Františkove radostné rodiny odovzdávajú vieru z generácie na generáciu

Počas stretnutia rodín v rámci Roka viery, posledný októbrový víkend, pápež František v troch príhovoroch o rodine ponúkol jednoduché a jasné slová, o viere, radosti, modlitbe, troch slovách, ale dotkol sa aj ochrany práv rodiny ako spoločenstva, v spoločnosti kde prevláda ochrana práv jednotlivca.

V rámci stretnutia predstavili v Ríme aj novú ikonu rodiny – scéna obetovania Ježiša v chráme s postavami Márie, Jozefa, Simeona a Anny. Názov ikony je „Z generácie na generáciu sa šíri jeho milosrdenstvo“.

Nasleduje výber myšlienok z troch príhovorov pápeža o rodine:

- - - - -

Rodina nie je súhrn ľudí, ktorí ju tvoria, ale «spoločenstvo osôb». A spoločenstvo je viac ako súhrn jednotlivcov. Dalo by sa bez preháňania povedať, že rodina je motorom sveta a dejín.

Rodina je miestom, kde dostávame meno, je miestom náklonnosti, priestorom intimity, kde sa priúčame umeniu dialógu a medziľudskej komunikácie.

V rodine človek nadobúda vedomie vlastnej dôstojnosti a – najmä v prípade kresťanskej výchovy – uznáva dôstojnosť každej ľudskej osoby.

Rodina je založená na manželstve.

Manželská a rodinná láska tiež jasne poukazuje na povolanie človeka k láske jedinečnej a trvalej, a že skúšky, obety a krízy páru ako aj rodiny sú krokmi pre vzrastanie v dobre, pravde a kráse. ... zverujúc sa Božej prozreteľnosti.

Uzmierenie dáva rodine jednotu, a toto povedzte mladým ľuďom, mladým párom, že nie je ľahké ísť touto cestou, ale táto cesta je taká krásna. Taká krásna. Treba to povedať!

Štedrosť, nezištnosť otca a mamy voči deťom je veľmi dôležitá: „stratiť s deťmi čas“, hrať sa s deťmi.

... ťaží nedostatok lásky. Nedostať úsmev, byť neprijatý. Ťaží mlčanie, niekedy aj v rodine medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami.

Drahé rodiny, Pán pozná vaše námahy, vie o nich!

Poďte ku mne, všetky rodiny sveta, hovorí Ježiš, a ja vás posilním, aby vaša radosť bola úplná. A tieto Ježišove slová prineste domov, noste ich v srdci, podeľte sa o ne v rodine.

... ako Abrahám na spoločnú cestu. Toto je manželstvo! Vydať sa na cestu spoločne, ruka v ruke, zverujúc sa do veľkých rúk Pána. Nedať šancu tejto kultúre provizórnosti, ktorá trhá náš život na kúsky! S touto dôverou Božej vernosti čeliť všetkému, bez strachu, zodpovedne.

Kresťanskí manželia nie sú naivní, poznajú problémy a protivenstvá života. Nemajú však strach zobrať na seba svoju zodpovednosť pred Bohom a spoločnosťou.

Na to, aby mohla rodina prospievať, musí nutne používať tri slová. Tri slová: prosím, ďakujem a prepáč. Tri kľúčové slová! Používajme tieto tri slová v rodine. Odpúšťajme si každý deň!

A toto je dôležité! Vedieť si v rodinách odpúšťať, pretože všetci máme nedostatky, všetci! Neraz robíme veci, ktoré nie sú dobré a ubližujú druhým. Treba mať odvahu žiadať o prepáčenie, keď v rodine pochybíme...

Rodina zakusuje v živote veľa krásnych momentov: Odpočinok, spoločný obed, vychádzka do parku alebo na vidiek, návšteva starých rodičov, návšteva niekoho chorého... Ak však chýba láska, chýba radosť, chýba oslava.

Každá rodina, ako tá Nazaretská, je včlenená do dejín svojho ľudu a nemôže existovať bez predchádzajúcich generácií. Deti sa učia od starých rodičov, od predchádzajúcej generácie.

