toho pastiera, ktorý má posilňovať bratov vo viere. František koncil nezažil ako účastník, ale to, ako ho pochopil, je plne v línii jeho predchodcov, vrátane toho žijúceho.
pondelok 28. januára 2013
„Nábožnosť“ veriacich vidí Koncil predovšetkým v slávení nedele (Mozaika koncilu – 07)
Keď sa povie, že niekto je nábožný, často sa tým myslí, „že sa niekto veľa modlí“. Slovník slovenského jazyka hovorí, že nábožný človek je „prejavujúci vieru v Boha, pobožný“. Pri tom sa asi prirodzene človeku vybaví „chodenie do kostola“. Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii však vidí nábožnosť veľmi konkrétne. Aj čo sa týka chodenia do kostola“.
V článku 106 Druhý vatikánsky koncil poukazuje aj na nábožnosť veriacich. Jej základom je slávenie Pánovho dňa, teda nedele, ktorá je prvotným sviatočným dňom. Je dňom, kedy treba sláviť liturgiu a kedy prvok slávnostnosti má dostať patričný priestor aj v prežívaní dňa ako takého.
Nasleduje plné znenie článkov 7 a článku 106.
7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.
106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.
V článku 106 Druhý vatikánsky koncil poukazuje aj na nábožnosť veriacich. Jej základom je slávenie Pánovho dňa, teda nedele, ktorá je prvotným sviatočným dňom. Je dňom, kedy treba sláviť liturgiu a kedy prvok slávnostnosti má dostať patričný priestor aj v prežívaní dňa ako takého.
Nasleduje plné znenie článkov 7 a článku 106.
7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.
106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.
 |
| Foto: rio2013.com |
štvrtok 17. januára 2013
Božia tvár zaujíma každého človeka, hovorí Svätý Otec
Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 16. januára 2013 v slovenčine.
Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - ... povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých.
V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného Syna – Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh – a tak nám ukazuje Božiu tvár. Vo svojom Prológu k evanjeliu svätý Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).
Rád by som sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“. ... V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny, hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“, vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi.
V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. ... Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu...
... V 33. kapitole knihy Exodus sa píše, že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive...“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu.
Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. ... Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. ... Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“. ...
... Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. ...
... V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním.
Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - ... povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých.
Rád by som sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“. ... V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny, hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“, vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi.
V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. ... Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu...
... V 33. kapitole knihy Exodus sa píše, že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive...“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu.
Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. ... Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. ... Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“. ...
... Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. ...
... V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním.
streda 9. januára 2013
Pápež tvrdí: Už sa nás takmer nedotýka „Slovo sa telom stalo“
Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 9. januára 2013 v slovenčine.
Drahí bratia a sestry, v tomto vianočnom čase sa ešte raz zastavme pri veľkom tajomstve Boha, ktorý zostúpil z neba, aby si vzal ľudské telo. V Ježišovi sa Boh vtelil, stal sa jedným z nás, a tak otvoril cestu k svojmu nebu, v ústrety plnému spoločenstvu s ním.
Slovo vtelenie, v latinčine „incarnatio“ používal už sv. Ignác Antiochijský na konci prvého storočia, a predovšetkým i sv. Irenej pri uvažovaniach nad Prológom evanjelia sv. Jána, osobitne pri vyjadrení: „Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14). Slovo „telo“ v hebrejskom význame označuje človeka v jeho celistvosti, celého človeka práve z pohľadu jeho pominuteľnosti a dočasnosti, biedy a ohraničenosti. ... Boh prijal ľudskú podobu, aby ju oslobodil od všetkého, čo ju od neho vzďaľuje a aby nám umožnil volať ho, v jeho jednorodenom Synovi, menom „Abba, Otče“ a stať sa naozaj Božími deťmi.
„Slovo sa stalo telom“ je jednou z právd, na ktorú sme si tak zvykli, že sa nás už takmer nedotýka veľkosť udalosti, ktorú opisuje. ... Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje: „Boží Syn ... pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.” (Gaudium et Spes 22).
Počas Vianoc si zvyčajne vymieňame darčeky s našimi najbližšími. Niekedy to robíme i účelovo, ale vo všeobecnosti táto skutočnosť vyjadruje náklonnosť, je prejavom lásky a úcty. V modlitbe nad obetnými darmi vo vianočnej Omši „na úsvite“ (v talianskej verzii) sa Cirkev modlí: „Prijmi, Otče, v tejto noci svetla, naše dary a pre túto tajomnú výmenu premeň nás na Krista, tvojho Syna, ktorý pozdvihol človeka do tvojej slávy“. ... Myšlienka darovania je centrom liturgie a pripomína nám prvotný dar Vianoc: vo svätej noci sa Boh, ktorý si vzal telo, chcel stať darom pre ľudí a daroval seba samého.
