Milánsky kardinál vyzýva Európu učiť sa žiť v pluralizme

„Musíme sa naučiť žiť v pluralizme,“ povedal milánsky kardinál Angelo Scola počas stretnutia pri 1700-tom výročí Milánskeho ediktu.

Skupina biskupov na koncile podpísala pakt z katakomb – za chudobnú Cirkev (Mozaika koncilu – 10)

Asi 40 biskupov, účastníkov Druhého vatikánskeho koncilu, sa stretlo 16. novembra 1965 v katakombách sv. Domicily, aby podpísali sčasti tajný pakt, zameraný na zbavenie sa bohatstva, pompéznosti a ceremónií v Katolíckej cirkvi. Mená prítomných biskupov nie sú známe. Táto udalosť časovo zapadá do obdobia krátko pred ukončením koncilu a ukazuje na prítomnosť rozhodného postoja niektorých biskupov, ktorí sa zaviazali žiť v chudobe, jednoduchosti ako aj transparentne a kompetentne spravovať záležitosti Cirkvi.

Koncil ako krásne dielo Ducha, ktorému odporujeme, hovorí pápež František (Mozaika koncilu – 09)

Či úmyselne alebo nie, pápež František hovoril o koncile práve v deň narodenín svojho predchodcu a teraz emeritného pápeža Benedikta XVI. Štýl prejavu a výber slov je jemu vlastný. Prístupným, priam jednoduchým jazykom vyjadril však nielen svoj osobný pohľad, ale ako biskup Ríma v kázni svojim veriacim predostrel aj učenie toho pastiera, ktorý má posilňovať bratov vo viere. František koncil nezažil ako účastník, ale to, ako ho pochopil, je plne v línii jeho predchodcov, vrátane toho žijúceho.

Koncil a konkláve roku 1963 (Mozaika koncilu – 08)

Pred päťdesiatimi rokmi, uprostred diania Druhého vatikánskeho koncilu, 3. júna 1963 zomrel v Apoštolskom paláci v Ríme pápež Ján XXIII. Smrť pápeža priniesla predovšetkým zásadnú otázku. To, čo začal, bolo prorocké gesto obnovy, alebo iba rozhodnutie plné nebezpečenstva pre Cirkev? Potvrdí, alebo zruší nový pápež práve prebiehajúci koncil?

Nápravný alebo výchovný pôst?

Zaužívanou predstavou o pôste je, že sa neje mäso, že sa treba odriekať nejakého zlozvyku, ísť na spoveď, niektorí si možno dajú predsavzatie s „nápravným“ účinkom, a iní k tomu pridajú aj účasť na pobožnosti krížovej cesty.

Udalosti viery Cirkvi v roku 2013

Jednou z najväčších udalostí roka budú nepochybne Svetové dni mládeže v Brazílii v Rio de Janeiro v druhej polovici júla. Na najväčšom podujatí viery, aké Katolícka cirkev organizuje, očakávajú organizátori asi 2 milióny mladých z celého sveta. Pápež Benedikt XVI. príde do Ria vo štvrtok 25. júla a zostane tam až do nedele, kedy ukončí stretnutie slávením eucharistie.

Približne na začiatku pôstu sa očakáva vydanie novej encykliky Svätého Otca. V poradí už jeho štvrtá bude venovaná práve téme viery. Benedikt sa už venoval aj témam lásky a nádeje, ktoré spolu s vierou tvoria trojicu božských čností.

Pokračujúci Rok viery prinesie niekoľko veľkých stretnutí aj v samotnom Ríme.

V sobotu 18. mája, deň pred slávnosťou Turíc, sa stretnú na Svätopeterskom námestí zástupcovia laických hnutí. Bude to opäť pripomenutie veľkej témy Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý prebudil povedomie úlohy laikov v Cirkvi.