Drahé rodiny, aj vy ste súčasťou Božieho ľudu. Kráčajte s radosťou spolu s týmto ľudom.

Drahé rodiny: modlíte sa občas v rodine? Niektorí áno, to viem. No mnohí sa ma pýtajú: Ale ako sa to robí? Nuž tak, ako ten mýtnik, to je jasné: ponížene, pred Bohom.

Všetky rodiny, všetci potrebujeme Boha, všetci, všetci!

Modlitba v rodine si vyžaduje jednoduchosť! Pomodliť sa spoločne Otče náš okolo stola, to nie je nejaká mimoriadna vec, je to ľahké. A pomodliť sa spolu v rodine ruženec, to je ozaj krásne, dodáva to mnoho sily! A tiež modliť sa jeden za druhého...

Toto robí rodinu pevnou: modlitba.

Všetci vieme, že rodiny sú „v jednom behu“, sú veľmi zavalené povinnosťami, no myslíte niekedy aj na to, že tento „beh“ môže byť aj behom viery? Kresťanské rodiny sú rodinami misionárskymi. Udržiavajme vieru v rodinách, pridávajme soľ a kvas viery do našich každodenných vecí.

Ako je to s radosťou v tvojej rodine? ... Drahé rodiny, vy to dobre viete, že pravá radosť, ktorá sa zakusuje v rodine, nie je niečo povrchné... pochádza z hlbokého súladu medzi osobami, ktorý všetci cítia v srdci, a ktorý nám dáva pocítiť, aké krásne je byť spolu, byť si navzájom oporou na životnej ceste.

Trpezlivosť je cnosť Boha, ktorý nás v rodine učí mať túto trpezlivú lásku voči sebe navzájom. Majme trpezlivosť so sebou navzájom.

Ak chýba láska k Bohu, aj rodina stráca harmóniu, prevládne individualizmus a radosť uhasína. Avšak rodina, ktorá prežíva radosť z viery, spontánne ju komunikuje a je soľou zeme a svetlom sveta, je kvasom pre celú spoločnosť.

Drahé rodiny, žite vždy vo viere a jednoduchosti, tak ako Svätá nazaretská rodina.

„Dobrá zvesť“ o rodine je veľmi dôležitou súčasťou evanjelizácie.

Skutočné kresťanské rodiny sa dávajú poznať vernosťou, trpezlivosťou, otvorenosťou životu, úctou k starším... Tajomstvom tohto všetkého je Ježišova prítomnosť v rodine.

Predkladajme všetkým, a to úctivo a odvážne, krásu manželstva a rodiny vo svetle evanjelia!

Ako uvažovať o žene ... podľa Lumen fidei

Podľa niektorých veriacich pápež František vyslovil príliš odvážnu vetu, keď povedal, že Panna Mária je väčšia než apoštoli. Povedal to v odpovedi na otázku o úlohe ženy v Cirkvi, keď sa ho na to opýtali novinári počas letu z Ria de Janeiro, 29. júla 2013, po Svetových dňoch mládeže.

Taká normálna viera, na ktorú si treba zvyknúť

Dozneli už veľké udalosti Svetových dní mládeže v Riu, dozneli aj dozvuky v podobe úvah, postrehov či spomienok. Zdalo by sa, že sa život vrátil do normálnych koľají. Pápež doletel do Ríma, ešte v to dopoludnie poslal ďakovnú myšlienku mladým na Twitteri a ...

Encyklika Lumen fidei o viere, ktorá otvára pohľad do budúcnosti

V piatok 5. júla 2013 predstavili vo Vatikáne prvú encykliku pápeža Františka. Zapíše sa do dejín ako encyklika zo štyroch rúk. Prvý apoštolský list pápeža Františka má názov Lumen fidei (Svetlo viery), a ako dielo o viere je tretím do série, ako to plánoval ešte Benedikt XVI., keď vydal najprv encykliky Boh je láska a Nádej spásy. Benedikt túto tretiu – Svetlo viery – pripravoval, a rozpracovaný text odovzdal svojmu nástupcovi. Pápež František ho prijal a dokončil. Sám o tom hovorí s bode 7 encykliky. (Preklad úryvkov do slovenčiny je iba neoficiálnym prekladom autora tohto blogu.)

