„Jasne vidím, že vec, ktorú Cirkev dnes najviac potrebuje je schopnosť liečiť rany a rozohrievať srdcia veriacich, a tiež blízkosť k druhým. Ja vidím Cirkev ako nemocnicu na poli po bitke. Je zbytočné pýtať sa ťažko raneného, či má vysoký cholesterol a cukor. Je treba ošetrovať rany. Potom môžeme hovoriť o všetkom ostatnom. Ošetrovať rany, liečiť rany... A treba začať odspodu.“
Svätý Otec František to povedal vo svojom prvom, dlhom interview (celá verzia v angličtine), ktoré poskytol pre renomovaný jezuitský časopis «Civiltà Cattolica». Rozhovorl vyšiel 19. septembra naraz vo viacerých jezuitských periodikách, v rôznych krajinách. Jezuita Antonio Spadaro sa s pápežom zhováral hneď viac ráz: 19., 23. a 29 augusta. Bergoglio ukazuje zatiaľ neuverejnený „preukaz“ svojej osobnosti, do ktorého patrí aj to, čo má rád z kultúry; uvažuje o dnešnej Cirkvi, a naznačuje priority pastoračnej práce.
Niektoré myšlienky zozbierané v skratke:
- Cirkev je nemocnicou na poli, v ktorej sa ošetrujú rany.
- Nemôžeme hovoriť iba o témach potratov, homosexuálnych zväzkov, či antikoncepcie.
- Cirkev potrebuje schopnosť ošetrovať rany a rozohrievať srdcia veriacich, a tiež blízkosť k druhým.
- Ja vidím Cirkev ako nemocnicu na poli po bitke.
- Treba ohlasovať to podstatné, to je to, čo priťahuje viac a zapaľuje srdcia, ako učeníkom z Emauz.
- Cirkev sa niekedy uzavrela do malých vecí, do nepatrných predpisov.
- Služobníci Cirkvi musia byť predovšetkým služobníkmi milosrdenstva.
- Hlásanie Božej lásky predchádza morálnym a náboženským povinnostiam. Dnes sa zdá, že prevláda opačný postup.
- Homosexuálne osoby sú „sociálni zranení“, lebo cítia, akoby ich Cirkev vždy odsudzovala.
- Homosexuáli: V živote Boh sprevádza osoby a my ich musíme sprevádzať, začínajúc z ich situácie.
- Ak sa prehnaným spôsobom dbá na náukovú istotu, alebo sa chce tvrdohlavo vrátiť minulosť, tak sa viera stáva ideológiou.
- Mám jednu dogmatickú istotu: Boh je prítomný v živote každej osoby. Aj keď bol život ako katastrofa, zničený zlozvykmi či drogami.
- Aj keď je život osoby ako zem plná tŕnia a buriny, vždy je tam miesto, kde môže rásť dobré semeno.
- Snívam o Cirkvi ako o matke a pastierke. Jej služobníci musia byť milosrdní, starať sa o ľudí.
- Organizačné reformy a reformy štruktúr sú druhoradé. Prvá musí byť reforma v správaní sa.
- Služobníci evanjelia musia byť schopní rozohriať srdcia ľudí, kráčať s nimi v noci.
- Ja som hriešnik, na ktorého Pán zhliadol. To som povedal, keď ma zvolili.
- Myslím, že vždy bude treba istý čas na to, žeby sa položili základy skutočnej, efektívnej zmeny.
- Vystríham sa robiť rozhodnutia improvizovane.
- Ja som rodený, rodený neporiadnik. Poriadok u Jezuitov veľmi ovplyvnil.
- Keď som bol mladý provinciál, bol som autoritatívny v rozhodnutiach, ale nebol som pravicový. (Pravicový – priklonený k vtedajšiemu politickému režimu v Argentíne. – pozn. prekl.)
- Myslím, že konzultácie sú veľmi dôležité. Chcem konzultácie reálne, nie formálne.
- Úrady rímskej kúrie sú v službe pápeža a biskupov: musia pomáhať miestnym Cirkvám, nie stať sa orgánmi cenzúry.
- Je tu znepokojujúce riziko zideologizovania a zneužitia Vetus Ordo (latinská omša).
- Ak má niekto odpovede na všetky otázky, to je dôkaz, že Boh s ním nie je.
- Vízia náuky Cirkvi ako monolitu bez odtieňov, ktorý treba brániť, je mylná.
- Boh sa zjavil ako príbeh, nie ako kompendium abstraktných právd.
- Som živý vďaka sestričke, ktorá mala „čuch“ a strojnásobila mi lieky.
- Čítal som I Promessi sposi (najslávnejší taliansky román – pozn. prekl.) tri krát a mám ho na stole, aby som ho čítal opäť.
- Film La Strada od Felliniho sa mi asi najviac páčil, a stotožňuje sa s ním.
- Obdivujem Caravaggia, jeho maľby hovoria ku mne.