Takmer o mesiac neskôr, 15.-16. júna, sa bude vo Vatikáne konať stretnutie na tému života, pod názvom Evangelium vitae. Encykliku s rovnakým názvom o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života vydal pápež Ján Pavol II. v roku 1995.

Na začiatku prázdnin 4.-7. júla sa uskutoční vo večnom meste svetové stretnutie seminaristov, novicov a noviciek a tých, ktorí sa pripravujú na duchovné povolanie.

Ani v tomto roku nebudú chýbať svätorečenia. Tradične to býva na jeseň, dátum zatiaľ nie je stanovený. Je však isté, že to bude nateraz rekordné svätorečenie, pretože pápež podpísal pred Vianocami dekrét o 800 mučeníkoch z mestečka Otranto na pobreží Jadranského mora, na úplnom spode tzv. „čižmy“ Talianska, ktorí boli umučení v roku 1480. Svoju prvú svätú dostane aj Kolumbia. Nepotvrdené ale veľmi pravdepodobné je aj blahorečenie pápeža Pavla VI, ktorý priviedol Druhý vatikánsky koncil do zdarného konca a začal s jeho uplatňovaním v praxi. Viac o ňom tu.

V kolégiu kardinálov, ktorí sú najbližšími spolupracovníkmi pápeža pri vedení Cirkvi, dosiahne tento rok desať členov vek 80 rokov a stratia možnosť vstúpiť do prípadného konkláve a voliť nového pápeža. Počet kardinálov voliteľov tak bude na Vianoce iba 109. Je preto možné, že pápež sa aj v tomto roku rozhodne vymenovať nových kardinálov, aby doplnil počet voliteľov na maximálne možné číslo 120.

Vyvrcholenie Roka viery sa uskutoční na Slávnosť Krista kráľa 24. novembra.

Blahorečenie pápeža Pavla VI. opäť o významný krok vpred

Biskupi a kardináli konzultori na Kongregácii pre kauzy svätých sa vyjadrili pozitívne o možnom blahorečení pápeža, ktorý priviedol Druhý vatikánsky koncil do zdarného konca. Svojim hlasovaním sa vyjadrili k dokumentu Positio, ktorý pojednáva o hrdinských čnostiach pápeža Pavla VI.

Zasadnutie konzultorov sa uskutočnilo v Ríme 10. decembra, ako o tom informoval 16. decembra portál vaticaninsider.it a konzultori vyjadrili jednohlasné áno. Kauzu už pred tým posúdila aj skupina teológov a rovnako vyjadrili jednohlasný súhlas.

Ako píše taliansky portál, chýbajú teraz už len dva kroky pred samotným blahorečením. Je to vyhlásenie dekrétu o hrdinských čnostiach, čo urobí pápež, pravdepodobne už o doslova pár dní, keď kardinál Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých predloží 20. decembra na osobnej audiencii dekréty viacerých káuz. Súhlas Benedikta XVI. k tomu, aby Pavol VI. dostal titul ctihodný, čo je predstupeň vyhlásenia za blahoslaveného, sa očakáva takmer samozrejme, najmä po jednohlasných vyjadreniach teológov i biskupov a kardinálov Kongregácie. Tým sa proces zakončí. Druhým krokom je uznanie zázraku na príhovor Pavla VI. Prebieha skúmanie uzdravenia, ktoré sa malo na jeho príhovor pred 16-timi rokmi v Kalifornii. Ide o nevysvetliteľné uzdravenie ešte nenarodeného dieťaťa. Počas tehotenstva lekári objavili na plode vážny problém, ktorý mal mať za následok vážne poškodenie mozgu. Lekári vtedy odporučili matke potrat. Žena sa rozhodla dieťa donosiť a zverila sa príhovoru Pavla VI., pápeža, ktorý v roku 1968 napísal encykliku Humanae vitae (O odovzdávaní ľudského života). Dieťa sa narodilo úplne bez problémov. Čakalo sa na jeho 15-ty rok života, aby sa mohlo potvrdiť úplné uzdravenie. Existuje však aj ďalšie nevysvetliteľné uzdravenie istej rehoľnej sestry, ktorá mala rakovinový nádor.

