Viera katolíkov nejde proti rozumu, naopak, má v neho dôveru

Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 21. novembra 2012.

Drahí bratia a sestry, ako pokračuje Rok viery, máme vo svojich srdciach nádej, že dokážeme znovu objaviť jej radosť a tiež entuziazmus ohlasovať všetkým jej pravdy. Tieto pravdy viery nie sú len informáciou či posolstvom o Bohu. Vyjadrujú udalosť stretnutia Boha s človekom.
...
Viera nám sprostredkuje autentické poznanie Boha, ktoré sa dotýka celej ľudskej osoby: je to poznanie, ktoré dáva životu novú chuť a radosť zo života na tomto svete. ... Poznanie Boha je skúsenosťou viery, a zároveň predpokladá napredovanie v intelektuálnej a morálnej oblasti.
...

Foto: fidesratio.wordpress.com

Credo quia absurdum (verím, pretože je to absurdné) určite nie je frázou, ktorá by vyjadrovala katolícku vieru. Boh nie je absurdný, i keď pre nás zostáva tajomstvom. Tajomstvo však ešte nemusí byť iracionálne, práve naopak, môže byť plné zmyslu a pravdy. ... Viera nám umožňuje dívať sa do Božieho „slnka“, pretože je prijatím Zjavenia v dejinách.
...
Boh prostredníctvom svojej milosti osvetľuje ľudský rozum a otvára mu nové horizonty, nesmierne a nekonečné. Práve preto je viera neustálym stimulom: nedovolí nám nikdy zastaviť sa a uspokojiť sa s pochopením pravdy a skutočnosti, ktoré nie je celkom vyčerpávajúce. Predsudok moderných mysliteľov, ktorí tvrdia, že pre ľudský rozum sú dogmy viery obmedzujúce, je celkom nesprávny. Opak je pravdou, ako to už dokázali veľkí učitelia kresťanskej tradície.
...
Keď (sv. Augustín) hovorí „cháp, aby si veril a ver, aby si pochopil“ – je to akoby rozprával o svojej vlastnej životnej skúsenosti. Rozum a viera nie sú cudzie Božiemu Zjaveniu, ani si navzájom neprotirečia: sú podmienkami pochopenia Zjavenia a tiež podmienkami jeho autentického prijatia: stretávajú sa navzájom pred prahom tajomstva.
...
Katolícka viera je teda racionálna a má dôveru v ľudský rozum. ... V neodolateľnej túžbe po pravde len harmonický vzťah medzi vierou a rozumom je tou správnou cestou, ktorá vedie k Bohu a k plnému uskutočneniu seba samého.
...
V evanjeliu je do života uvedené nové ľudstvo - autentická „gramatika“ človeka a celej skutočnosti. Katechizmus Katolíckej Cirkvi v čl. 216 hovorí: „Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta.“

Posolstvo k SDM 2013 v Riu ukazuje mladým ich dve misijné oblasti

V piatok 16. novembra bolo zverejnené Posolstvo Benedikta XVI. pre Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro, v júli 2013 na tému: „Choďte a učte všetky národy!“ (celé anglicky tu).
Na úvod Svätý Otec potvrdzuje pozvanie do Ria, kde slávna socha Krista Vykupiteľa je podľa jeho slov výrečným symbolom. Otvorené náručie je znamením Pánovho prijatia. „Nechajte sa ním zlákať!“, odkazuje pápež mladým. „Nechajte sa ním milovať a budete svedkami, akých svet potrebuje.“

V nasledujúcich ôsmich bodoch Svätý Otec rozvíja tému odovzdávania viery, evanjelizácie.

Pred mladými stojí naliehavé povolanie budovať s entuziazmom lepší svet, než ten aktuálny. Technický rozvoj ponúka nevídané možnosti interaktivity medzi ľuďmi, ale globalizácia bude pozitívna len ak bude založená nie na materializme ale na láske, ktorá jediná napĺňa srdcia a zjednocuje, hovorí Benedikt.