Pápež chce kandidátov na biskupov ako pastierov blízkych ľuďom, s láskou k chudobe

Tieto slová povedal Svätý Otec František o výbere biskupov, keď sa prihovoril svojim nunciom, ktorí zastupujú Svätú Stolicu po celom svete, a na tri dni sa zišli v Ríme na pracovné stretnutie. Nech milujú chudobu, ... nech nemajú psychológiu „kniežat“, doplnil pápež František.

Milánsky kardinál vyzýva Európu učiť sa žiť v pluralizme

„Musíme sa naučiť žiť v pluralizme,“ povedal milánsky kardinál Angelo Scola počas stretnutia pri 1700-tom výročí Milánskeho ediktu.

Pravá ruka dona Bosca – na dosah ruky

Na Slovensku sú tisíce ľudí, ktorí sa cítia priateľmi dona Bosca. A teraz je DON BOSCO MEDZI NAMI. osobne.

Centrálna téma posledného Benediktovho týždňa: živá Cirkev

Komentáre, analýzy, dojmy, názory k odstúpeniu Benedikta XVI. nechýbajú v žiadnych médiách. A, keď je už Benedikt XVI. emeritným pápežom, pozornosť sa obracia na toho budúceho. Tipy a špekulácie nechýbajú. To všetko v Roku viery.

Vyznanie Benedikta XVI.: „Vždy som vedel, že loďka Cirkvi nie je moja“

Posledná generálna udiencia s pápežom Benediktom XVI sa konala v stredu 27. februára  na Námestí sv. Petra. Na zaplnenom námestí boli medzi 150-tisíc prítomnými aj Slováci, účastníci národnej púte. Jeho sláva odhaľujú mnohé z jeho viery a z pohľadu na Cirkev.

Na poslednej omši Benedikta XVI. jasné slová o pokání

Streda 13. februára 2013 ostane v dejinách pontifikátu Benedikta XVI. zapísaná ako deň jeho poslednej pápežskej omše. Eucharistiu s udeľovaním popola na začiatok pôstu slávil v Bazilike svätého Petra spolu s kardinálmi, biskupmi a množstvom veriacich. A vo svojej homílii poukázal na to, v čom má spočívať pokánie celej Cirkvi.

František Saleský, patrón žurnalistov, je svätým aj pre Anglikánov

zdroj: webjournal.sk

Svätý František Saleský je jeden z tých svätcov, ktorých životný príbeh a posolstvo svätosti zasahuje aj tam, kde by sme to možno nečakali. Jeho sviatok je 24. januára, je patrónom novinárov, spisovateľov, dokonca je patrónom hluchonemých, pretože rozvinul posunkovú reč tak, aby sa pomocou nej dalo vyučovať. Podľa neho pomenoval turínsky kňaz Ján Bosco svoju rehoľu – Saleziáni. Na Františkov sviatok pápeži už niekoľko desaťročí vydávajú posolstvo na tému komunikácie a médií. A to tento svätec, v 35-ke biskup vo vtedy takmer úplne protestantskej Ženeve, zomrel dosť dávno, roku 1622.

František Saleský sa stal pre mnohých bežných veriacich svojej doby i moderných čias učiteľom kresťanského života v každodennosti. Jeho spis Filotea (ukážka o priateľstve) sa dodnes uvádza ako jedna z veľmi vhodných kníh pre napredovanie v duchovnom živote.

František Saleský si získaval a získava ľudí svojou ľudskosťou, dobrotou, miernosťou a múdrosťou. Keď pristupoval k ľuďom, pozeral sa na ľudskú osobu ako na celok. Toto od neho v plnej miere prevzal don Bosco do svojho štýlu preventívnej výchovy a do svojej saleziánskej spirituality. Tento celistvý pohľad na človeka zahŕňa aj reálny pohľad na ľudskú slabosť: „Naša dokonalosť spočíva z veľkej časti v tom, ako dokážeme navzájom znášať svoje nedokonalosti,“ uvádza ako pripisovaný výrok Františkovi Saleskému webstránka wikiquote.