Pápež Benedikt XVI. dal už pred časom najavo svoj záujem, aby sa táto kauza blahorečenia riešila bezodkladne. Po očakávanom ohlásení dekrétu o hrdinských čnostiach tak bude môcť hneď začať skúmanie zázraku, zrejme tiež v čo najkratších možných a potrebných termínoch. K blahorečeniu by tak mohlo dôjsť počas Roka viery. V roku 2013 uplynie 50 rokov od zvolenia Pavla VI. na Petrov stolec a 35 rokov od jeho smrti. Benedikt XVI. by tak mohol vyhlásiť za blahoslaveného aj pápeža, ktorý ho v marci 1977 ustanovil za arcibiskupa v Mníchove a v júni toho istého roku ho vymenoval za kardinála.

Mal som 19 a zažil som koncil priamo v Ríme (Mozaika koncilu – 06)

Taliansky salezián don Piergiorgio Gianazza bol počas trvania koncilu v Ríma ako mladý rehoľník. Pripravoval sa na kňazstvo. Pre agentúru Zenit porozprával, ako vnímal atmosféru, ktorá tak silno ovplyvnila jeho život i život mnohých iných.

Keď ste v Ríme, máte 19 rokov a udeje sa niečo veľmi neočakávané, môže to dať celkom nový význam vášmu životu. ... Ako bohoslovec som práve študoval filozofiu na Pápežskom saleziánskom Ateneu (PAS) v Ríme, vtedy v blízkosti stanice Termini. Boli to roky mojej „koncilovej skúsenosti“, bol to čas Druhého vatikánskeho koncilu. ...

Usiloval som sa sledovať túto veľkú udalosť Cirkvi. Na PAS som mal veľké šťastie stretať a počúvať niektorých profesorov, ktorí boli v úzkom vzťahu s dianím na koncile. Nepatrili medzi koncilových otcov, ale medzi poradcov v oblastiach teológie, páva, liturgie, filozofie. Bolo mojím potešením, že sme mohli rozprávať s nimi po večeroch v malých skupinách na dvore a nasávať klímu nádeje, otvorenosti, dialógu a obnovy, ktoré vládli na koncile.

Horlivo som čítal príhovory pápeža a dokumenty. Chcel som mať výtlačok nielen pre seba, ale aj pre ostatných študentov našej fakulty filozofie. ... Opakované čítanie sa stávalo meditáciou, vo svetle Písma. Pociťoval som akési vzrušenie pri ich čítaní. Podčiarkoval som si frázy, nosil som si to v duši, s modlitbou, aby som to uskutočňoval.

Udalosť koncilu dodala oheň, pasiu do môjho „cítenia s Cirkvou“. Bolo pre mňa ľahké chápať a žiť štyri kľúčové rozmery Cirkvi: jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Nemohol som nebyť vďačný Ježišovi, že ma urobil dieťaťom Cirkvi.

Keď pápež Pavol VI. vyhlási Rok viery pri 1900-tom výročí smrti svätých Petra a Pavla (68 po Kr.), ponúkol Cirkvi aj obdivuhodný text Krédo Božieho ľudu. Bol pre mňa ako osobný záväzok a vzpruha prehĺbiť si vieru. Meditoval som vybraté časti z Písma, čítal vhodné knihy ale najviac som sa usiloval o prehĺbenie dôvery v Otca, priateľstva s Kristom a lásky k Duchu Svätému.

Koncil sa stal pre mňa duchovnou lúkou, ktorá mi dáva pokojnú, príjemnú a trvajúcu podporu. ... Stále ďakujem Pánovi, že mi dal žiť moje roky v Ríme v období Druhého vatikánskeho koncilu a posilnil ma tým.