- Musíme nájsť novú rovnováhu, lebo inak sa aj morálna budova Cirkvi zrúti ako domček z karát.
- Najdôležitejšia vec je prvé ohlasovanie: „Ježiš ťa zachránil!“
Zobrazujú sa príspevky s označením Cirkev. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Cirkev. Zobraziť všetky príspevky
štvrtok 19. septembra 2013
pondelok 13. mája 2013
Skupina biskupov na koncile podpísala pakt z katakomb – za chudobnú Cirkev (Mozaika koncilu – 10)
Asi 40 biskupov, účastníkov Druhého vatikánskeho koncilu, sa stretlo 16. novembra 1965 v katakombách sv. Domicily, aby podpísali sčasti tajný pakt, zameraný na zbavenie sa bohatstva, pompéznosti a ceremónií v Katolíckej cirkvi. Mená prítomných biskupov nie sú známe. Táto udalosť časovo zapadá do obdobia krátko pred ukončením koncilu a ukazuje na prítomnosť rozhodného postoja niektorých biskupov, ktorí sa zaviazali žiť v chudobe, jednoduchosti ako aj transparentne a kompetentne spravovať záležitosti Cirkvi.
pondelok 6. mája 2013
Dominik Savio a ľudová zbožnosť
V nedeľu 5. mája sa v Ríme stretli zástupcovia rôznych bratstiev z celého sveta, aby v Roku viery oslávili svoj osobitný deň, s pápežom. František pre nich slúžil nedeľnú eucharistiu na Námestí sv. Petra a v homílii hovoril o význame ľudovej zbožnosti.
streda 17. apríla 2013
Koncil ako krásne dielo Ducha, ktorému odporujeme, hovorí pápež František (Mozaika koncilu – 09)
Či úmyselne alebo nie, pápež František hovoril o koncile práve v deň narodenín svojho predchodcu a teraz emeritného pápeža Benedikta XVI. Štýl prejavu a výber slov je jemu vlastný. Prístupným, priam jednoduchým jazykom vyjadril však nielen svoj osobný pohľad, ale ako biskup Ríma v kázni svojim veriacim predostrel aj učenie toho pastiera, ktorý má posilňovať bratov vo viere. František koncil nezažil ako účastník, ale to, ako ho pochopil, je plne v línii jeho predchodcov, vrátane toho žijúceho.
štvrtok 11. apríla 2013
Don Bosco prináša na Slovensko to, čo vidíme na pápežovi Františkovi
Celkom bez ťažkostí môžeme objaviť jednu veľmi jasnú spoločnú črtu svätého Jána Bosca a pápeža Františka. Okrem toho, že obaja pochádzajú z toho istého talianskeho regiónu Piemont, spája ich aj vlastnosť ľahkej, bezprostrednej komunikácie s druhými, ktorá z nich robí milovaných ľudí.
streda 10. apríla 2013
Pravá ruka dona Bosca – na dosah ruky
Na Slovensku sú tisíce ľudí, ktorí sa cítia priateľmi dona Bosca. A teraz je DON BOSCO MEDZI NAMI. osobne.
piatok 5. apríla 2013
Lídri dnešnej Cirkvi majú okrem viery aj profesionálne pozadie
Vo svete žije vyše 1,2 miliardy katolíkov. A ďalšie milióny kresťanov. Napriek všetkým slabostiam, títo ľudia nejakým spôsobom žijú život ovplyvnený Kristom. Ten poslal do sveta svojich apoštolov, aby viedli jeho ľud.
štvrtok 28. marca 2013
Rímsky biskup slúžil väzňom, a umyl nohy aj mladej moslimskej žene
Zase niečo prvý raz. Pápež František svojím konaním kráča vpred, aby ukázal cestu Cirkvi smerom k chudobným, v službe, lebo „toto nás učí Ježiš a toto robím aj ja.“
streda 27. marca 2013
Boh je taký: vždy rozmýšľa s milosrdenstvom
Som rád, že vás môžem privítať na tejto mojej prvej generálnej audiencii. S veľkým uznaním a úctou prijímam tento spôsob svedectva z rúk môjho milovaného predchodcu Benedikta XVI. Po Veľkej noci sa opäť vrátime ku katechézam venovaným Roku viery. Dnes by som sa rád viac zameral na Veľký týždeň. ...
Celé znenie prvej generálnej audiencie pápeža Františka v stredu 27. marca 2013.
Celé znenie prvej generálnej audiencie pápeža Františka v stredu 27. marca 2013.
piatok 15. marca 2013
Kvietky pápeža Františka
Kvety sú čosi konkrétne krásne. Kvety sa budú navždy spájať nielen so sv.
Františkom z Assisi, ale aj s pápežom, ktorý sa ako prvý, vo všetkej
svojej hĺbke a skromnosti „odvážil“ dať si meno tohto veľkého svätca.
Pápež, ktorý takmer hodinu čo hodinu, počas prvých dní pontifikátu,
prekvapuje všetkých. Pretože je transparentným Božím mužom.