Chcem vám ponúknuť ešte tretie zamyslenie: skutočnosť vtelenia Boha, ktorý sa stáva človekom ako my, sa neobmedzuje iba na slová. Môžeme dokonca tvrdiť, že on sa neuspokojuje iba so slovami, ale vstupuje do našich dejín a prijíma námahu i bremeno ľudského života. Boží Syn sa stal skutočným človekom... Vyrastal v obyčajnej rodine, mal priateľov, sformoval skupinu učeníkov, vyučoval apoštolov, aby mohli pokračovať v jeho poslaní a svoj pozemský život ukončil na kríži. Tento spôsob konania Boha je silným stimulom, vyzývajúcim pýtať sa na realizmus našej viery, ktorá sa nemá obmedzovať iba na akýsi pocit, emócie, ale má vstúpiť do konkrétnosti našej existencie, má sa dotknúť nášho každodenného života a prakticky ho usmerňovať. Boh sa nezastavuje iba pri slovách, ale ukazuje nám ako žiť, zdieľajúc našu ľudskú skúsenosť, okrem hriechu.
Sv. Ján potvrdzuje, že Slovo, Logos, bolo na počiatku u Boha, skrze Slovo všetko povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (porov. Jn 1, 1-3). Evanjelista jasne naráža na rozprávanie o stvorení na prvých stránkach knihy Genezis a číta ho v Kristovom svetle. ... Vtelením Božieho Syna nastáva nové stvorenie, ktoré je kompletnou odpoveďou na otázku „Kto je človek?“. Iba v Ježišovi sa dokonale zjavuje Boží plán s človekom: On je definitívnym človekom podľa Boha. ... V tomto dieťati, Božom Synovi, ktorého kontemplujeme vo Vianociach, môžeme rozpoznať pravú tvár nie iba Boha, ale i človeka. Iba keď sa otvoríme pôsobeniu jeho milosti a denne sa ho snažíme nasledovať, uskutočňujeme Boží plán s každým z nás.
Drahí bratia a sestry, v tomto vianočnom čase sa ešte raz zastavme pri veľkom tajomstve Boha, ktorý zostúpil z neba, aby si vzal ľudské telo. V Ježišovi sa Boh vtelil, stal sa jedným z nás, a tak otvoril cestu k svojmu nebu, v ústrety plnému spoločenstvu s ním.
Slovo vtelenie, v latinčine „incarnatio“ používal už sv. Ignác Antiochijský na konci prvého storočia, a predovšetkým i sv. Irenej pri uvažovaniach nad Prológom evanjelia sv. Jána, osobitne pri vyjadrení: „Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14). Slovo „telo“ v hebrejskom význame označuje človeka v jeho celistvosti, celého človeka práve z pohľadu jeho pominuteľnosti a dočasnosti, biedy a ohraničenosti. ... Boh prijal ľudskú podobu, aby ju oslobodil od všetkého, čo ju od neho vzďaľuje a aby nám umožnil volať ho, v jeho jednorodenom Synovi, menom „Abba, Otče“ a stať sa naozaj Božími deťmi.
 |
| Facebook: Vatican Radio - English Section © L'Osservatore Romano |
„Slovo sa stalo telom“ je jednou z právd, na ktorú sme si tak zvykli, že sa nás už takmer nedotýka veľkosť udalosti, ktorú opisuje. ... Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje: „Boží Syn ... pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.” (Gaudium et Spes 22).
Počas Vianoc si zvyčajne vymieňame darčeky s našimi najbližšími. Niekedy to robíme i účelovo, ale vo všeobecnosti táto skutočnosť vyjadruje náklonnosť, je prejavom lásky a úcty. V modlitbe nad obetnými darmi vo vianočnej Omši „na úsvite“ (v talianskej verzii) sa Cirkev modlí: „Prijmi, Otče, v tejto noci svetla, naše dary a pre túto tajomnú výmenu premeň nás na Krista, tvojho Syna, ktorý pozdvihol človeka do tvojej slávy“. ... Myšlienka darovania je centrom liturgie a pripomína nám prvotný dar Vianoc: vo svätej noci sa Boh, ktorý si vzal telo, chcel stať darom pre ľudí a daroval seba samého.