Koncilový návrat k milosrdenstvu (Mozaika koncilu – 05)

V tretej časti Mozaiky sme ukázali, ako Cirkev na Koncile zaujala nový postoj k liturgii, k Božiemu slovu, k sebe samej, k človeku i k svetu.

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri vo svojej úvahe, z ktorej čerpám podnety, ukazuje na jeden z najvážnejších prejavov tohto nového prístupu. Vylúčenie „odsúdení“. Pôvod tejto novosti treba hľadať v hĺbke osobnosti a svätosti Jána XXIII., ktorý koncil chcel, otvoril a dal mu jasné smerovanie. Dobrota, ktorú tomuto pápežovi dejiny pripísali ako typickú črtu, bola znakom jeho svedectva o milosrdenstve. V otváracom príhovore koncilu zdôraznil presvedčenie, že „vo vzťahu k dnešnému svetu Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva pred siahaním po zbraniach strohosti a trestov.“ Konciloví otcovia však museli o tento postoj milosrdenstva zápasiť. Keď sa pripravovala Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes o Cirkvi v dnešnom svete mnohí chceli, aby tam bolo jasné odsúdenie chýb modernosti, najmä ateistického materializmu a komunizmu. Prevážila však väčšina tých, ktorí prijali a pochopili hĺbku výzvy Jána XXIII.

Ján XXIII. na návšteve detí v nemocnici Bambino Gesù, 25. decembra 1958.
Foto: ospedalebambinogesu.it

Po stáročiach koncilov, ktoré vynášali odsúdenia heréz a chýb tej ktorej doby, tak Druhý vatikánsky koncil siahol znova po Ježišov podobenstve o kúkoli na roli. Možno povedať, že v textoch starších koncilov bol kúkoľ príliš zdôraznený a vybratý z kontextu. Ostatný koncil sa tak stal po stáročiach prvým, ktorý vedome odmietol vynášať odsúdenia. V deklarácii Dignitatis humanae, o náboženskej slobode, v článku 11, konciloví otcovia predkladajú motivácie viery pre toto odmietnutie odsudzovania. Ukazujú na príklad Krista a apoštolov. Onen článok je jednou z hodnotných teologických pasáži o Kristovi, ktorý je tichý a pokorný srdcom, zavŕšil svoje dielo na kríži a nechcel presadzovať pravdu silou.

Giuseppe Ruggieri vo svojom článku píše: „Jednou z najväčších príčin toho, prečo je (niekedy, niektorým) ťažké vysvetľovať učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je práve táto neprítomnosť odsúdení. ... Na Prvom vatikánskom koncile mali dokumenty presnú, pevnú štruktúru. V úvode sa pozitívne vyložila náuka o viere a o Cirkvi, potom v druhej časti kánony odsudzovali s technickou presnosťou príslušné chyby, omyly.“

V tejto optike o milosrdenstve, ktorú koncilu vyznačil Ján XXIII., a ktorú takmer všetci účastníci prijali, možno vidieť aj rozšírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu, iba niekoľko desaťročí po ukončení samotného koncilu. Ovocie, ktoré sa prejavuje predovšetkým v osobnom živote veriacich.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.

Koncil obnovil hľadanie Božej vôle v dejinách (Mozaika koncilu – 04)

Taliansky profesor fundamentálnej teológie Giuseppe Ruggieri hovorí, že pre spoznanie významu koncilu nestačí skúmať a čítať koncilové dokumenty, ani len vnímať koncil ako najvyšší akt učiteľského úradu Cirkvi, vykonaný biskupmi v jednote s pápežom. Koncil bol predovšetkým milosťou. A to tak vo všeobecnej rovine, ako aj v osobnej skúsenosti biskupov, ktorí sa ho zúčastnili.