Exempla trahunt.
Exempla trahunt.
nedeľa 10. marca 2013
Papabili a Duch Svätý, rozum a viera
Dni pred konkláve ponúkajú mierne otvorenú otázku pre všetkých uvedomelých veriacich. Na jednej strane médiá sú plné článkov o kardináloch, o problémoch Cirkvi, Vatikánu, o špekuláciách, na druhej strane je jasné presvedčenie Cirkvi, že voľba nového pápeža je riadená Duchom Svätým. Môže mať teda katolík svojho papabile? Nehreší proti dôvere v Boha?
piatok 1. marca 2013
Centrálna téma posledného Benediktovho týždňa: živá Cirkev
Komentáre, analýzy, dojmy, názory k odstúpeniu Benedikta XVI. nechýbajú v žiadnych médiách. A, keď je už Benedikt XVI. emeritným pápežom, pozornosť sa obracia na toho budúceho. Tipy a špekulácie nechýbajú. To všetko v Roku viery.
utorok 19. februára 2013
Joseph Ratzinger vidí Cirkev budúcnosti ako maličké stádo
Nasledujúce slová odzneli z úst profesora teológie
Josepha Ratzingera v roku 1969, ako záverečná úvaha cyklu piatich tém na
rádiových vlnách. Témy opäť nedávno vyšli knižne vo vydavateľstve Ignatius Press pod
názvom Faith and the Future – Viera a budúcnosť. Text priniesla aktuálne do
pozornosti stránka vaticaninsider.it a niektoré časti sa nachádzajú zhrnuté aj na Facebooku.
pondelok 28. januára 2013
„Nábožnosť“ veriacich vidí Koncil predovšetkým v slávení nedele (Mozaika koncilu – 07)
Keď sa povie, že niekto je nábožný, často sa tým myslí, „že sa niekto veľa modlí“. Slovník slovenského jazyka hovorí, že nábožný človek je „prejavujúci vieru v Boha, pobožný“. Pri tom sa asi prirodzene človeku vybaví „chodenie do kostola“. Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii však vidí nábožnosť veľmi konkrétne. Aj čo sa týka chodenia do kostola“.
V článku 106 Druhý vatikánsky koncil poukazuje aj na nábožnosť veriacich. Jej základom je slávenie Pánovho dňa, teda nedele, ktorá je prvotným sviatočným dňom. Je dňom, kedy treba sláviť liturgiu a kedy prvok slávnostnosti má dostať patričný priestor aj v prežívaní dňa ako takého.
Nasleduje plné znenie článkov 7 a článku 106.
7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.
106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.
V článku 106 Druhý vatikánsky koncil poukazuje aj na nábožnosť veriacich. Jej základom je slávenie Pánovho dňa, teda nedele, ktorá je prvotným sviatočným dňom. Je dňom, kedy treba sláviť liturgiu a kedy prvok slávnostnosti má dostať patričný priestor aj v prežívaní dňa ako takého.
Nasleduje plné znenie článkov 7 a článku 106.
7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.
106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.
| Foto: rio2013.com |
utorok 15. januára 2013
Udalosti viery Cirkvi v roku 2013
Jednou z najväčších udalostí roka budú nepochybne Svetové dni mládeže v Brazílii v Rio de Janeiro v druhej polovici júla. Na najväčšom podujatí viery, aké Katolícka cirkev organizuje, očakávajú organizátori asi 2 milióny mladých z celého sveta. Pápež Benedikt XVI. príde do Ria vo štvrtok 25. júla a zostane tam až do nedele, kedy ukončí stretnutie slávením eucharistie.
Približne na začiatku pôstu sa očakáva vydanie novej encykliky Svätého Otca. V poradí už jeho štvrtá bude venovaná práve téme viery. Benedikt sa už venoval aj témam lásky a nádeje, ktoré spolu s vierou tvoria trojicu božských čností.
Pokračujúci Rok viery prinesie niekoľko veľkých stretnutí aj v samotnom Ríme.
V sobotu 18. mája, deň pred slávnosťou Turíc, sa stretnú na Svätopeterskom námestí zástupcovia laických hnutí. Bude to opäť pripomenutie veľkej témy Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý prebudil povedomie úlohy laikov v Cirkvi.
Takmer o mesiac neskôr, 15.-16. júna, sa bude vo Vatikáne konať stretnutie na tému života, pod názvom Evangelium vitae. Encykliku s rovnakým názvom o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života vydal pápež Ján Pavol II. v roku 1995.
Na začiatku prázdnin 4.-7. júla sa uskutoční vo večnom meste svetové stretnutie seminaristov, novicov a noviciek a tých, ktorí sa pripravujú na duchovné povolanie.