František Saleský vedel pre ohlasovanie evanjelia veľmi dobre využiť moderné prostriedky svojej doby. Po tom, ako Guttenberg roku 1455 vynašiel kníhtlač, František, ktorý sa narodil iba o zhruba storočie neskôr, roku 1567, (a tlač bola vtedy stále veľkou novinkou) neváhal ako biskup použiť modernú vec – tlač – vo svojej pastorácii. Keď ľudia neprichádzali počúvať  jeho slová do kostola, vytlačil svoje kázne na malé letáky a roznášal ich pod dvere ľuďom svojho mesta. „Niekto si to prečíta“. Pre tento prístup ho v roku 1923 Pius XI. vyhlásil za patróna novinárov a spisovateľov.

Na Františkov sviatok 24. januára pápeži od roku 1967 zverejňujú posolstvo k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa slávi na siedmu veľkonočnú nedeľu. Tohtoročné posolstvo je zamerané v súlade s rokom viery na tému ohlasovania pravdy a viery na sociálnych sieťach.

Napokon spomeňme ešte tri fakt: František Saleský je patrónom aj viacerých rehoľných inštitútov, tak ženských ako aj mužských; jeho spomienku vo vlastnom liturgickom kalendári slávia aj Anglikáni, a napokon, trochu možno prekvapivo, podľa tohto svätca je pomenovaný aj jeden z ostrovov štátu Seychely v Indickom oceáne – ostrov St. François Atoll. Má rozlohu niečo cez 17 hektárov a je neobývateľný.

Pápež Benedikt XVI. venoval Františkovi Saleskému svoju stredajšiu katechézu 2. marca 2011.

Udalosti viery Cirkvi v roku 2013

Jednou z najväčších udalostí roka budú nepochybne Svetové dni mládeže v Brazílii v Rio de Janeiro v druhej polovici júla. Na najväčšom podujatí viery, aké Katolícka cirkev organizuje, očakávajú organizátori asi 2 milióny mladých z celého sveta. Pápež Benedikt XVI. príde do Ria vo štvrtok 25. júla a zostane tam až do nedele, kedy ukončí stretnutie slávením eucharistie.

Približne na začiatku pôstu sa očakáva vydanie novej encykliky Svätého Otca. V poradí už jeho štvrtá bude venovaná práve téme viery. Benedikt sa už venoval aj témam lásky a nádeje, ktoré spolu s vierou tvoria trojicu božských čností.

Pokračujúci Rok viery prinesie niekoľko veľkých stretnutí aj v samotnom Ríme.

V sobotu 18. mája, deň pred slávnosťou Turíc, sa stretnú na Svätopeterskom námestí zástupcovia laických hnutí. Bude to opäť pripomenutie veľkej témy Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý prebudil povedomie úlohy laikov v Cirkvi.

Takmer o mesiac neskôr, 15.-16. júna, sa bude vo Vatikáne konať stretnutie na tému života, pod názvom Evangelium vitae. Encykliku s rovnakým názvom o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života vydal pápež Ján Pavol II. v roku 1995.

Na začiatku prázdnin 4.-7. júla sa uskutoční vo večnom meste svetové stretnutie seminaristov, novicov a noviciek a tých, ktorí sa pripravujú na duchovné povolanie.

Ani v tomto roku nebudú chýbať svätorečenia. Tradične to býva na jeseň, dátum zatiaľ nie je stanovený. Je však isté, že to bude nateraz rekordné svätorečenie, pretože pápež podpísal pred Vianocami dekrét o 800 mučeníkoch z mestečka Otranto na pobreží Jadranského mora, na úplnom spode tzv. „čižmy“ Talianska, ktorí boli umučení v roku 1480. Svoju prvú svätú dostane aj Kolumbia. Nepotvrdené ale veľmi pravdepodobné je aj blahorečenie pápeža Pavla VI, ktorý priviedol Druhý vatikánsky koncil do zdarného konca a začal s jeho uplatňovaním v praxi. Viac o ňom tu.

