Zobrazujú sa príspevky s označením kontemplácia. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením kontemplácia. Zobraziť všetky príspevky

štvrtok 17. januára 2013

Božia tvár zaujíma každého človeka, hovorí Svätý Otec

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 16. januára 2013 v slovenčine.

Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2). Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - ... povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých.

V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného Syna – Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh – a tak nám ukazuje Božiu tvár. Vo svojom Prológu k evanjeliu svätý Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Rád by som sa zastavil pri tomto „zjavení Božej tváre“.  ... V jednom okamihu apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Filip je veľmi praktický a konkrétny, hovorí to, čo by sme aj my radi povedali - chceme vidieť Otca: žiada si „vidieť Otca“, vidieť jeho tvár. Ježišova odpoveď - a je to odpoveď nielen Filipovi ale aj všetkým nám - táto odpoveď vovádza priamo do srdca kristologickej viery. Pán hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V tejto vete je systematicky zhrnutá celá zvesť Nového Zákona, tá zvesť, ktorá sa zjavila v Betlehemskej jaskyni: Boha možno vidieť, Boh ukázal svoju tvár, stal sa viditeľným v Ježišovi Kristovi.

V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. ... Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu...

... V 33. kapitole knihy Exodus sa píše, že Mojžiš mal blízky a dôverný vzťah s Bohom. Citujem: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“ (v. 11). V duchu tejto blízkosti, Mojžiš žiada Boha: „Daj mi vidieť svoju slávu!“, a Božia odpoveď je jasná: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno... ale moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive...“ (v. 18-23). Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo. Boha možno nasledovať - pozerajúc naňho odzadu.

Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. ... Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno. ... Kresťanstvo, hovorí svätý Bernard, je „náboženstvo Božieho Slova“; nie však „slova písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého“. ...
... Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. ...

... V evanjeliu svätého Lukáša je veľmi dôležitý úsek, ktorý opisuje ako dvaja Emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Boli však na tento moment pripravení spoločným putovaním s Ježišom, pozvaním, aby s nimi zostal, vzájomným dialógom, ktorý roznietil ich srdcia. A tak napokon Ježiša spoznali. Aj pre nás je Eucharistia - ak sme na ňu pripravení životom v dialógu s Ježišom - veľkou školou, v ktorej sa učíme vidieť Božiu tvár, vstupovať do intímneho vzťahu s ním.

sobota 27. októbra 2012

Výzva Synody: Cirkev musí byť najprv ako samaritánka


V piatok 26. októbra predstavili v tlačovom stredisku Svätej Stolice záverečné posolstvo synody o novej evanjelizácii (celé v angličtine tu). Posolstvo je určené Božiemu ľudu.


Biskupi vidia Cirkev ako samaritánku, ktorá pri studni stretá Ježiša. Ona sama najprv potrebuje obrátenie, aby jej poslanie evanjelizovať nestratilo dôveryhodnosť. Inak povedané, nemôžeš dať, čo nemáš. „Pozývame vás všetkých kontemplovať tvár Pána Ježiša Krista, aby sme vstúpili do jeho tajomstva“. Takto si potom môže Cirkev – ako Ježiš pri studni – sadnúť k mužom a ženám dnešných čias, aby im ponúkla zážitok stretnutia s Kristom.

Posolstvo, ako povedal kardinál Dolan z New Yorku pre Vatikánsky rozhlas, zhŕňa nielen myšlienky ale aj atmosféru synody. Synodálni otcovia sa pozerajú na dnešný svet – v duchu Druhého vatikánskeho koncilu – s pokojnou odvahou, bez odsudzovania. Základom je totiž viera, že pánom dejín je Boh. Hoci je svet plný protirečení, Boh ho miluje. Globalizácia, sekularizácia, či premeny spoločnosti, ako aj migrácia, sú napriek ťažkostiam a utrpeniu, ktoré v sebe obsahujú, príležitosťou pre evanjelizáciu. Zámerom novej evanjelizácie totiž nie je hľadať nové stratégie, akoby evanjelium bolo produktom pre trh. „Potrebujeme znovuobjaviť spôsoby, ktorými Ježiš pristupuje k osobám a volá ich.“

Prirodzeným miestom evanjelizácie je rodina. „Chceme vyjadriť vďačnosť mnohým kresťanským manželstvám a rodinám, ktorí cez ich svedectvo ukazujú svetu skúsenosť spoločenstva a služby. Tie sú totiž počiatkom viac milujúcej a pokojnej spoločnosti.“ Synodálne posolstvo sa zameriava aj na neusporiadané situácie rozvedených a ich rodín. „Im všetkým hovoríme, že Božia láska neopúšťa nikoho, Cirkev ich miluje, ... zostávajú stále jej členmi, aj keď nemôžu prijímať sviatosť zmierenia a Eucharistiu.“

Osobitnú pozornosť venuje posolstvo mladým. Oni sú už teraz významnou časťou ľudstva a Cirkvi a sú aj jej budúcnosťou. „Chceme ich podporovať v ich hľadaní a povzbudzujeme naše spoločenstvá aby im načúvali, aby viedli s nimi dialóg. ... Chceme, aby naše spoločenstvá zapriahli, nie potláčali silu ich entuziazmu.“

Akýmsi vyvrcholením posolstva sú slová o kontemplácii a službe. Sú to dva rozmery života viery, veľmi podstatné pre novú evanjelizáciu. Kontempláciu, v ktorej ticho pomáha lepšie prijať Božie slovo, a službu chudobným, v ktorých môžeme rozpoznať Kristovu tvár.