Ani v tomto roku nebudú chýbať svätorečenia. Tradične to býva na jeseň, dátum zatiaľ nie je stanovený. Je však isté, že to bude nateraz rekordné svätorečenie, pretože pápež podpísal pred Vianocami dekrét o 800 mučeníkoch z mestečka Otranto na pobreží Jadranského mora, na úplnom spode tzv. „čižmy“ Talianska, ktorí boli umučení v roku 1480. Svoju prvú svätú dostane aj Kolumbia. Nepotvrdené ale veľmi pravdepodobné je aj blahorečenie pápeža Pavla VI, ktorý priviedol Druhý vatikánsky koncil do zdarného konca a začal s jeho uplatňovaním v praxi. Viac o ňom tu.
V kolégiu kardinálov, ktorí sú najbližšími spolupracovníkmi pápeža pri vedení Cirkvi, dosiahne tento rok desať členov vek 80 rokov a stratia možnosť vstúpiť do prípadného konkláve a voliť nového pápeža. Počet kardinálov voliteľov tak bude na Vianoce iba 109. Je preto možné, že pápež sa aj v tomto roku rozhodne vymenovať nových kardinálov, aby doplnil počet voliteľov na maximálne možné číslo 120.
Vyvrcholenie Roka viery sa uskutoční na Slávnosť Krista kráľa 24. novembra.
Približne na začiatku pôstu sa očakáva vydanie novej encykliky Svätého Otca. V poradí už jeho štvrtá bude venovaná práve téme viery. Benedikt sa už venoval aj témam lásky a nádeje, ktoré spolu s vierou tvoria trojicu božských čností.
Pokračujúci Rok viery prinesie niekoľko veľkých stretnutí aj v samotnom Ríme.
V sobotu 18. mája, deň pred slávnosťou Turíc, sa stretnú na Svätopeterskom námestí zástupcovia laických hnutí. Bude to opäť pripomenutie veľkej témy Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý prebudil povedomie úlohy laikov v Cirkvi.
Takmer o mesiac neskôr, 15.-16. júna, sa bude vo Vatikáne konať stretnutie na tému života, pod názvom Evangelium vitae. Encykliku s rovnakým názvom o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života vydal pápež Ján Pavol II. v roku 1995.
Na začiatku prázdnin 4.-7. júla sa uskutoční vo večnom meste svetové stretnutie seminaristov, novicov a noviciek a tých, ktorí sa pripravujú na duchovné povolanie.
Ani v tomto roku nebudú chýbať svätorečenia. Tradične to býva na jeseň, dátum zatiaľ nie je stanovený. Je však isté, že to bude nateraz rekordné svätorečenie, pretože pápež podpísal pred Vianocami dekrét o 800 mučeníkoch z mestečka Otranto na pobreží Jadranského mora, na úplnom spode tzv. „čižmy“ Talianska, ktorí boli umučení v roku 1480. Svoju prvú svätú dostane aj Kolumbia. Nepotvrdené ale veľmi pravdepodobné je aj blahorečenie pápeža Pavla VI, ktorý priviedol Druhý vatikánsky koncil do zdarného konca a začal s jeho uplatňovaním v praxi. Viac o ňom tu.
V kolégiu kardinálov, ktorí sú najbližšími spolupracovníkmi pápeža pri vedení Cirkvi, dosiahne tento rok desať členov vek 80 rokov a stratia možnosť vstúpiť do prípadného konkláve a voliť nového pápeža. Počet kardinálov voliteľov tak bude na Vianoce iba 109. Je preto možné, že pápež sa aj v tomto roku rozhodne vymenovať nových kardinálov, aby doplnil počet voliteľov na maximálne možné číslo 120.
Vyvrcholenie Roka viery sa uskutoční na Slávnosť Krista kráľa 24. novembra.
utorok 11. decembra 2012
Mal som 19 a zažil som koncil priamo v Ríme (Mozaika koncilu – 06)
Taliansky salezián don Piergiorgio Gianazza bol počas trvania koncilu v Ríma ako mladý rehoľník. Pripravoval sa na kňazstvo. Pre agentúru Zenit porozprával, ako vnímal atmosféru, ktorá tak silno ovplyvnila jeho život i život mnohých iných.
Keď ste v Ríme, máte 19 rokov a udeje sa niečo veľmi neočakávané, môže to dať celkom nový význam vášmu životu. ... Ako bohoslovec som práve študoval filozofiu na Pápežskom saleziánskom Ateneu (PAS) v Ríme, vtedy v blízkosti stanice Termini. Boli to roky mojej „koncilovej skúsenosti“, bol to čas Druhého vatikánskeho koncilu. ...
Usiloval som sa sledovať túto veľkú udalosť Cirkvi. Na PAS som mal veľké šťastie stretať a počúvať niektorých profesorov, ktorí boli v úzkom vzťahu s dianím na koncile. Nepatrili medzi koncilových otcov, ale medzi poradcov v oblastiach teológie, páva, liturgie, filozofie. Bolo mojím potešením, že sme mohli rozprávať s nimi po večeroch v malých skupinách na dvore a nasávať klímu nádeje, otvorenosti, dialógu a obnovy, ktoré vládli na koncile.