V druhom bode Staňte sa Kristovými učeníkmi pripomína slová Jána Pavla II.: „Viera mohutnie tým, že ju dávame“. A pozýva mladých čítať katechizmus, aspoň ten ich mládežnícky – YouCat. „Musíte poznať svoju vieru s takou istou dôslednosťou, s akou špecialista informatik pozná operačný systém počítača.“

Tretí bod Choďte! upriamuje pozornosť na stretnutie s Kristom, z ktorého sa rodí evanjelizácia. „Čím viac s ním rozprávame, tým viac si prajeme hovoriť o ňom. Čím viac si nás získava, tým viac túžime k nemu priviesť aj ďalších.“

Štvrtý bod Choďte k všetkým národom navrhuje mladým otvoriť dvere svojich sŕdc pre dialóg, v jednoduchosti a s úctou. A ako prvú jasnú oblasť ich misie vníma pápež internet. „Vy, mladí, ktorí ste takmer spontánne zladení s týmito novými prostriedkami komunikácie, máte osobitnú úlohu evanjelizovať tento digitálny kontinent.“ Druhou oblasťou je migrácia za prácou či štúdiom. „Drahí mladí, nebojte sa svedčiť o svojej viere v týchto kontextoch.“

Nasleduje bod Urobte z nich učeníkov. „Drahí mladí, nikdy nezabúdajte, že prvým skutkom lásky voči blížnemu, ktorý môžete vykonať, je podeliť sa o prameň našej nádeje: kto nedá Boha, dá veľmi málo.“ Treba privádzať ľudí ku stretnutiu s Kristom v jeho slove a vo sviatostiach.

V bode šesť Pevní vo viere hovorí Benedikt XVI. o situáciách, keď mladí cítia neschopnosť v ohlasovaní viery. Netreba mať strach. Evanjelizácia nie je ľudská iniciatíva a nezávisí predovšetkým na ľudských talentoch. „Je to dôverujúca a poslušná odpoveď na Božie volanie a preto sa nezakladá na našej sile.“ A dopĺňa výzvu, aby mladí stavali svoj život na modlitbe a sviatostiach.

Siedmym bodom S celou Cirkvou poukazuje pápež na skutočnosť, že nikto nemôže byť svedkom evanjelia sám, ale treba žiť vo vedomí, že sme včlenení do cirkevnej komunity a ona nás podporuje.

Záverečný bod „Tu som, Pane!“ pozýva počúvať v hĺbke Ježišov hlas. Petrov nástupca potom jasne hovorí: „Cirkev má vo vás dôveru a je veľmi vďačná za radosť a dynamiku, ktoré rozdávate. Veľkoryso využívajte svoje schopnosti v službe evanjeliu! ... A nebojte sa, Ježiš, Spasiteľ sveta, je s nami vždy, až do skončenia sveta.“

Viac ku SDM Rio 2013 na slovenskej stránke www.rio13.sk.

Vychovávať k vychutnávaniu ozajstných radostí

Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 7. novembra 2012, Vatikán

„Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá“ (KKC 27). Táto veta, pre niektoré kultúry prijateľná, ba priam samozrejmá, sa v kontexte západnej, sekularizovanej kultúry, môže javiť skoro ako provokácia. Veď mnohí naši súčasníci by mohli namietať, že túžbu po Bohu vôbec nepociťujú.
...

Facebook: Vatican Radio - English Section
© L'Osservatore Romano

V skutočnosti však to, čo sme nazvali „túžbou po Bohu“, ešte celkom nevymizlo z ľudského srdca a rozličnými spôsobmi sa ho dotýka. Ľudia sú vo svojich túžbach často zameraní na konkrétne dobrá, na rozdiel od dobier duchovných – a predsa sú konfrontovaní aj s otázkou, čo je dobro ako také...
...
Každé dobro, ktoré spoznávame, smeruje k tajomstvu, ktoré nás zovšadiaľ obklopuje: každá túžba, ktorá sa nachádza v ľudskom srdci, je ozvenou základnej túžby, ktorú nikdy nemožno celkom naplniť.
...
Človek v konečnom dôsledku vie a pozná, čo ho nemôže nasýtiť, ale nedokáže si predstaviť alebo definovať to, čo by mu dokázalo sprostredkovať skutočné šťastie, ktorého zárodok nosí vo svojom srdci. Nie je možné spoznať Boha len na základe ľudskej túžby. Z tohto pohľadu zostáva tajomstvom: človek hľadá Absolútno, ale robí to len prostredníctvom malých a neistých krokov. Avšak už táto skúsenosť túžby, skúsenosť „nespokojného srdca“ – ako ju nazval sv. Augustín – je veľmi dôležitá. Ona nám potvrdzuje, že človek je v hĺbke náboženským bytím (por. KKC 28), takmer akoby „žobrák túžiaci po Bohu“.
...
Vychovávať od útleho detstva k vychutnávaniu ozajstných radostí vo všetkých oblastiach ľudskej existencie – v rodine, v priateľstve, v solidarite s tými, čo trpia, v zabúdaní na seba samých, aby sme mohli slúžiť druhým, v láske k poznaniu, k umeniu, ku prírodným krásam – to všetko znamená posilňovať vnútorný, hlbší zmysel a vytvárať účinné protilátky proti banalizácii a sploštenému videniu, ktoré je dnes tak veľmi rozšírené.
...
Opravdivé radosti v nás dokážu vyvolať zdravú nespokojnosť, ktorá vedie k tomu, aby sme boli stále náročnejší – aby sme túžili po väčšom a hlbšom dobre. Zároveň nám pomáhajú čoraz jasnejšie vidieť, že nič konečné nedokáže naplniť naše srdce.
...
Modlime sa, aby v tomto Roku viery Boh ukázal svoju tvár všetkým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom.