Chcem vám ponúknuť ešte tretie zamyslenie: skutočnosť vtelenia Boha, ktorý sa stáva človekom ako my, sa neobmedzuje iba na slová. Môžeme dokonca tvrdiť, že on sa neuspokojuje iba so slovami, ale vstupuje do našich dejín a prijíma námahu i bremeno ľudského života. Boží Syn sa stal skutočným človekom... Vyrastal v obyčajnej rodine, mal priateľov, sformoval skupinu učeníkov, vyučoval apoštolov, aby mohli pokračovať v jeho poslaní a svoj pozemský život ukončil na kríži. Tento spôsob konania Boha je silným stimulom, vyzývajúcim pýtať sa na realizmus našej viery, ktorá sa nemá obmedzovať iba na akýsi pocit, emócie, ale má vstúpiť do konkrétnosti našej existencie, má sa dotknúť nášho každodenného života a prakticky ho usmerňovať. Boh sa nezastavuje iba pri slovách, ale ukazuje nám ako žiť, zdieľajúc našu ľudskú skúsenosť, okrem hriechu.
Sv. Ján potvrdzuje, že Slovo, Logos, bolo na počiatku u Boha, skrze Slovo všetko povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (porov. Jn 1, 1-3). Evanjelista jasne naráža na rozprávanie o stvorení na prvých stránkach knihy Genezis a číta ho v Kristovom svetle. ... Vtelením Božieho Syna nastáva nové stvorenie, ktoré je kompletnou odpoveďou na otázku „Kto je človek?“. Iba v Ježišovi sa dokonale zjavuje Boží plán s človekom: On je definitívnym človekom podľa Boha. ... V tomto dieťati, Božom Synovi, ktorého kontemplujeme vo Vianociach, môžeme rozpoznať pravú tvár nie iba Boha, ale i človeka. Iba keď sa otvoríme pôsobeniu jeho milosti a denne sa ho snažíme nasledovať, uskutočňujeme Boží plán s každým z nás.
utorok 11. decembra 2012
Mal som 19 a zažil som koncil priamo v Ríme (Mozaika koncilu – 06)
Keď ste v Ríme, máte 19 rokov a udeje sa niečo veľmi neočakávané, môže to dať celkom nový význam vášmu životu. ... Ako bohoslovec som práve študoval filozofiu na Pápežskom saleziánskom Ateneu (PAS) v Ríme, vtedy v blízkosti stanice Termini. Boli to roky mojej „koncilovej skúsenosti“, bol to čas Druhého vatikánskeho koncilu. ...
Usiloval som sa sledovať túto veľkú udalosť Cirkvi. Na PAS som mal veľké šťastie stretať a počúvať niektorých profesorov, ktorí boli v úzkom vzťahu s dianím na koncile. Nepatrili medzi koncilových otcov, ale medzi poradcov v oblastiach teológie, páva, liturgie, filozofie. Bolo mojím potešením, že sme mohli rozprávať s nimi po večeroch v malých skupinách na dvore a nasávať klímu nádeje, otvorenosti, dialógu a obnovy, ktoré vládli na koncile.
Horlivo som čítal príhovory pápeža a dokumenty. Chcel som mať výtlačok nielen pre seba, ale aj pre ostatných študentov našej fakulty filozofie. ... Opakované čítanie sa stávalo meditáciou, vo svetle Písma. Pociťoval som akési vzrušenie pri ich čítaní. Podčiarkoval som si frázy, nosil som si to v duši, s modlitbou, aby som to uskutočňoval.
Udalosť koncilu dodala oheň, pasiu do môjho „cítenia s Cirkvou“. Bolo pre mňa ľahké chápať a žiť štyri kľúčové rozmery Cirkvi: jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Nemohol som nebyť vďačný Ježišovi, že ma urobil dieťaťom Cirkvi.
Keď pápež Pavol VI. vyhlási Rok viery pri 1900-tom výročí smrti svätých Petra a Pavla (68 po Kr.), ponúkol Cirkvi aj obdivuhodný text Krédo Božieho ľudu. Bol pre mňa ako osobný záväzok a vzpruha prehĺbiť si vieru. Meditoval som vybraté časti z Písma, čítal vhodné knihy ale najviac som sa usiloval o prehĺbenie dôvery v Otca, priateľstva s Kristom a lásky k Duchu Svätému.
Koncil sa stal pre mňa duchovnou lúkou, ktorá mi dáva pokojnú, príjemnú a trvajúcu podporu. ... Stále ďakujem Pánovi, že mi dal žiť moje roky v Ríme v období Druhého vatikánskeho koncilu a posilnil ma tým.
pondelok 26. novembra 2012
Koncil obnovil hľadanie Božej vôle v dejinách (Mozaika koncilu – 04)
Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri hovorí, že pre spoznanie významu koncilu nestačí skúmať a čítať koncilové dokumenty, ani len vnímať koncil ako najvyšší akt učiteľského úradu Cirkvi, vykonaný biskupmi v jednote s pápežom. Koncil bol predovšetkým milosťou. A to tak vo všeobecnej rovine, ako aj v osobnej skúsenosti biskupov, ktorí sa ho zúčastnili.