Horlivo som čítal príhovory pápeža a dokumenty. Chcel som mať výtlačok nielen pre seba, ale aj pre ostatných študentov našej fakulty filozofie. ... Opakované čítanie sa stávalo meditáciou, vo svetle Písma. Pociťoval som akési vzrušenie pri ich čítaní. Podčiarkoval som si frázy, nosil som si to v duši, s modlitbou, aby som to uskutočňoval.
Udalosť koncilu dodala oheň, pasiu do môjho „cítenia s Cirkvou“. Bolo pre mňa ľahké chápať a žiť štyri kľúčové rozmery Cirkvi: jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Nemohol som nebyť vďačný Ježišovi, že ma urobil dieťaťom Cirkvi.
Keď pápež Pavol VI. vyhlási Rok viery pri 1900-tom výročí smrti svätých Petra a Pavla (68 po Kr.), ponúkol Cirkvi aj obdivuhodný text Krédo Božieho ľudu. Bol pre mňa ako osobný záväzok a vzpruha prehĺbiť si vieru. Meditoval som vybraté časti z Písma, čítal vhodné knihy ale najviac som sa usiloval o prehĺbenie dôvery v Otca, priateľstva s Kristom a lásky k Duchu Svätému.
Koncil sa stal pre mňa duchovnou lúkou, ktorá mi dáva pokojnú, príjemnú a trvajúcu podporu. ... Stále ďakujem Pánovi, že mi dal žiť moje roky v Ríme v období Druhého vatikánskeho koncilu a posilnil ma tým.
Keď ste v Ríme, máte 19 rokov a udeje sa niečo veľmi neočakávané, môže to dať celkom nový význam vášmu životu. ... Ako bohoslovec som práve študoval filozofiu na Pápežskom saleziánskom Ateneu (PAS) v Ríme, vtedy v blízkosti stanice Termini. Boli to roky mojej „koncilovej skúsenosti“, bol to čas Druhého vatikánskeho koncilu. ...
Usiloval som sa sledovať túto veľkú udalosť Cirkvi. Na PAS som mal veľké šťastie stretať a počúvať niektorých profesorov, ktorí boli v úzkom vzťahu s dianím na koncile. Nepatrili medzi koncilových otcov, ale medzi poradcov v oblastiach teológie, páva, liturgie, filozofie. Bolo mojím potešením, že sme mohli rozprávať s nimi po večeroch v malých skupinách na dvore a nasávať klímu nádeje, otvorenosti, dialógu a obnovy, ktoré vládli na koncile.
Horlivo som čítal príhovory pápeža a dokumenty. Chcel som mať výtlačok nielen pre seba, ale aj pre ostatných študentov našej fakulty filozofie. ... Opakované čítanie sa stávalo meditáciou, vo svetle Písma. Pociťoval som akési vzrušenie pri ich čítaní. Podčiarkoval som si frázy, nosil som si to v duši, s modlitbou, aby som to uskutočňoval.
Udalosť koncilu dodala oheň, pasiu do môjho „cítenia s Cirkvou“. Bolo pre mňa ľahké chápať a žiť štyri kľúčové rozmery Cirkvi: jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Nemohol som nebyť vďačný Ježišovi, že ma urobil dieťaťom Cirkvi.
Keď pápež Pavol VI. vyhlási Rok viery pri 1900-tom výročí smrti svätých Petra a Pavla (68 po Kr.), ponúkol Cirkvi aj obdivuhodný text Krédo Božieho ľudu. Bol pre mňa ako osobný záväzok a vzpruha prehĺbiť si vieru. Meditoval som vybraté časti z Písma, čítal vhodné knihy ale najviac som sa usiloval o prehĺbenie dôvery v Otca, priateľstva s Kristom a lásky k Duchu Svätému.
Koncil sa stal pre mňa duchovnou lúkou, ktorá mi dáva pokojnú, príjemnú a trvajúcu podporu. ... Stále ďakujem Pánovi, že mi dal žiť moje roky v Ríme v období Druhého vatikánskeho koncilu a posilnil ma tým.
utorok 4. decembra 2012
Koncilový návrat k milosrdenstvu (Mozaika koncilu – 05)
V tretej časti Mozaiky sme ukázali, ako Cirkev na Koncile zaujala nový postoj k liturgii, k Božiemu slovu, k sebe samej, k človeku i k svetu.
Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri vo svojej úvahe, z ktorej čerpám podnety, ukazuje na jeden z najvážnejších prejavov tohto nového prístupu. Vylúčenie „odsúdení“. Pôvod tejto novosti treba hľadať v hĺbke osobnosti a svätosti Jána XXIII., ktorý koncil chcel, otvoril a dal mu jasné smerovanie. Dobrota, ktorú tomuto pápežovi dejiny pripísali ako typickú črtu, bola znakom jeho svedectva o milosrdenstve. V otváracom príhovore koncilu zdôraznil presvedčenie, že „vo vzťahu k dnešnému svetu Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva pred siahaním po zbraniach strohosti a trestov.“ Konciloví otcovia však museli o tento postoj milosrdenstva zápasiť. Keď sa pripravovala Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete mnohí chceli, aby tam bolo jasné odsúdenie chýb modernosti, najmä ateistického materializmu a komunizmu. Prevážila však väčšina tých, ktorí prijali a pochopili hĺbku výzvy Jána XXIII.