V kolégiu kardinálov, ktorí sú najbližšími spolupracovníkmi pápeža pri vedení Cirkvi, dosiahne tento rok desať členov vek 80 rokov a stratia možnosť vstúpiť do prípadného konkláve a voliť nového pápeža. Počet kardinálov voliteľov tak bude na Vianoce iba 109. Je preto možné, že pápež sa aj v tomto roku rozhodne vymenovať nových kardinálov, aby doplnil počet voliteľov na maximálne možné číslo 120.

Vyvrcholenie Roka viery sa uskutoční na Slávnosť Krista kráľa 24. novembra.

Mal som 19 a zažil som koncil priamo v Ríme (Mozaika koncilu – 06)

Taliansky salezián don Piergiorgio Gianazza bol počas trvania koncilu v Ríma ako mladý rehoľník. Pripravoval sa na kňazstvo. Pre agentúru Zenit porozprával, ako vnímal atmosféru, ktorá tak silno ovplyvnila jeho život i život mnohých iných.

Keď ste v Ríme, máte 19 rokov a udeje sa niečo veľmi neočakávané, môže to dať celkom nový význam vášmu životu. ... Ako bohoslovec som práve študoval filozofiu na Pápežskom saleziánskom Ateneu (PAS) v Ríme, vtedy v blízkosti stanice Termini. Boli to roky mojej „koncilovej skúsenosti“, bol to čas Druhého vatikánskeho koncilu. ...

Usiloval som sa sledovať túto veľkú udalosť Cirkvi. Na PAS som mal veľké šťastie stretať a počúvať niektorých profesorov, ktorí boli v úzkom vzťahu s dianím na koncile. Nepatrili medzi koncilových otcov, ale medzi poradcov v oblastiach teológie, páva, liturgie, filozofie. Bolo mojím potešením, že sme mohli rozprávať s nimi po večeroch v malých skupinách na dvore a nasávať klímu nádeje, otvorenosti, dialógu a obnovy, ktoré vládli na koncile.

Horlivo som čítal príhovory pápeža a dokumenty. Chcel som mať výtlačok nielen pre seba, ale aj pre ostatných študentov našej fakulty filozofie. ... Opakované čítanie sa stávalo meditáciou, vo svetle Písma. Pociťoval som akési vzrušenie pri ich čítaní. Podčiarkoval som si frázy, nosil som si to v duši, s modlitbou, aby som to uskutočňoval.

Udalosť koncilu dodala oheň, pasiu do môjho „cítenia s Cirkvou“. Bolo pre mňa ľahké chápať a žiť štyri kľúčové rozmery Cirkvi: jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Nemohol som nebyť vďačný Ježišovi, že ma urobil dieťaťom Cirkvi.

Keď pápež Pavol VI. vyhlási Rok viery pri 1900-tom výročí smrti svätých Petra a Pavla (68 po Kr.), ponúkol Cirkvi aj obdivuhodný text Krédo Božieho ľudu. Bol pre mňa ako osobný záväzok a vzpruha prehĺbiť si vieru. Meditoval som vybraté časti z Písma, čítal vhodné knihy ale najviac som sa usiloval o prehĺbenie dôvery v Otca, priateľstva s Kristom a lásky k Duchu Svätému.

Koncil sa stal pre mňa duchovnou lúkou, ktorá mi dáva pokojnú, príjemnú a trvajúcu podporu. ... Stále ďakujem Pánovi, že mi dal žiť moje roky v Ríme v období Druhého vatikánskeho koncilu a posilnil ma tým.

Cirkev a cirkusanti zdieľajú tradičné hodnoty

Ako jeden z momentov Roka viery – taký charakter mala púť asi sedem tisíc cirkusantov, žonglérov, pouličných umelcov, folklórnych súborov, klaunov a iných „Ľudí putovného divadla“. Zišli sa do Ríma z niekoľkých krajín Európy, ale aj z Ruska či USA. Na Námestí svätého Petra dokonca počas dvoch dní púte stoja riadny cirkusový stan, kolotoč pre deti a bábkové divadlo.

