„Nábožnosť“ veriacich vidí Koncil predovšetkým v slávení nedele (Mozaika koncilu – 07)

Keď sa povie, že niekto je nábožný, často sa tým myslí, „že sa niekto veľa modlí“. Slovník slovenského jazyka hovorí, že nábožný človek je „prejavujúci vieru v Boha, pobožný“. Pri tom sa asi prirodzene človeku vybaví „chodenie do kostola“. Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii však vidí nábožnosť veľmi konkrétne. Aj čo sa týka chodenia do kostola“.

V článku 106 Druhý vatikánsky koncil poukazuje aj na nábožnosť veriacich. Jej základom je slávenie Pánovho dňa, teda nedele, ktorá je prvotným sviatočným dňom. Je dňom, kedy treba sláviť liturgiu a kedy prvok slávnostnosti má dostať patričný priestor aj v prežívaní dňa ako takého.

Nasleduje plné znenie článkov 7 a článku 106.

7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.

106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.

Foto: rio2013.com

Koncilový návrat k milosrdenstvu (Mozaika koncilu – 05)

V tretej časti Mozaiky sme ukázali, ako Cirkev na Koncile zaujala nový postoj k liturgii, k Božiemu slovu, k sebe samej, k človeku i k svetu.

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri vo svojej úvahe, z ktorej čerpám podnety, ukazuje na jeden z najvážnejších prejavov tohto nového prístupu. Vylúčenie „odsúdení“. Pôvod tejto novosti treba hľadať v hĺbke osobnosti a svätosti Jána XXIII., ktorý koncil chcel, otvoril a dal mu jasné smerovanie. Dobrota, ktorú tomuto pápežovi dejiny pripísali ako typickú črtu, bola znakom jeho svedectva o milosrdenstve. V otváracom príhovore koncilu zdôraznil presvedčenie, že „vo vzťahu k dnešnému svetu Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva pred siahaním po zbraniach strohosti a trestov.“ Konciloví otcovia však museli o tento postoj milosrdenstva zápasiť. Keď sa pripravovala Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete mnohí chceli, aby tam bolo jasné odsúdenie chýb modernosti, najmä ateistického materializmu a komunizmu. Prevážila však väčšina tých, ktorí prijali a pochopili hĺbku výzvy Jána XXIII.

Ján XXIII. na návšteve detí v nemocnici Bambino Gesù, 25. decembra 1958.
Foto: ospedalebambinogesu.it

Po stáročiach koncilov, ktoré vynášali odsúdenia heréz a chýb tej ktorej doby, tak Druhý vatikánsky koncil siahol znova po Ježišov podobenstve o kúkoli na roli. Možno povedať, že v textoch starších koncilov bol kúkoľ príliš zdôraznený a vybratý z kontextu. Ostatný koncil sa tak stal po stáročiach prvým, ktorý vedome odmietol vynášať odsúdenia. V deklarácii Dignitatis humanae, o náboženskej slobode, v článku 11, konciloví otcovia predkladajú motivácie viery pre toto odmietnutie odsudzovania. Ukazujú na príklad Krista a apoštolov. Onen článok je jednou z hodnotných teologických pasáži o Kristovi, ktorý je tichý a pokorný srdcom, zavŕšil svoje dielo na kríži a nechcel presadzovať pravdu silou.

Giuseppe Ruggieri vo svojom článku píše: „Jednou z najväčších príčin toho, prečo je (niekedy, niektorým) ťažké vysvetľovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je práve táto neprítomnosť odsúdení. ... Na Prvom vatikánskom koncile mali dokumenty presnú, pevnú štruktúru. V úvode sa pozitívne vyložila náuka o viere a o Cirkvi, potom v druhej časti kánony odsudzovali s technickou presnosťou príslušné chyby, omyly.“

V tejto optike o milosrdenstve, ktorú koncilu vyznačil Ján XXIII., a ktorú takmer všetci účastníci prijali, možno vidieť aj rozšírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu, iba niekoľko desaťročí po ukončení samotného koncilu. Ovocie, ktoré sa prejavuje predovšetkým v osobnom živote veriacich.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.

Koncil obnovil hľadanie Božej vôle v dejinách (Mozaika koncilu – 04)

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri hovorí, že pre spoznanie významu koncilu nestačí skúmať a čítať koncilové dokumenty, ani len vnímať koncil ako najvyšší akt učiteľského úradu Cirkvi, vykonaný biskupmi v jednote s pápežom. Koncil bol predovšetkým milosťou. A to tak vo všeobecnej rovine, ako aj v osobnej skúsenosti biskupov, ktorí sa ho zúčastnili.