Po stáročiach koncilov, ktoré vynášali odsúdenia heréz a chýb tej ktorej doby, tak Druhý vatikánsky koncil siahol znova po Ježišov podobenstve o kúkoli na roli. Možno povedať, že v textoch starších koncilov bol kúkoľ príliš zdôraznený a vybratý z kontextu. Ostatný koncil sa tak stal po stáročiach prvým, ktorý vedome odmietol vynášať odsúdenia. V deklarácii Dignitatis humanae, o náboženskej slobode, v článku 11, konciloví otcovia predkladajú motivácie viery pre toto odmietnutie odsudzovania. Ukazujú na príklad Krista a apoštolov. Onen článok je jednou z hodnotných teologických pasáži o Kristovi, ktorý je tichý a pokorný srdcom, zavŕšil svoje dielo na kríži a nechcel presadzovať pravdu silou.
Giuseppe Ruggieri vo svojom článku píše: „Jednou z najväčších príčin toho, prečo je (niekedy, niektorým) ťažké vysvetľovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je práve táto neprítomnosť odsúdení. ... Na Prvom vatikánskom koncile mali dokumenty presnú, pevnú štruktúru. V úvode sa pozitívne vyložila náuka o viere a o Cirkvi, potom v druhej časti kánony odsudzovali s technickou presnosťou príslušné chyby, omyly.“
V tejto optike o milosrdenstve, ktorú koncilu vyznačil Ján XXIII., a ktorú takmer všetci účastníci prijali, možno vidieť aj rozšírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu, iba niekoľko desaťročí po ukončení samotného koncilu. Ovocie, ktoré sa prejavuje predovšetkým v osobnom živote veriacich.
Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.
Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri vo svojej úvahe, z ktorej čerpám podnety, ukazuje na jeden z najvážnejších prejavov tohto nového prístupu. Vylúčenie „odsúdení“. Pôvod tejto novosti treba hľadať v hĺbke osobnosti a svätosti Jána XXIII., ktorý koncil chcel, otvoril a dal mu jasné smerovanie. Dobrota, ktorú tomuto pápežovi dejiny pripísali ako typickú črtu, bola znakom jeho svedectva o milosrdenstve. V otváracom príhovore koncilu zdôraznil presvedčenie, že „vo vzťahu k dnešnému svetu Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva pred siahaním po zbraniach strohosti a trestov.“ Konciloví otcovia však museli o tento postoj milosrdenstva zápasiť. Keď sa pripravovala Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete mnohí chceli, aby tam bolo jasné odsúdenie chýb modernosti, najmä ateistického materializmu a komunizmu. Prevážila však väčšina tých, ktorí prijali a pochopili hĺbku výzvy Jána XXIII.
| Ján XXIII. na návšteve detí v nemocnici Bambino Gesù, 25. decembra 1958. Foto: ospedalebambinogesu.it |
Giuseppe Ruggieri vo svojom článku píše: „Jednou z najväčších príčin toho, prečo je (niekedy, niektorým) ťažké vysvetľovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je práve táto neprítomnosť odsúdení. ... Na Prvom vatikánskom koncile mali dokumenty presnú, pevnú štruktúru. V úvode sa pozitívne vyložila náuka o viere a o Cirkvi, potom v druhej časti kánony odsudzovali s technickou presnosťou príslušné chyby, omyly.“
V tejto optike o milosrdenstve, ktorú koncilu vyznačil Ján XXIII., a ktorú takmer všetci účastníci prijali, možno vidieť aj rozšírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu, iba niekoľko desaťročí po ukončení samotného koncilu. Ovocie, ktoré sa prejavuje predovšetkým v osobnom živote veriacich.
Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.
nedeľa 2. decembra 2012
Cirkev a cirkusanti zdieľajú tradičné hodnoty
Ako jeden z momentov Roka viery – taký charakter mala púť asi sedem tisíc cirkusantov, žonglérov, pouličných umelcov, folklórnych súborov, klaunov a iných „Ľudí putovného divadla“. Zišli sa do Ríma z niekoľkých krajín Európy, ale aj z Ruska či USA. Na Námestí svätého Petra dokonca počas dvoch dní púte stoja riadny cirkusový stan, kolotoč pre deti a bábkové divadlo.
„Dať zamestnancom putovných divadiel najavo, že Cirkev na nich nezabudla, hoci sú často nútení žiť v podmienkach marginalizovaných skupín spoločnosti,“ hovorí o dôvode audiencie, ktorú im udelil Benedikt XVI. v sobotu 1. decembra v aule Pavla VI., Vatikánsky rozhlas.