Vo všeobecnej rovine sa ukázal ako milosť – pokračuje v úvahe Ruggieri – v rámci historického kontextu. „V reakcii na nový sociálny, politický a kultúrny poriadok po Francúzskej revolúcii prevážil v Katolíckej cirkvi postoj zákrytu, obrany a polemiky. Ale v tom istom období dozrievali aj pozitívne protilátky, ktoré smerovali ku konštruktívnejšej reakcii na moderné zmeny a ku obnove života Cirkvi.“ Z Francúzka sa začalo do Európy šíriť liturgické hnutie, objavujú sa osoby, ktoré dosvedčujú evanjelium životom a ukazujú Cirkvi novú tvár sveta chudoby, dokonca ukazujú chudobu ako štýl života samotnej Cirkvi (napr. bl. Charles de Foucauld). Rastie znovu záujem o štúdium cirkevných otcov prvých storočí a najmä samotného Písma. Prvé kroky robí aj ekumenické hnutie. To všetko sa rozvíja v rozmedzí zhruba stopäťdesiat rokov, až sa to premietne do mnohých koncilových dokumentov – o liturgii, o Božom Slove, o Cirkvi, o ekumenizme, o náboženskej slobode.

Procesia s palmami na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1962 v Benátkach, za účasti skautov.

Koncil bol aj „veľkou spoločnou skúsenosťou počúvania Božieho Slova“. Viacerí biskupi vo svojich zápiskoch hovoria o svojom novom obrátení, o novej ceste väčšej vernosti Božiemu Slovu. Z toho však nemožno vyvodiť predstavu o ideálnej atmosfére koncilu. Boli tam aj napätia, názory o herézach koncilu, kompromisy pri schvaľovaní dokumentov. „Ale či nepatrí ku kresťanstvu počas jeho dejín fakt, že milosť a hriech, kúkoľ a pšenica, sú neoddeliteľne prepojené?“, pýta sa profesor Ruggieri.

Napokon píše o náukovej novosti koncilu. „Netreba už hovoriť o kontinuite alebo zlome ako o alternatívach, ale treba určiť, ktoré sú nové obsahy a ktoré odrezané vyschnuté ratolesti, a do hĺbky vnímať kontinuitu živej podstaty evanjelia.“ Koncil obnovuje potrebu objavovať Božiu vôľu uprostred toho, čo sa deje v dejinách, bez preferovania niektorej dejinnej epochy. Priamym vyjadrením tohto postoja je druhý článok Konštitúcie Dei Verbum (o Božom zjavení), ktorý – v prítomnom čase – hovorí o Božom pôsobení v dejinách, či o priateľskom postoji Boha k ľuďom.

Podnetom k tomuto článku bol text profesora fundamentálnej teológie z talianskeho mesta Catania, Giuseppe Ruggieriho (vyučoval aj v Tübingene a na pápežských univerzitách Gregoriana a Urbaniana v Ríme) v knihe La Riforma della Liturgia.

„Kopernikovský obrat“ v postoji Cirkvi (Mozaika koncilu – 02)

Pápež Ján XXIII. práve viedol rozhovor o súčasnom duchovnom stave sveta s vtedajším štátnym sekretárom Vatikánu kardinálom Dominikom Tardinim, keď mu prišla na um myšlienka zvolať koncil. Bolo to 23. januára 1959. Pápež pokladal myšlienku o koncile za prozreteľnostnú. A taká bola aj pápežova predstava o koncile.