Vo všeobecnej rovine sa ukázal ako milosť – pokračuje v úvahe Ruggieri – v rámci historického kontextu. „V reakcii na nový sociálny, politický a kultúrny poriadok po Francúzskej revolúcii prevážil v Katolíckej cirkvi postoj zákrytu, obrany a polemiky. Ale v tom istom období dozrievali aj pozitívne protilátky, ktoré smerovali ku konštruktívnejšej reakcii na moderné zmeny a ku obnove života Cirkvi.“ Z Francúzka sa začalo do Európy šíriť liturgické hnutie, objavujú sa osoby, ktoré dosvedčujú evanjelium životom a ukazujú Cirkvi novú tvár sveta chudoby, dokonca ukazujú chudobu ako štýl života samotnej Cirkvi (napr. bl. Charles de Foucauld). Rastie znovu záujem o štúdium cirkevných otcov prvých storočí a najmä samotného Písma. Prvé kroky robí aj ekumenické hnutie. To všetko sa rozvíja v rozmedzí zhruba stopäťdesiat rokov, až sa to premietne do mnohých koncilových dokumentov – o liturgii, o Božom Slove, o Cirkvi, o ekumenizme, o náboženskej slobode.

Procesia s palmami na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1962 v Benátkach, za účasti skautov.

Koncil bol aj „veľkou spoločnou skúsenosťou počúvania Božieho Slova“. Viacerí biskupi vo svojich zápiskoch hovoria o svojom novom obrátení, o novej ceste väčšej vernosti Božiemu Slovu. Z toho však nemožno vyvodiť predstavu o ideálnej atmosfére koncilu. Boli tam aj napätia, názory o herézach koncilu, kompromisy pri schvaľovaní dokumentov. „Ale či nepatrí ku kresťanstvu počas jeho dejín fakt, že milosť a hriech, kúkoľ a pšenica, sú neoddeliteľne prepojené?“, pýta sa profesor Ruggieri.

Napokon píše o náukovej novosti koncilu. „Netreba už hovoriť o kontinuite alebo zlome ako o alternatívach, ale treba určiť, ktoré sú nové obsahy a ktoré odrezané vyschnuté ratolesti, a do hĺbky vnímať kontinuitu živej podstaty evanjelia.“ Koncil obnovuje potrebu objavovať Božiu vôľu uprostred toho, čo sa deje v dejinách, bez preferovania niektorej dejinnej epochy. Priamym vyjadrením tohto postoja je druhý článok Konštitúcie Dei Verbum (o Božom zjavení), ktorý – v prítomnom čase – hovorí o Božom pôsobení v dejinách, či o priateľskom postoji Boha k ľuďom.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.

Nový prístup Cirkvi k sebe samej a k svetu (Mozaika koncilu – 03)

Jednou z výnimočných čŕt Druhého vatikánskeho koncilu bolo jeho pastoračné zameranie, ten „kopernikovský obrat“ od definovania dogiem a odsúdení k citlivosti na znamenia čias a k predstaveniu náuky viery takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času. Bezprostredné dielo koncilu je zhrnuté v 16 dokumentoch: štyri konštitúcie, deväť dekrétov a tri deklarácie.

Hneď v prvej schválenej Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii koncil ukazuje, že sa na nej zúčastňujú všetci veriaci, lebo všetci sú krstom zapojení do veľkonočného tajomstva Krista, ktoré sa v liturgii slávi. Liturgia tak už nie je vnímaná ako oblasť výhradne pre kňazov a biskupov.
Vieroučná konštitúcia Dei Verbum o Božom slove predstavuje Bibliu nie ako poklad právd na obhajobu proti bludárom, ale predovšetkým ako Slovo, cez ktoré sa Boh prihovára kresťanom.

Vieroučná konštitúcia Lumen Gentium o Cirkvi predstavuje Cirkev ako tajomstvo, ako realitu, ktorú Boh Otec ustanovil, Kristus založil a Duch Svätý ju animuje. Prekonáva tak ideu predošlých storočí o Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, kde prvé miesto patrí hierarchii. Teraz sa o hierarchickom usporiadaní hovorí až v tretej kapitole. Cirkev je najprv sviatosťou, znakom a nástrojom spoločenstva ľudí s Bohom (LG 1). Tento prístup tak hneď v úvode dokumentu otvára témy ako všeobecné kňazstvo veriacich (LG 10-11), zväzky Cirkvi s nekatolíckymi kresťanmi (LG 15) či s nekresťanmi (LG 16). Pár desaťročí pred koncilom takéto témy boli „neboli“. Koncil niektoré potom rozvinul v osobitných dokumentoch.

Skupina nekatolíckych delegátov na ukončení prvej sesie koncilu 8. decembra 1962 
(foto ilpost.it/AP Photo)

Štvrtá Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete má za stredobod človeka: „jediný a celý človek, s telom i dušou, srdcom i svedomím, rozumom a vôľou“ (GS 3). Pozerá však na neho a na jeho realitu optikou viery. Na úvod sa najprv predstavuje Cirkev ako „ľud Boží“ (GS 11). A následne hovorí o dôstojnosti každej ľudskej osoby (GS 12), o svedomí a slobode (GS16 a 17), ale i o ateizme (GS 19-21), o spolupatričnosti ľudí (GS 30-31), o ekonomike (GS 63-72) a mnohých ďalších témach. Táto konštitúcia v úvode jasne znovu stavia na evanjeliovom základe: Cirkev má byť kvasom. Nie ľudstvo pre Cirkev, ale Cirkev pre ľudstvo. Ako Kristus, ktorý prišiel slúžiť, nie dať sa obsluhovať (GS 3).