Cirkusanti prišli na audienciu v estrádnom sprievode od Anjelského hradu po Námestie svätého Petra. V aule pápež so záujmom sledoval vystúpenie dvoch skupín artistov a na záver mu priniesli aj malé levíča Simba, aby ho mohol vziať do rúk.
Svätý Otec v príhovore k týmto členom putovných divadiel vyzdvihol hodnoty, ktoré patria do tradície ich sektora a zdieľa ich aj Cirkev: „... láska k rodine, pozornosť voči maličkým, starostlivosť o osoby so zdravotným postihnutím, vzťah k chorým a vysoké docenenie bohatstva skúseností starších ľudí. Vo vašom prostredí sa udržiava nažive dialóg medzi generáciami, význam priateľstva, zmysel pre tímovú prácu. Prijatie a pohostinnosť sú vám naozaj vlastné, rovnako ako pozornosť v reagovaní na najautentickejšie túžby, najmä mladšej generácie,“ povedal cirkusantom nástupca svätého Petra.
Vo svojich slovách pápež prejavil veľké pochopenie pre reálny život ľudí z tejto oblasti: problémy spojené s putovným spôsobom života, vzdelávanie ich detí, hľadanie miest na predstavenia, povolenia k pobytu... Benedikta XVI. vyjadril nádej, že verejné inštitúcie uznajú spoločenský a kultúrny prínos putovného divadelníctva. Vyjadril tiež radosť z toho, že hoci situácia členov týchto divadiel im neumožňuje byť stálou súčasťou nejakej farnosti, sú súčasťou Cirkvi. „Prajem si, aby ste našli v komunitách, kde sa zastavujete, osoby, ktoré vás ochotne prijmú a vyjdú v ústrety aj vašim duchovným potrebám.“
Svätý Otec nezabudol poukázať aj na výchovný rozmer pôsobenia cirkusantov, ktorí môžu najmä mladšej generácii v jej boji s ťažkosťami, pokušením k beznádeji, či uzatváraním sa do pesimizmu, ponúkať pohľad na krásu života.
(Viac foto na Facebook Vatican Radio - English Section)
„Dať zamestnancom putovných divadiel najavo, že Cirkev na nich nezabudla, hoci sú často nútení žiť v podmienkach marginalizovaných skupín spoločnosti,“ hovorí o dôvode audiencie, ktorú im udelil Benedikt XVI. v sobotu 1. decembra v aule Pavla VI., Vatikánsky rozhlas.
![]() |
| Facebook: Vatican Radio - English Section © L'Osservatore Romano |
Svätý Otec v príhovore k týmto členom putovných divadiel vyzdvihol hodnoty, ktoré patria do tradície ich sektora a zdieľa ich aj Cirkev: „... láska k rodine, pozornosť voči maličkým, starostlivosť o osoby so zdravotným postihnutím, vzťah k chorým a vysoké docenenie bohatstva skúseností starších ľudí. Vo vašom prostredí sa udržiava nažive dialóg medzi generáciami, význam priateľstva, zmysel pre tímovú prácu. Prijatie a pohostinnosť sú vám naozaj vlastné, rovnako ako pozornosť v reagovaní na najautentickejšie túžby, najmä mladšej generácie,“ povedal cirkusantom nástupca svätého Petra.
Vo svojich slovách pápež prejavil veľké pochopenie pre reálny život ľudí z tejto oblasti: problémy spojené s putovným spôsobom života, vzdelávanie ich detí, hľadanie miest na predstavenia, povolenia k pobytu... Benedikta XVI. vyjadril nádej, že verejné inštitúcie uznajú spoločenský a kultúrny prínos putovného divadelníctva. Vyjadril tiež radosť z toho, že hoci situácia členov týchto divadiel im neumožňuje byť stálou súčasťou nejakej farnosti, sú súčasťou Cirkvi. „Prajem si, aby ste našli v komunitách, kde sa zastavujete, osoby, ktoré vás ochotne prijmú a vyjdú v ústrety aj vašim duchovným potrebám.“
Svätý Otec nezabudol poukázať aj na výchovný rozmer pôsobenia cirkusantov, ktorí môžu najmä mladšej generácii v jej boji s ťažkosťami, pokušením k beznádeji, či uzatváraním sa do pesimizmu, ponúkať pohľad na krásu života.
(Viac foto na Facebook Vatican Radio - English Section)
zdroj video: TA3
utorok 20. novembra 2012
Nový prístup Cirkvi k sebe samej a k svetu (Mozaika koncilu – 03)
Jednou z výnimočných čŕt Druhého vatikánskeho koncilu bolo jeho pastoračné zameranie, ten „kopernikovský obrat“ od definovania dogiem a odsúdení k citlivosti na znamenia čias a k predstaveniu náuky viery takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času. Bezprostredné dielo koncilu je zhrnuté v 16 dokumentoch: štyri konštitúcie, deväť dekrétov a tri deklarácie.