Cirkev zvykla na konciloch v reakcii na bludné učenia najprv zadefinovať náuku, niekedy aj vo forme dogiem, a v druhom kroku zadefinovala kánony – odsúdenia toho, čo sa náuke protivilo. Takto uvažovali aj niektorí kardináli v rímskej kúrii o novom koncile. V období studenej vojny, pretekov v zbrojení, ateizmu a komunizmu bolo dôvodov na odsúdenia veľmi mnoho. Pápežovým zámerom však bolo, aby koncil predstavil trvalé pravdy viery zrozumiteľne pre dnešných mužov a ženy. „Aby toto učenie preniklo všetky oblasti ľudskej činnosti, čo sa týka jednotlivcov, rodín i spoločenského života, v prvom rade je potrebné, aby Cirkev nikdy nestratila z očí posvätné dedičstvo pravdy, ktoré dostala od otcov. Ale zároveň musí brať do úvahy nové životné podmienky a spôsoby súčasnej doby, ktoré poskytujú nové možnosti aj pre katolícky apoštolát.“ Tento prístup dostal pomenovanie „pastoračný“ a – po mnohých storočiach – sa ukázal ako „kopernikovský obrat“.

Pápež Ján XXIII. otvára koncil 11. októbra 1962. Foto: www.conciliaria.com

Ján XIII. sám ukázal svojou osobnosťou, náukou i skutkami, dobrotu Boha, milosrdenstvo. Nechcel, aby Cirkev panovala, odsudzovala, ale aby náuka evanjelia prenikla ľudstvo ako kvas a stvárňovala svedomia. „Žiada sa, aby sa toto bezpečné a nemeniteľné učenie, ktorému načim zachovať vernosť, študovalo a podávalo takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času.“

V tomto zdnešnení viery nejde Cirkvi o behanie za módnymi trendmi, ale o vniknutie do drámy ľudského života. „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Takto začína Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete – Gaudium et Spes. Táto konštitúcia odráža zmýšľanie koncilu o samej Cirkvi a o jej postoji k svetu. Onen obrat v zmýšľaní sa ukázal hneď aj v praxi. Na rozdiel od Tridentského koncilu, ktorého dokumenty začala Cirkev zverejňovať až po roku 1901, Pavol VI. nariadil aby závery tohto koncilu boli k dispozícii hneď všetkým.

Koncil a katechizmus (Mozaika koncilu – 01)

Keď sa povie ekumenický koncil, nemyslí sa tým ekumenizmus, akoby sa nám zdalo. „Oikouméne“ je grécke slovo a značí obývaný svet. Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov celého obývaného sveta. Biskupi na konciloch rozhodovali najmä o tom, ako treba chápať to, čo Boh ľuďom zjavil. Výsledkom sú dogmy, pevné učenie.

V dejinách Katolíckej cirkvi sa uskutočnilo dvadsaťjeden ekumenických koncilov. Prvý zvolal cisár Konštantín roku 325 v meste Nicea, dvadsiaty zvolal pápež Pius IX., v rokoch 1869-70 vo Vatikáne, a poznáme ho ako Prvý vatikánsky koncil. O Druhom vatikánskom uvažoval už Pius XII. (bol pápežom v r. 1939-58), ale „odradili ho od toho jeho najbližší spolupracovníci, presvedčení okrem iného aj o tom, že kúria (rôzne úrady Cirkvi v Ríme) s pomocou mnohých poradcov je schopná čeliť a riešiť problémy súčasnosti“. Tak o tom píše Mons. Luigi Bettazzi, emeritný biskup z Ivrei v Taliansku, účastník Druhého vatikánskeho koncilu.

Pápež Ján XXIII., ktorý nastúpil po Piovi XII., mal byť prechodným pápežom, aspoň tak si mysleli niektorí. Jeho hlboké poznatky o Cirkvi v prvotných časoch, kombinované s bohatou diplomatickou skúsenosťou nuncia v Bulharsku, Turecku a Francúzsku a pastoračná skúsenosť z obdobia, keď bol biskupom v Benátkach, ho viedli k tomu, že – na prekvapenie mnohých – 25. januára 1959, len pár mesiacov po svojom zvolení, oznámil zvolanie veľkého ekumenického koncilu. Hneď od začiatku však ukázal, že koncil bude v rukách biskupov. A že úlohou koncilu nebudú nové dogmy, ale zdnešnenie viery, adžornamento.

