Zobrazujú sa príspevky s označením evanjelium. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením evanjelium. Zobraziť všetky príspevky

štvrtok 19. septembra 2013

František je hriešnik, ale má istotu, že Boh je prítomný v živote každej osoby

„Jasne vidím, že vec, ktorú Cirkev dnes najviac potrebuje je schopnosť liečiť rany a rozohrievať srdcia veriacich, a tiež blízkosť k druhým. Ja vidím Cirkev ako nemocnicu na poli po bitke. Je zbytočné pýtať sa ťažko raneného, či má vysoký cholesterol a cukor. Je treba ošetrovať rany. Potom môžeme hovoriť o všetkom ostatnom. Ošetrovať rany, liečiť rany... A treba začať odspodu.“

Svätý Otec František to povedal vo svojom prvom, dlhom interview (celá verzia v angličtine), ktoré poskytol pre renomovaný jezuitský časopis «Civiltà Cattolica». Rozhovorl vyšiel 19. septembra naraz vo viacerých jezuitských periodikách, v rôznych krajinách. Jezuita Antonio Spadaro sa s pápežom zhováral hneď viac ráz: 19., 23. a 29 augusta. Bergoglio ukazuje zatiaľ neuverejnený „preukaz“ svojej osobnosti, do ktorého patrí aj to, čo má rád z kultúry; uvažuje o dnešnej Cirkvi, a naznačuje priority pastoračnej práce.


Niektoré myšlienky zozbierané v skratke:

-    Cirkev je nemocnicou na poli, v ktorej sa ošetrujú rany.
-    Nemôžeme hovoriť iba o témach potratov, homosexuálnych zväzkov, či antikoncepcie.
-    Cirkev potrebuje schopnosť ošetrovať rany a rozohrievať srdcia veriacich, a tiež blízkosť k druhým.
-    Ja vidím Cirkev ako nemocnicu na poli po bitke.
-    Treba ohlasovať to podstatné, to je to, čo priťahuje viac a zapaľuje srdcia, ako učeníkom z Emauz.
-    Cirkev sa niekedy uzavrela do malých vecí, do nepatrných predpisov.
-    Služobníci Cirkvi musia byť predovšetkým služobníkmi milosrdenstva.
-    Hlásanie Božej lásky predchádza morálnym a náboženským povinnostiam. Dnes sa zdá, že prevláda opačný postup.
-    Homosexuálne osoby sú „sociálni zranení“, lebo cítia, akoby ich Cirkev vždy odsudzovala.
-    Homosexuáli: V živote Boh sprevádza osoby a my ich musíme sprevádzať, začínajúc z ich situácie.
-    Ak sa prehnaným spôsobom dbá na náukovú istotu, alebo sa chce tvrdohlavo vrátiť minulosť, tak sa viera stáva ideológiou.
-    Mám jednu dogmatickú istotu: Boh je prítomný v živote každej osoby. Aj keď bol život ako katastrofa, zničený zlozvykmi či drogami.
-    Aj keď je život osoby ako zem plná tŕnia a buriny, vždy je tam miesto, kde môže rásť dobré semeno.
-    Snívam o Cirkvi ako o matke a pastierke. Jej služobníci musia byť milosrdní, starať sa o ľudí.
-    Organizačné reformy a reformy štruktúr sú druhoradé. Prvá musí byť reforma v správaní sa.
-    Služobníci evanjelia musia byť schopní rozohriať srdcia ľudí, kráčať s nimi v noci.
-    Ja som hriešnik, na ktorého Pán zhliadol. To som povedal, keď ma zvolili.
-    Myslím, že vždy bude treba istý čas na to, žeby sa položili základy skutočnej, efektívnej zmeny.
-    Vystríham sa robiť rozhodnutia improvizovane.
-    Ja som rodený, rodený neporiadnik. Poriadok u Jezuitov veľmi ovplyvnil.
-    Keď som bol mladý provinciál, bol som autoritatívny v rozhodnutiach, ale nebol som pravicový. (Pravicový – priklonený k vtedajšiemu politickému režimu v Argentíne. – pozn. prekl.)
-    Myslím, že konzultácie sú veľmi dôležité. Chcem konzultácie reálne, nie formálne.
-    Úrady rímskej kúrie sú v službe pápeža a biskupov: musia pomáhať miestnym Cirkvám, nie stať sa orgánmi cenzúry.
-    Je tu znepokojujúce riziko zideologizovania a zneužitia Vetus Ordo (latinská omša).
-    Ak má niekto odpovede na všetky otázky, to je dôkaz, že Boh s ním nie je.
-    Vízia náuky Cirkvi ako monolitu bez odtieňov, ktorý treba brániť, je mylná.
-    Boh sa zjavil ako príbeh, nie ako kompendium abstraktných právd.
-    Som živý vďaka sestričke, ktorá mala „čuch“ a strojnásobila mi lieky.
-    Čítal som I Promessi sposi (najslávnejší taliansky román – pozn. prekl.) tri krát a mám ho na stole, aby som ho čítal opäť.
-    Film La Strada od Felliniho sa mi asi najviac páčil, a stotožňuje sa s ním.
-    Obdivujem Caravaggia, jeho maľby hovoria ku mne.
-    Musíme nájsť novú rovnováhu, lebo inak sa aj morálna budova Cirkvi zrúti ako domček z karát.
-    Najdôležitejšia vec je prvé ohlasovanie: „Ježiš ťa zachránil!“