Hneď v prvej schválenej Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii koncil ukazuje, že sa na nej zúčastňujú všetci veriaci, lebo všetci sú krstom zapojení do veľkonočného tajomstva Krista, ktoré sa v liturgii slávi. Liturgia tak už nie je vnímaná ako oblasť výhradne pre kňazov a biskupov.
Vieroučná konštitúcia Dei Verbum o Božom slove predstavuje Bibliu nie ako poklad právd na obhajobu proti bludárom, ale predovšetkým ako Slovo, cez ktoré sa Boh prihovára kresťanom.
Vieroučná konštitúcia Lumen Gentium o Cirkvi predstavuje Cirkev ako tajomstvo, ako realitu, ktorú Boh Otec ustanovil, Kristus založil a Duch Svätý ju animuje. Prekonáva tak ideu predošlých storočí o Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, kde prvé miesto patrí hierarchii. Teraz sa o hierarchickom usporiadaní hovorí až v tretej kapitole. Cirkev je najprv sviatosťou, znakom a nástrojom spoločenstva ľudí s Bohom (LG 1). Tento prístup tak hneď v úvode dokumentu otvára témy ako všeobecné kňazstvo veriacich (LG 10-11), zväzky Cirkvi s nekatolíckymi kresťanmi (LG 15) či s nekresťanmi (LG 16). Pár desaťročí pred koncilom takéto témy boli „neboli“. Koncil niektoré potom rozvinul v osobitných dokumentoch.
Štvrtá Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete má za stredobod človeka: „jediný a celý človek, s telom i dušou, srdcom i svedomím, rozumom a vôľou“ (GS 3). Pozerá však na neho a na jeho realitu optikou viery. Na úvod sa najprv predstavuje Cirkev ako „ľud Boží“ (GS 11). A následne hovorí o dôstojnosti každej ľudskej osoby (GS 12), o svedomí a slobode (GS16 a 17), ale i o ateizme (GS 19-21), o spolupatričnosti ľudí (GS 30-31), o ekonomike (GS 63-72) a mnohých ďalších témach. Táto konštitúcia v úvode jasne znovu stavia na evanjeliovom základe: Cirkev má byť kvasom. Nie ľudstvo pre Cirkev, ale Cirkev pre ľudstvo. Ako Kristus, ktorý prišiel slúžiť, nie dať sa obsluhovať (GS 3).
Hneď v prvej schválenej Konštitúcii Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii koncil ukazuje, že sa na nej zúčastňujú všetci veriaci, lebo všetci sú krstom zapojení do veľkonočného tajomstva Krista, ktoré sa v liturgii slávi. Liturgia tak už nie je vnímaná ako oblasť výhradne pre kňazov a biskupov.
Vieroučná konštitúcia Dei Verbum o Božom slove predstavuje Bibliu nie ako poklad právd na obhajobu proti bludárom, ale predovšetkým ako Slovo, cez ktoré sa Boh prihovára kresťanom.
Vieroučná konštitúcia Lumen Gentium o Cirkvi predstavuje Cirkev ako tajomstvo, ako realitu, ktorú Boh Otec ustanovil, Kristus založil a Duch Svätý ju animuje. Prekonáva tak ideu predošlých storočí o Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, kde prvé miesto patrí hierarchii. Teraz sa o hierarchickom usporiadaní hovorí až v tretej kapitole. Cirkev je najprv sviatosťou, znakom a nástrojom spoločenstva ľudí s Bohom (LG 1). Tento prístup tak hneď v úvode dokumentu otvára témy ako všeobecné kňazstvo veriacich (LG 10-11), zväzky Cirkvi s nekatolíckymi kresťanmi (LG 15) či s nekresťanmi (LG 16). Pár desaťročí pred koncilom takéto témy boli „neboli“. Koncil niektoré potom rozvinul v osobitných dokumentoch.
Skupina nekatolíckych delegátov na ukončení prvej sesie koncilu 8. decembra 1962
(foto ilpost.it/AP Photo)
(foto ilpost.it/AP Photo)
Štvrtá Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete má za stredobod človeka: „jediný a celý človek, s telom i dušou, srdcom i svedomím, rozumom a vôľou“ (GS 3). Pozerá však na neho a na jeho realitu optikou viery. Na úvod sa najprv predstavuje Cirkev ako „ľud Boží“ (GS 11). A následne hovorí o dôstojnosti každej ľudskej osoby (GS 12), o svedomí a slobode (GS16 a 17), ale i o ateizme (GS 19-21), o spolupatričnosti ľudí (GS 30-31), o ekonomike (GS 63-72) a mnohých ďalších témach. Táto konštitúcia v úvode jasne znovu stavia na evanjeliovom základe: Cirkev má byť kvasom. Nie ľudstvo pre Cirkev, ale Cirkev pre ľudstvo. Ako Kristus, ktorý prišiel slúžiť, nie dať sa obsluhovať (GS 3).
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