Ján XXIII., foto: ilpost.it 

„Najväčšou starosťou ekumenického koncilu je toto: aby bol svätý poklad kresťanskej náuky zachovaný a účinnejšie vyučovaný“, povedal o základnej úlohe koncilu Ján XXIII. A tu je vyjadrená aj kontinuita tohto koncilu s ostatnými: kontinuita v úlohe a v ovocí, teda v zachovaní a v odovzdávaní viery. Túto úlohu Cirkev napĺňa najmä cez katechézu a cez evanjelizáciu. Tak už Tridentský koncil (1545-63) dal vo svojich dekrétoch katechéze prvoradé miesto a výsledkom bol Rímsky katechizmus (KKC 10). Pápež Pavol VI., ktorý sa stal pápežom uprostred rozbehnutého koncilu v júni 1963, pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias (KKC 9). Jedným z veľkých výsledkov koncilu sa potom stal Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný v roku 1992. Podáva celý obsah katolíckej viery v reči dnešného človeka.

„Adžornamento“ viery je stále témou dňa

Rok viery otvoril Benedikt XVI. vo štvrtok 11. októbra slávením svätej omše na Námestí sv. Petra v Ríme. Takmer trojhodinová bohoslužba začala sprievodom 262 biskupov, ktorí sa zúčastňujú na prebiehajúcej Synode o novej evanjelizácii (za Slovensko Mons. Stanislav Zvolenský, predseda biskupskej konferencie). Za nimi nasledovali kardináli a niektorí „pamätníci“ koncilu. Sprievod, ako to vysvetlil sám Benedikt XVI. v úvode omše, pripomenul samotné otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu, keď do Baziliky vstupovalo vyše dvetisíc biskupov z celého sveta, jav, ktorý v dejinách Cirkvi nemal obdoby.

Nasledujúci deň dopoludnia prijal pápež na audiencii okrem predsedov biskupských konferencií aj niektorých zo 69 ešte žijúcich koncilových otcov. Prítomní boli aj ekumenický patriarcha Pravoslávnej cirkvi Bartolomej I. z Konštantínopolu a prímas Anglikánskej cirkvi Rowan Williams (obaja sa zúčastnili aj na otvorení Roka viery). Žijúci účastníci koncilu si od svojho vtedy mladého „kolegu Jozefa Ratzingera“ vypočuli úvahu o azda najspomínanejšom a najskloňovanejšom slove v súvislosti s koncilom – adžornamento, zdnešnenie, aktualizácia viery.

Pápež vníma, že pre niektorých bol tento výraz „nie celkom šťastný“: „Som presvedčený, že idea, ktorú blahoslavený Ján XXIII. zhrnul do tohto slova, bola a je stále jasná. Kresťanstvo by nemalo byť považované za «niečo z minulosti», ani by nemalo byť vnímané pohľadom, ktorý sa neustále obracia späť, pretože Ježiš Kristus je včera, dnes i naveky.“

Je to tento večný Boh, ktorý robí kresťanstvo „stále novým“: „Kresťanstvo je strom, ktorý je, takpovediac, vždy v rozpuku, vždy mladý.” A o tejto aktualizácii, o zdnešnení, pápež s rozhodnosťou povedal, že tu nejde o rozkol s tradíciou, ale naopak, ide o pretrvávanie vitality kresťanstva. Nejde o redukovanie viery, o jej úpravu podľa vkusu nejakej módy, či toho čo sa nám páči. „Naopak: rovnako ako konciloví otcovia, musíme ono «dnes», ktoré prežívame, uviesť do rámca tejto kresťanskej udalosti, musíme to «dnes» našej doby priblížiť k Božiemu «dnes».”

Ako už má vo zvyku, nevynechal pápež ani myšlienku o svätosti, o svätcoch, ktorými sa stávajú tí, čo v každej dobe prinášajú Boha do aktuálneho okamihu histórie a zároveň históriu do Božej večnosti. Aj dnes je dôležité a podstatné „privádzať mužov a ženy z každého miesta a každej doby k Bohu.“

Dôvody pre viac ako rok viery

„Už od začiatku svojej služby vo funkcii Petrovho nástupcu som pripomínal potrebu znovu objaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom,“ píše Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery.