štvrtok 14. februára 2013

Na poslednej omši Benedikta XVI. jasné slová o pokání

Streda 13. februára 2013 ostane v dejinách pontifikátu Benedikta XVI. zapísaná ako deň jeho poslednej pápežskej omše. Eucharistiu s udeľovaním popola na začiatok pôstu slávil v Bazilike svätého Petra spolu s kardinálmi, biskupmi a množstvom veriacich. A vo svojej homílii poukázal na to, v čom má spočívať pokánie celej Cirkvi.

štvrtok 17. januára 2013

Božia tvár zaujíma každého človeka, hovorí Svätý Otec

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 16. januára 2013 v slovenčine.

Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - ... povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých.

V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného Syna – Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh – a tak nám ukazuje Božiu tvár. Vo svojom Prológu k evanjeliu svätý Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Rád by som sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“.  ... V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny, hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“, vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi.

V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. ... Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu...

... V 33. kapitole knihy Exodus sa píše, že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive...“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu.

Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. ... Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. ... Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“. ...
... Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. ...

... V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním.

streda 21. novembra 2012

Svätý Otec vydáva pred Vianocami knižku o Ježišovom detstve


„Konečne môžem odovzdať do rúk čitateľov malú knihu, ktorú som prisľúbil už dávnejšie...“ píše v úvode novej knihy Benedikt XVI. Tretia kniha diela o Ježišovi Nazaretskom má názov Ježišovo detstvo. Ako uvádza Vatikánsky rozhlas, kniha vychádza naraz v deviatich jazykoch v 50 krajinách vo vyše miliónovom náklade. Slovenské vydanie sa očakáva na jar.

Talianski vydavatelia Rizzoli a Libreria Editrice Vaticana ponúkli z knihy už v októbri úvod a dve ukážky.

„Nejde o tretí diel, – píše pápež v úvode – ale o istý druh malej vstupnej sály k dvom predchádzajúcim dielom o postave a posolstve Ježiša Nazaretského. Tu som sa usiloval vyložiť, v dialógu s exegétmi z minulosti a súčasnosti, to, čo Matúš a Lukáš rozprávajú o Ježišovom detstve na začiatku svojich evanjelií.“

„Ježiš sa narodil v epoche, ktorú možno presne určiť. Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania Lukáš ponúka ešte raz detailne a presné datovanie toho dejinného momentu: je pätnásty rok vlády cisára Tibéria... (pozri Lk 3,1). Ježiš sa nenarodil a neobjavil na verejnosti v nepresnom mýtickom 'kedysi'.“