Vo všeobecnej rovine sa ukázal ako milosť – pokračuje v úvahe Ruggieri – v rámci historického kontextu. „V reakcii na nový sociálny, politický a kultúrny poriadok po Francúzskej revolúcii prevážil v Katolíckej cirkvi postoj zákrytu, obrany a polemiky. Ale v tom istom období dozrievali aj pozitívne protilátky, ktoré smerovali ku konštruktívnejšej reakcii na moderné zmeny a ku obnove života Cirkvi.“ Z Francúzka sa začalo do Európy šíriť liturgické hnutie, objavujú sa osoby, ktoré dosvedčujú evanjelium životom a ukazujú Cirkvi novú tvár sveta chudoby, dokonca ukazujú chudobu ako štýl života samotnej Cirkvi (napr. bl. Charles de Foucauld). Rastie znovu záujem o štúdium cirkevných otcov prvých storočí a najmä samotného Písma. Prvé kroky robí aj ekumenické hnutie. To všetko sa rozvíja v rozmedzí zhruba stopäťdesiat rokov, až sa to premietne do mnohých koncilových dokumentov – o liturgii, o Božom Slove, o Cirkvi, o ekumenizme, o náboženskej slobode.
Koncil bol aj „veľkou spoločnou skúsenosťou počúvania Božieho Slova“. Viacerí biskupi vo svojich zápiskoch hovoria o svojom novom obrátení, o novej ceste väčšej vernosti Božiemu Slovu. Z toho však nemožno vyvodiť predstavu o ideálnej atmosfére koncilu. Boli tam aj napätia, názory o herézach koncilu, kompromisy pri schvaľovaní dokumentov. „Ale či nepatrí ku kresťanstvu počas jeho dejín fakt, že milosť a hriech, kúkoľ a pšenica, sú neoddeliteľne prepojené?“, pýta sa profesor Ruggieri.
Napokon píše o náukovej novosti koncilu. „Netreba už hovoriť o kontinuite alebo zlome ako o alternatívach, ale treba určiť, ktoré sú nové obsahy a ktoré odrezané vyschnuté ratolesti, a do hĺbky vnímať kontinuitu živej podstaty evanjelia.“ Koncil obnovuje potrebu objavovať Božiu vôľu uprostred toho, čo sa deje v dejinách, bez preferovania niektorej dejinnej epochy. Priamym vyjadrením tohto postoja je druhý článok Konštitúcie Dei Verbum (o Božom zjavení), ktorý – v prítomnom čase – hovorí o Božom pôsobení v dejinách, či o priateľskom postoji Boha k ľuďom.
Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.
Vo všeobecnej rovine sa ukázal ako milosť – pokračuje v úvahe Ruggieri – v rámci historického kontextu. „V reakcii na nový sociálny, politický a kultúrny poriadok po Francúzskej revolúcii prevážil v Katolíckej cirkvi postoj zákrytu, obrany a polemiky. Ale v tom istom období dozrievali aj pozitívne protilátky, ktoré smerovali ku konštruktívnejšej reakcii na moderné zmeny a ku obnove života Cirkvi.“ Z Francúzka sa začalo do Európy šíriť liturgické hnutie, objavujú sa osoby, ktoré dosvedčujú evanjelium životom a ukazujú Cirkvi novú tvár sveta chudoby, dokonca ukazujú chudobu ako štýl života samotnej Cirkvi (napr. bl. Charles de Foucauld). Rastie znovu záujem o štúdium cirkevných otcov prvých storočí a najmä samotného Písma. Prvé kroky robí aj ekumenické hnutie. To všetko sa rozvíja v rozmedzí zhruba stopäťdesiat rokov, až sa to premietne do mnohých koncilových dokumentov – o liturgii, o Božom Slove, o Cirkvi, o ekumenizme, o náboženskej slobode.
 |
| Procesia s palmami na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1962 v Benátkach, za účasti skautov. |
Napokon píše o náukovej novosti koncilu. „Netreba už hovoriť o kontinuite alebo zlome ako o alternatívach, ale treba určiť, ktoré sú nové obsahy a ktoré odrezané vyschnuté ratolesti, a do hĺbky vnímať kontinuitu živej podstaty evanjelia.“ Koncil obnovuje potrebu objavovať Božiu vôľu uprostred toho, čo sa deje v dejinách, bez preferovania niektorej dejinnej epochy. Priamym vyjadrením tohto postoja je druhý článok Konštitúcie Dei Verbum (o Božom zjavení), ktorý – v prítomnom čase – hovorí o Božom pôsobení v dejinách, či o priateľskom postoji Boha k ľuďom.
Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)