„Dať zamestnancom putovných divadiel najavo, že Cirkev na nich nezabudla, hoci sú často nútení žiť v podmienkach marginalizovaných skupín spoločnosti,“ hovorí o dôvode audiencie, ktorú im udelil Benedikt XVI. v sobotu 1. decembra v aule Pavla VI., Vatikánsky rozhlas.

Facebook: Vatican Radio - English Section
© L'Osservatore Romano

Cirkusanti prišli na audienciu v estrádnom sprievode od Anjelského hradu po Námestie svätého Petra. V aule pápež so záujmom sledoval vystúpenie dvoch skupín artistov a na záver mu priniesli aj malé levíča Simba, aby ho mohol vziať do rúk.

Svätý Otec v príhovore k týmto členom putovných divadiel vyzdvihol hodnoty, ktoré patria do tradície ich sektora a zdieľa ich aj Cirkev: „... láska k rodine, pozornosť voči maličkým, starostlivosť o osoby so zdravotným postihnutím, vzťah k chorým a vysoké docenenie bohatstva skúseností starších ľudí. Vo vašom prostredí sa udržiava nažive dialóg medzi generáciami, význam priateľstva, zmysel pre tímovú prácu. Prijatie a pohostinnosť sú vám naozaj vlastné, rovnako ako pozornosť v reagovaní na najautentickejšie túžby, najmä mladšej generácie,“ povedal cirkusantom nástupca svätého Petra.

Vo svojich slovách pápež prejavil veľké pochopenie pre reálny život ľudí z tejto oblasti: problémy spojené s putovným spôsobom života, vzdelávanie ich detí, hľadanie miest na predstavenia, povolenia k pobytu... Benedikta XVI. vyjadril nádej, že verejné inštitúcie uznajú spoločenský a kultúrny prínos putovného divadelníctva. Vyjadril tiež radosť z toho, že hoci situácia členov týchto divadiel im neumožňuje byť stálou súčasťou nejakej farnosti, sú súčasťou Cirkvi. „Prajem si, aby ste našli v komunitách, kde sa zastavujete, osoby, ktoré vás ochotne prijmú a vyjdú v ústrety aj vašim duchovným potrebám.“

Svätý Otec nezabudol poukázať aj na výchovný rozmer pôsobenia cirkusantov, ktorí môžu najmä mladšej generácii v jej boji s ťažkosťami, pokušením k beznádeji, či uzatváraním sa do pesimizmu, ponúkať pohľad na krásu života.
(Viac foto na Facebook Vatican Radio - English Section)

zdroj video: TA3

Hovoriť o konkrétnom Bohu ľuďom našich čias

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 28. novembra 2012 v slovenčine.

Počas poslednej audiencie pred Adventom sa Benedikt XVI. zameral na otázku, ktorá súvisí priamo s dovzdávaním viery a ktorou sa zaoberal aj Druhý vatikánsky koncil. „Ako v našich časoch hovoriť o Bohu?“ Ako komunikovať evanjelium tak, aby jeho pravdy, ktoré prinášajú spásu, našli cestu do sŕdc dnešných ľudí a do ich myslí, „ktoré sú rozptýlené lákadlami tejto spoločnosti?“

Ako prvý bod poukázal Svätý Otec na to, že o Bohu môžeme rozprávať len preto, že Boh sám najprv prehovoril k nám. On totiž nie je nejaká zložitá hypotéza o pôvode sveta, ani vzdialená matematická inteligencia. Boh vstúpil do dejín a rozhodol sa hovoriť o sebe až do tej miery, že sa stal človekom. „V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil zo svojho neba, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby ich naučil umeniu života...“ Kresťania teda ohlasujú Boha konkrétneho, ktorý v Kristovi odpovedá na otázky prečo a ako žiť. „Práve preto si rozprávanie o Bohu vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia: predpokladá naše osobné, skutočné poznanie Boha a veľké nadšenie pre jeho plán spásy...“