 „Mária zavinula dieťa do plienok. Bez akejkoľvek sentimentálnosti si môžeme predstaviť s akou láskou Mária šla v ústrety svojej hodine a pripravila narodenie svojho Syna. Tradícia ikon, na základe teológie Cirkevných otcov, vysvetľuje jasle a plienky aj teologicky. Dieťa zavinuté do plienok sa ukazuje ako predvídanie hodiny jeho smrti: On je od začiatku Obetovaný, ako uvidíme ešte detailnejšie pri rozmýšľaní nad slovom o prvorodenom. Jasle tak predstavujú istý druh oltára.“

„Augustín vyložil význam jasieľ myšlienkou, ktorá sa v prvom momente zdá takmer nevhodná, ale pri pozornejšom skúmaní obsahuje hlbokú pravdu. Jasle sú miestom, v ktorom zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však leží v jasliach Ten, ktorý seba samého predstavil ako pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba – ako skutočný pokrm, ktorý človek potrebuje, aby bol ľudskou osobou. Je to pokrm, ktorý dáva človekovi pravý život, ten večný. Týmto spôsobom sa jasle stali poukazom na Boží stôl, ku ktorému je človek pozvaný, aby prijal Boží chlieb.“

„Dúfam, že malá kniha, napriek svojim ohraničeniam, pomôže mnohým osobám na ich ceste ku Ježišovi a s ním,“ dodáva Benedikt XVI.


nedeľa 18. novembra 2012

Posolstvo k SDM 2013 v Riu ukazuje mladým ich dve misijné oblasti

V piatok 16. novembra bolo zverejnené Posolstvo Benedikta XVI. pre Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro, v júli 2013 na tému: „Choďte a učte všetky národy!“ (celé anglicky tu).
Na úvod Svätý Otec potvrdzuje pozvanie do Ria, kde slávna socha Krista Vykupiteľa je podľa jeho slov výrečným symbolom. Otvorené náručie je znamením Pánovho prijatia. „Nechajte sa ním zlákať!“, odkazuje pápež mladým. „Nechajte sa ním milovať a budete svedkami, akých svet potrebuje.“

V nasledujúcich ôsmich bodoch Svätý Otec rozvíja tému odovzdávania viery, evanjelizácie.

Pred mladými stojí naliehavé povolanie budovať s entuziazmom lepší svet, než ten aktuálny. Technický rozvoj ponúka nevídané možnosti interaktivity medzi ľuďmi, ale globalizácia bude pozitívna len ak bude založená nie na materializme ale na láske, ktorá jediná napĺňa srdcia a zjednocuje, hovorí Benedikt.

V druhom bode Staňte sa Kristovými učeníkmi pripomína slová Jána Pavla II.: „Viera mohutnie tým, že ju dávame“. A pozýva mladých čítať katechizmus, aspoň ten ich mládežnícky – YouCat. „Musíte poznať svoju vieru s takou istou dôslednosťou, s akou špecialista informatik pozná operačný systém počítača.“

Tretí bod Choďte! upriamuje pozornosť na stretnutie s Kristom, z ktorého sa rodí evanjelizácia. „Čím viac s ním rozprávame, tým viac si prajeme hovoriť o ňom. Čím viac si nás získava, tým viac túžime k nemu priviesť aj ďalších.“

Štvrtý bod Choďte k všetkým národom navrhuje mladým otvoriť dvere svojich sŕdc pre dialóg, v jednoduchosti a s úctou. A ako prvú jasnú oblasť ich misie vníma pápež internet. „Vy, mladí, ktorí ste takmer spontánne zladení s týmito novými prostriedkami komunikácie, máte osobitnú úlohu evanjelizovať tento digitálny kontinent.“ Druhou oblasťou je migrácia za prácou či štúdiom. „Drahí mladí, nebojte sa svedčiť o svojej viere v týchto kontextoch.“

Nasleduje bod Urobte z nich učeníkov. „Drahí mladí, nikdy nezabúdajte, že prvým skutkom lásky voči blížnemu, ktorý môžete vykonať, je podeliť sa o prameň našej nádeje: kto nedá Boha, dá veľmi málo.“ Treba privádzať ľudí ku stretnutiu s Kristom v jeho slove a vo sviatostiach.