Koncil a katechizmus (Mozaika koncilu – 01)

Keď sa povie ekumenický koncil, nemyslí sa tým ekumenizmus, akoby sa nám zdalo. „Oikouméne“ je grécke slovo a značí obývaný svet. Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov celého obývaného sveta. Biskupi na konciloch rozhodovali najmä o tom, ako treba chápať to, čo Boh ľuďom zjavil. Výsledkom sú dogmy, pevné učenie.

V dejinách Katolíckej cirkvi sa uskutočnilo dvadsaťjeden ekumenických koncilov. Prvý zvolal cisár Konštantín roku 325 v meste Nicea, dvadsiaty zvolal pápež Pius IX., v rokoch 1869-70 vo Vatikáne, a poznáme ho ako Prvý vatikánsky koncil. O Druhom vatikánskom uvažoval už Pius XII. (bol pápežom v r. 1939-58), ale „odradili ho od toho jeho najbližší spolupracovníci, presvedčení okrem iného aj o tom, že kúria (rôzne úrady Cirkvi v Ríme) s pomocou mnohých poradcov je schopná čeliť a riešiť problémy súčasnosti“. Tak o tom píše Mons. Luigi Bettazzi, emeritný biskup z Ivrei v Taliansku, účastník Druhého vatikánskeho koncilu.

Pápež Ján XXIII., ktorý nastúpil po Piovi XII., mal byť prechodným pápežom, aspoň tak si mysleli niektorí. Jeho hlboké poznatky o Cirkvi v prvotných časoch, kombinované s bohatou diplomatickou skúsenosťou nuncia v Bulharsku, Turecku a Francúzsku a pastoračná skúsenosť z obdobia, keď bol biskupom v Benátkach, ho viedli k tomu, že – na prekvapenie mnohých – 25. januára 1959, len pár mesiacov po svojom zvolení, oznámil zvolanie veľkého ekumenického koncilu. Hneď od začiatku však ukázal, že koncil bude v rukách biskupov. A že úlohou koncilu nebudú nové dogmy, ale zdnešnenie viery, adžornamento.

Ján XXIII., foto: ilpost.it 

„Najväčšou starosťou ekumenického koncilu je toto: aby bol svätý poklad kresťanskej náuky zachovaný a účinnejšie vyučovaný“, povedal o základnej úlohe koncilu Ján XXIII. A tu je vyjadrená aj kontinuita tohto koncilu s ostatnými: kontinuita v úlohe a v ovocí, teda v zachovaní a v odovzdávaní viery. Túto úlohu Cirkev napĺňa najmä cez katechézu a cez evanjelizáciu. Tak už Tridentský koncil (1545-63) dal vo svojich dekrétoch katechéze prvoradé miesto a výsledkom bol Rímsky katechizmus (KKC 10). Pápež Pavol VI., ktorý sa stal pápežom uprostred rozbehnutého koncilu v júni 1963, pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias (KKC 9). Jedným z veľkých výsledkov koncilu sa potom stal Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný v roku 1992. Podáva celý obsah katolíckej viery v reči dnešného človeka.

Dôvody pre viac ako rok viery

„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.

Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...

Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu...  – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.

•    Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.

•    Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.

•    Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.

•    Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.

•    Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.

•    A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.

Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).