Rímsky biskup slúžil väzňom, a umyl nohy aj mladej moslimskej žene

Zase niečo prvý raz. Pápež František svojím konaním kráča vpred, aby ukázal cestu Cirkvi smerom k chudobným, v službe, lebo „toto nás učí Ježiš a toto robím aj ja.“

Ako hľadajú pápeža kardináli z USA

Pri nedeľnej omši pre novinárov v Uhorskej kaplnke v kryptách Baziliky sv. Petra kardinál Timothy Dolan, arcibiskup New Yorku, povedal prítomným, že slávenie eucharistie je to najdôležitejšie pre život veriacich. A aj pred konkláve – voľbou pápeža – sa Cirkev predovšetkým modlí.

„Nábožnosť“ veriacich vidí Koncil predovšetkým v slávení nedele (Mozaika koncilu – 07)

Keď sa povie, že niekto je nábožný, často sa tým myslí, „že sa niekto veľa modlí“. Slovník slovenského jazyka hovorí, že nábožný človek je „prejavujúci vieru v Boha, pobožný“. Pri tom sa asi prirodzene človeku vybaví „chodenie do kostola“. Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii však vidí nábožnosť veľmi konkrétne. Aj čo sa týka chodenia do kostola“.

V článku 106 Druhý vatikánsky koncil poukazuje aj na nábožnosť veriacich. Jej základom je slávenie Pánovho dňa, teda nedele, ktorá je prvotným sviatočným dňom. Je dňom, kedy treba sláviť liturgiu a kedy prvok slávnostnosti má dostať patričný priestor aj v prežívaní dňa ako takého.

Nasleduje plné znenie článkov 7 a článku 106.

7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.

106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.

Foto: rio2013.com

Božia tvár zaujíma každého človeka, hovorí Svätý Otec

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 16. januára 2013 v slovenčine.

Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - ... povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých.

V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného Syna – Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh – a tak nám ukazuje Božiu tvár. Vo svojom Prológu k evanjeliu svätý Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Rád by som sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“.  ... V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny, hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“, vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi.

V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. ... Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu...

... V 33. kapitole knihy Exodus sa píše, že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive...“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu.

Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. ... Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. ... Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“. ...
... Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. ...

... V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním.

Svätý Otec vydáva pred Vianocami knižku o Ježišovom detstve

„Konečne môžem odovzdať do rúk čitateľov malú knihu, ktorú som prisľúbil už dávnejšie...“ píše v úvode novej knihy Benedikt XVI. Tretia kniha diela o Ježišovi Nazaretskom má názov Ježišovo detstvo. Ako uvádza Vatikánsky rozhlas, kniha vychádza naraz v deviatich jazykoch v 50 krajinách vo vyše miliónovom náklade. Slovenské vydanie sa očakáva na jar.

Talianski vydavatelia Rizzoli a Libreria Editrice Vaticana ponúkli z knihy už v októbri úvod a dve ukážky.

„Nejde o tretí diel, – píše pápež v úvode – ale o istý druh malej vstupnej sály k dvom predchádzajúcim dielom o postave a posolstve Ježiša Nazaretského. Tu som sa usiloval vyložiť, v dialógu s exegétmi z minulosti a súčasnosti, to, čo Matúš a Lukáš rozprávajú o Ježišovom detstve na začiatku svojich evanjelií.“

„Ježiš sa narodil v epoche, ktorú možno presne určiť. Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania Lukáš ponúka ešte raz detailne a presné datovanie toho dejinného momentu: je pätnásty rok vlády cisára Tibéria... (pozri Lk 3,1). Ježiš sa nenarodil a neobjavil na verejnosti v nepresnom mýtickom 'kedysi'.“

 „Mária zavinula dieťa do plienok. Bez akejkoľvek sentimentálnosti si môžeme predstaviť s akou láskou Mária šla v ústrety svojej hodine a pripravila narodenie svojho Syna. Tradícia ikon, na základe teológie Cirkevných otcov, vysvetľuje jasle a plienky aj teologicky. Dieťa zavinuté do plienok sa ukazuje ako predvídanie hodiny jeho smrti: On je od začiatku Obetovaný, ako uvidíme ešte detailnejšie pri rozmýšľaní nad slovom o prvorodenom. Jasle tak predstavujú istý druh oltára.“