V bode šesť Pevní vo viere hovorí Benedikt XVI. o situáciách, keď mladí cítia neschopnosť v ohlasovaní viery. Netreba mať strach. Evanjelizácia nie je ľudská iniciatíva a nezávisí predovšetkým na ľudských talentoch. „Je to dôverujúca a poslušná odpoveď na Božie volanie a preto sa nezakladá na našej sile.“ A dopĺňa výzvu, aby mladí stavali svoj život na modlitbe a sviatostiach.

Siedmym bodom S celou Cirkvou poukazuje pápež na skutočnosť, že nikto nemôže byť svedkom evanjelia sám, ale treba žiť vo vedomí, že sme včlenení do cirkevnej komunity a ona nás podporuje.

Záverečný bod „Tu som, Pane!“ pozýva počúvať v hĺbke Ježišov hlas. Petrov nástupca potom jasne hovorí: „Cirkev má vo vás dôveru a je veľmi vďačná za radosť a dynamiku, ktoré rozdávate. Veľkoryso využívajte svoje schopnosti v službe evanjeliu! ... A nebojte sa, Ježiš, Spasiteľ sveta, je s nami vždy, až do skončenia sveta.“

Viac ku SDM Rio 2013 na slovenskej stránke www.rio13.sk.


pondelok 12. novembra 2012

„Kopernikovský obrat“ v postoji Cirkvi (Mozaika koncilu – 02)


Pápež Ján XXIII. práve viedol rozhovor o súčasnom duchovnom stave sveta s vtedajším štátnym sekretárom Vatikánu kardinálom Dominikom Tardinim, keď mu prišla na um myšlienka zvolať koncil. Bolo to 23. januára 1959. Pápež pokladal myšlienku o koncile za prozreteľnostnú. A taká bola aj pápežova predstava o koncile.

Cirkev zvykla na konciloch v reakcii na bludné učenia najprv zadefinovať náuku, niekedy aj vo forme dogiem, a v druhom kroku zadefinovala kánony – odsúdenia toho, čo sa náuke protivilo. Takto uvažovali aj niektorí kardináli v rímskej kúrii o novom koncile. V období studenej vojny, pretekov v zbrojení, ateizmu a komunizmu bolo dôvodov na odsúdenia veľmi mnoho. Pápežovým zámerom však bolo, aby koncil predstavil trvalé pravdy viery zrozumiteľne pre dnešných mužov a ženy. „Aby toto učenie preniklo všetky oblasti ľudskej činnosti, čo sa týka jednotlivcov, rodín i spoločenského života, v prvom rade je potrebné, aby Cirkev nikdy nestratila z očí posvätné dedičstvo pravdy, ktoré dostala od otcov. Ale zároveň musí brať do úvahy nové životné podmienky a spôsoby súčasnej doby, ktoré poskytujú nové možnosti aj pre katolícky apoštolát.“ Tento prístup dostal pomenovanie „pastoračný“ a – po mnohých storočiach – sa ukázal ako „kopernikovský obrat“.
Pápež Ján XXIII. otvára koncil 11. októbra 1962. Foto: www.conciliaria.com
Ján XIII. sám ukázal svojou osobnosťou, náukou i skutkami, dobrotu Boha, milosrdenstvo. Nechcel, aby Cirkev panovala, odsudzovala, ale aby náuka evanjelia prenikla ľudstvo ako kvas a stvárňovala svedomia. „Žiada sa, aby sa toto bezpečné a nemeniteľné učenie, ktorému načim zachovať vernosť, študovalo a podávalo takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času.“