Ďalšou odpoveďou na „ako“ je metóda podobenstva o horčičnom zrnku. Je to pokora malých krokov. „V rozprávaní o Bohu, v diele evanjelizácie - pod vedením Ducha Svätého - je nevyhnutné vedieť sa vrátiť k jednoduchosti...“ Príkladom je apoštol Pavol, ktorý píše Korinťanom, že neprišiel k nim hlásať filozofiu, vysokú reč, ale „Ježiša Krista a to ukrižovaného“. Pavol hovorí o skutočnom, konkrétnom Bohu, ktorý žije, o Kristovi ukrižovanom a vzkriesenom. „Apoštol sa neuspokojuje len s ohlasovaním slov, ale zapája do tohto veľkého diela viery celú svoju existenciu,“ bez strachu, v jednoduchosti a v radosti, s presvedčením, že čím viac je v strede Boh, tým viac ovocia ohlasovanie prinesie.

Pápež potom upriamil pozornosť na samého Krista v evanjeliách. „Z evanjelií vidíme ako sa Ježiš zaujíma o každú ľudskú situáciu, s ktorou sa stretá, ako vstupuje do života ľudí svojho času - s plnou dôverou v Otcovu pomoc.“ Takéto pôsobenie Boha v ľudských príbehoch je miestom, kde možno stretnúť Boha, ak sme naň pozorní.

Nástupca svätého Petra poukázal aj na to, ako učeníci pozorovali Ježiša, učili sa od neho smerodajný štýl: „náš spôsob života vo viere a v láske sa stáva hovorením o Bohu dnes, pretože len skrze život v Kristovi sa naše rozprávanie stáva dôveryhodným...“

„Rok viery je príležitosťou – vysvetľuje ďalej pápež – objaviť nové spôsoby, tak na úrovni osobnej ako aj spoločenskej, ako urobiť silu Evanjelia múdrosťou nášho života a smerovníkom našej existencie.“

Napokon Benedikt XVI. poukazuje aj na privilegované miestom rozprávania o Bohu, na rodinu. „Druhý Vatikánsky koncil hovorí o rodičoch ako o prvých zvestovateľoch Boha (pozri Lumen Gentium, 11), ktorí sú povolaní objavovať toto svoje poslanie a prijímať zodpovednosť za výchovu vo viere, za otváranie svedomia maličkých pre Božiu lásku.“ A zdôrazňuje, že táto komunikácia viery v rodine sa musí vždy diať v radosti, ktorá nezakrýva ani pravdu o bolesti, utrpení, námahe či smrti, no pozerá na ne všetko s perspektívy nádeje.

„Dobrý život podľa evanjelia je práve tento nový pohľad, táto schopnosť vidieť Božími očami každú situáciu.“

Foto: Vatican Radio - English Section (Facebook)

100 rokov od narodenia Jána Pavla I. – blahorečenie na dohľad

V stredu 17. októbra by oslávil pápež Albino Luciani – Ján Pavol I. sto rokov. Jeho pontifikát na jeseň roku 1978 však trval len 33 dní. Proces jeho blahorečenia prebieha už dlhšiu dobu a postulátor tejto kauzy, dnes už rektor Pápežskej lateránskej univerzity, salezián biskup Enrico Dal Covolo, dokončil prvú časť dokumentu „positio“. V deň nedožitých narodenín sa kauza Jána Pavla I. dostáva zasa o krok vpred.

„Vychádzajú na povrch nové informácie o zdravotnom stave pápeža Lucianiho a vďaka svedectvám (167 vypočutých osôb) a zozbieraným lekárskym dokumentom môžeme definitívne vyvrátiť tézu o vonkajšom zapríčinení jeho smrti,“ povedal Mons. Dal Covolo pre Tgcom24 o osobe usmievavého pápeža.