„Augustín vyložil význam jasieľ myšlienkou, ktorá sa v prvom momente zdá takmer nevhodná, ale pri pozornejšom skúmaní obsahuje hlbokú pravdu. Jasle sú miestom, v ktorom zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však leží v jasliach Ten, ktorý seba samého predstavil ako pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba – ako skutočný pokrm, ktorý človek potrebuje, aby bol ľudskou osobou. Je to pokrm, ktorý dáva človekovi pravý život, ten večný. Týmto spôsobom sa jasle stali poukazom na Boží stôl, ku ktorému je človek pozvaný, aby prijal Boží chlieb.“

„Dúfam, že malá kniha, napriek svojim ohraničeniam, pomôže mnohým osobám na ich ceste ku Ježišovi a s ním,“ dodáva Benedikt XVI.

Výzva Synody: Cirkev musí byť najprv ako samaritánka

V piatok 26. októbra predstavili v tlačovom stredisku Svätej Stolice záverečné posolstvo synody o novej evanjelizácii (celé v angličtine tu). Posolstvo je určené Božiemu ľudu.

Biskupi vidia Cirkev ako samaritánku, ktorá pri studni stretá Ježiša. Ona sama najprv potrebuje obrátenie, aby jej poslanie evanjelizovať nestratilo dôveryhodnosť. Inak povedané, nemôžeš dať, čo nemáš. „Pozývame vás všetkých kontemplovať tvár Pána Ježiša Krista, aby sme vstúpili do jeho tajomstva“. Takto si potom môže Cirkev – ako Ježiš pri studni – sadnúť k mužom a ženám dnešných čias, aby im ponúkla zážitok stretnutia s Kristom.

Posolstvo, ako povedal kardinál Dolan z New Yorku pre Vatikánsky rozhlas, zhŕňa nielen myšlienky ale aj atmosféru synody. Synodálni otcovia sa pozerajú na dnešný svet – v duchu Druhého vatikánskeho koncilu – s pokojnou odvahou, bez odsudzovania. Základom je totiž viera, že pánom dejín je Boh. Hoci je svet plný protirečení, Boh ho miluje. Globalizácia, sekularizácia, či premeny spoločnosti, ako aj migrácia, sú napriek ťažkostiam a utrpeniu, ktoré v sebe obsahujú, príležitosťou pre evanjelizáciu. Zámerom novej evanjelizácie totiž nie je hľadať nové stratégie, akoby evanjelium bolo produktom pre trh. „Potrebujeme znovuobjaviť spôsoby, ktorými Ježiš pristupuje k osobám a volá ich.“

Prirodzeným miestom evanjelizácie je rodina. „Chceme vyjadriť vďačnosť mnohým kresťanským manželstvám a rodinám, ktorí cez ich svedectvo ukazujú svetu skúsenosť spoločenstva a služby. Tie sú totiž počiatkom viac milujúcej a pokojnej spoločnosti.“ Synodálne posolstvo sa zameriava aj na neusporiadané situácie rozvedených a ich rodín. „Im všetkým hovoríme, že Božia láska neopúšťa nikoho, Cirkev ich miluje, ... zostávajú stále jej členmi, aj keď nemôžu prijímať sviatosť zmierenia a Eucharistiu.“

Osobitnú pozornosť venuje posolstvo mladým. Oni sú už teraz významnou časťou ľudstva a Cirkvi a sú aj jej budúcnosťou. „Chceme ich podporovať v ich hľadaní a povzbudzujeme naše spoločenstvá aby im načúvali, aby viedli s nimi dialóg. ... Chceme, aby naše spoločenstvá zapriahli, nie potláčali silu ich entuziazmu.“

Akýmsi vyvrcholením posolstva sú slová o kontemplácii a službe. Sú to dva rozmery života viery, veľmi podstatné pre novú evanjelizáciu. Kontempláciu, v ktorej ticho pomáha lepšie prijať Božie slovo, a službu chudobným, v ktorých môžeme rozpoznať Kristovu tvár.

Dôvody pre viac ako rok viery

„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.

Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...

Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu...  – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.

•    Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.

•    Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.

•    Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.

•    Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.

•    Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.

•    A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.

Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).