V tomto zdnešnení viery nejde Cirkvi o behanie za módnymi trendmi, ale o vniknutie do drámy ľudského života. „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Takto začína Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete – Gaudium et Spes. Táto konštitúcia odráža zmýšľanie koncilu o samej Cirkvi a o jej postoji k svetu. Onen obrat v zmýšľaní sa ukázal hneď aj v praxi. Na rozdiel od Tridentského koncilu, ktorého dokumenty začala Cirkev zverejňovať až po roku 1901, Pavol VI. nariadil aby závery tohto koncilu boli k dispozícii hneď všetkým.

utorok 23. októbra 2012

Synoda poukazuje na pestré témy o evanjelizácii


Už po 13-ty raz sa v Ríme zišli zástupcovia biskupov z celého sveta na generálne zasadanie biskupskej synody. Tentoraz na tému novej evanjelizácie. Od nedele 7. do nedele 28. októbra je na synode Vatikáne spolu 262 riadnych účastníkov, čo je najväčší počet v histórii synod. K riadnym účastníkom bolo pozvaných ďalších 45 odborníkov z rôznych oblastí a 49 tzv. poslucháčov. Spomedzi riadnych účastníkov synody je 142 „synodálnych nováčikov“.

V úvodných dňoch sa hovorilo najmä o situácii Cirkvi na jednotlivých kontinentoch. Kardinál Péter Erdö z Budapešti uviedol, že Európu charakterizujú demografický pokles, starnutie populácie, ekonomická kríza a oslabenie kultúrnej a náboženskej identity. „Ľudia v Európe dnes majú hlad a smäd po nádeji.“ V Afrike, podľa kardinála Polykarpa Pengu z Tanzánie, chýbajú kvalifikovaní misionári a evanjelizáciu ohrozujú kmeňové konflikty, korupcia, choroby, násilie a obchod s ľuďmi. Arcibiskup z Bombaja, kardinál Oswald Gracias, upozornil, že v Indii a Číne dnes žije 37% svetovej populácie. Ázia je požehnaná na boom nových technológií a toto treba vnímať nie ako ohrozenie, ale ako veľký Boží dar pre odovzdávanie evanjelia.

Biskup z Bangladéša, Gervas Rozario, adresoval všetkým biskupom vážnu výzvu návratu k chudobe. „Ako autentickí veriaci v Ježiša Krista sa musíme naučiť nielen sa vzdávať materiálnych dobier, ale doceňovať jednoduchosť a pokoru chudobných, ich radosť vtom málo, čo majú, a ich ústretovosť k ostatným.“

Na synode vystúpili s príspevkami aj dvaja zástupcovia Slovenska, ich príspevky boli v taliančine. Gréckokatolícky eparcha Ján Babjak vo štvrtok 11. októbra vyzdvihol v krátkosti motto blahoslaveného biskupa Gojdiča „Boh je láska, milujme ho!“ a zdôraznil potrebu svätosti kňazov i biskupov, lebo vďaka ich horlivosti a svätosti života rastie viera veriacich. V stredu 17. októbra vystúpil s príspevkom aj bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. Hovoril o výzvach ku konverzii. „Sprevádzajú nás mnohé výzvy ku konverzii, vyjadrené úprimne alebo v duchu sporu, ale žiadaný efekt zostáva ten istý: autentická a účinná konverzia.“

Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez, jeden z desiatich zástupcov rehoľných predstavených, na synode poukázal na spojitosť evanjelizácie a povolaní. Dnes je potrebná najmä kultúra povolania: vnímať samotný život ako dar od Boha pre určité poslanie. Synoda má pomôcť pastierom Božieho ľudu byť skutočnými duchovnými vodcami.

nedeľa 7. októbra 2012

Dôvody pre viac ako rok viery

„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.

Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...

Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu...  – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.

•    Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.

•    Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.

•    Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.

•    Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.

•    Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.

•    A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.

Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).