Prvá časť „positio“ zahŕňa všetky dokumenty o hrdinských čnostiach, o živote a aj o zázraku, dosiahnutom na príhovor nádejného blahoslaveného. „Verím, že čoskoro bude tento pápež blahorečený,“ dodáva Dal Covolo s pripomenutím, že v procese je samozrejme potrebná maximálna rozvážnosť. „Svätý Otec Benedikt XVI., s ktorým som bol pred niekoľkými týždňami, potvrdil, že je veľmi spokojný s týmto ďalším krokom v kauze smerom k blahorečeniu a vyzval ma k rozvážnosti. Veľmi podporuje túto kauzu, s náklonnosťou a pozorne. Dal na ňu osobitné požehnanie.“

Ako pre agentúru Rome Reports v júli tohto roku povedal emeritný prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál José Saraiva Martins, je predčasné hovoriť o presnom dátume blahorečenia pápežov Pavla VI. a Jána Pavla I., ale mohlo by sa to udiať počas Roka viery.

Ján Pavol I., vlastným menom Albino Luciani bol zvolený na Petrov stolec 26. augusta 1978, po smrti Pavla VI., charakterom veľmi skromný a dobrý, usmievajúci sa pápež. Zomrel po 33 dňoch, nad ránom 29. septembra 1978.

„Adžornamento“ viery je stále témou dňa

Rok viery otvoril Benedikt XVI. vo štvrtok 11. októbra slávením svätej omše na Námestí sv. Petra v Ríme. Takmer trojhodinová bohoslužba začala sprievodom 262 biskupov, ktorí sa zúčastňujú na prebiehajúcej Synode o novej evanjelizácii (za Slovensko Mons. Stanislav Zvolenský, predseda biskupskej konferencie). Za nimi nasledovali kardináli a niektorí „pamätníci“ koncilu. Sprievod, ako to vysvetlil sám Benedikt XVI. v úvode omše, pripomenul samotné otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu, keď do Baziliky vstupovalo vyše dvetisíc biskupov z celého sveta, jav, ktorý v dejinách Cirkvi nemal obdoby.

Nasledujúci deň dopoludnia prijal pápež na audiencii okrem predsedov biskupských konferencií aj niektorých zo 69 ešte žijúcich koncilových otcov. Prítomní boli aj ekumenický patriarcha Pravoslávnej cirkvi Bartolomej I. z Konštantínopolu a prímas Anglikánskej cirkvi Rowan Williams (obaja sa zúčastnili aj na otvorení Roka viery). Žijúci účastníci koncilu si od svojho vtedy mladého „kolegu Jozefa Ratzingera“ vypočuli úvahu o azda najspomínanejšom a najskloňovanejšom slove v súvislosti s koncilom – adžornamento, zdnešnenie, aktualizácia viery.

Pápež vníma, že pre niektorých bol tento výraz „nie celkom šťastný“: „Som presvedčený, že idea, ktorú blahoslavený Ján XXIII. zhrnul do tohto slova, bola a je stále jasná. Kresťanstvo by nemalo byť považované za «niečo z minulosti», ani by nemalo byť vnímané pohľadom, ktorý sa neustále obracia späť, pretože Ježiš Kristus je včera, dnes i naveky.“

Je to tento večný Boh, ktorý robí kresťanstvo „stále novým“: „Kresťanstvo je strom, ktorý je, takpovediac, vždy v rozpuku, vždy mladý.” A o tejto aktualizácii, o zdnešnení, pápež s rozhodnosťou povedal, že tu nejde o rozkol s tradíciou, ale naopak, ide o pretrvávanie vitality kresťanstva. Nejde o redukovanie viery, o jej úpravu podľa vkusu nejakej módy, či toho čo sa nám páči. „Naopak: rovnako ako konciloví otcovia, musíme ono «dnes», ktoré prežívame, uviesť do rámca tejto kresťanskej udalosti, musíme to «dnes» našej doby priblížiť k Božiemu «dnes».”

Ako už má vo zvyku, nevynechal pápež ani myšlienku o svätosti, o svätcoch, ktorými sa stávajú tí, čo v každej dobe prinášajú Boha do aktuálneho okamihu histórie a zároveň históriu do Božej večnosti. Aj dnes je dôležité a podstatné „privádzať mužov a ženy z každého miesta a každej doby k Bohu.“

Dôvody pre viac ako rok viery

„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.

Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...

Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu...  – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.

•    Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.

•    Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.

•    Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.

•    Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.

•    Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.

•    A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.

Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).