Popri tom, že žijeme v istej krajine, v istom spoločenskom usporiadaní, ktoré je od prípadu k prípadu iné (stačí vnímať rozdiely v rámci V4, či EU), ako kresťania – najmä v západnom svete – považujeme vieru za automatickú časť osobného i spoločenského života. „V skutočnosti však tento predpoklad už nezodpovedá realite, ba často je dokonca popieraný“, píše Benedikt XVI. Tu sa nachádza jeden z prvých dôvodov, z tých pálčivejších, pre Rok viery. Rok oživenia viery...

Treba nám hneď na začiatku, či ešte pred začatím, jasne vnímať, že nejde iba o 365 dní. Veď čas, ktorý pápež vyznačil, je viac než rok, a je to náznak toho, že viera je cesta. Prví kresťania sa nazývali učeníkmi cesty, lebo Ježiš sám o sebe hovorí, že je cesta. Ježiš sa dokonca sám vydal na cestu...  – Potrebujeme znovu objaviť cestu viery. Ale keďže nemôžeme ujsť z nášho každodenného kolotoča práce, rodiny, nákupov, školy, či nemôžeme si vziať dovolenku pre rok viery, tak tejto „ceste“ hrozí, že zostane na vedľajšej koľaji.

•    Ak je však viera darom, ktorý sme prijali, možno od rodičov, zo širšia cez svätých Cyrila a Metoda, cez apoštolov, a ak sa v niektorých chvíľach (napr. pri obnove krstných sľubov) úprimne postavíme do postoja toho, kto dar vďačne prijíma, vtedy nezostane viera na vedľajšej koľaji, ale je tým, čo „som dostal“. – Potrebujeme objaviť, že viera je dar.

•    Ak je viera Božou milosťou, ktorú sme si nezadovážili sami, ale bola nám darovaná z veľkej Božej štedrosti a stavia nás, veriacich, na ten istý stupeň „bratov a sestier vo viere“, vtedy sme ľuďmi radosti, ľuďmi šťastnými z daru, ktorý držíme. – Potrebujeme objaviť, že viera je milosť.

•    Ak je viera skúsenosťou osobného vzťahu s Bohom, tak napĺňa vnútorný smäd človeka. Poďte a uvidíte, hovorí Ježiš prvým učeníkom. Pozýva ich byť s ním, prežívať s ním život, zakusovať, ako chutí voda z prameňa. Vtedy sa viera môže stávať skutočne osobnou, môže sa stať štýlom života, nie príveskom na vedľajšej koľaji. – Potrebujeme objaviť vieru ako osobnú skúsenosť s Bohom.

•    Ak je viera svedectvom života, ak to, čo som skúsil, aj žijem, prejavuje sa to v mojej službe lásky, v mojom priznaní sa ku Kristovi, v moje poslušnosti Božiemu slovu zoči-voči sekularizovanej kultúre, vtedy viera nie je iba tradičnou nedeľnou hodinou. – Potrebujeme objavovať cesty svedectva viery.

•    Ak viera nie je iba útechou v ťažkých situáciách, ale je predovšetkým oslavou Vzkrieseného Pána, ktorému Otec dal do rúk všetko, tak je svätá omša „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen Gentium 11), a nie sme na vedľajšej koľaji, smutní kresťania. – Potrebujeme objaviť, že naša viera je slávením a my máme prežívať život predovšetkým v radosti.

•    A napokon, ak je viera ohlasovaná iným – ako Ondrej ohlási Šimonovi, že našli Mesiáša, ako Pavol nemôže nehlásať evanjelium, ako Samaritánka nemôže nepovedať všetkým v meste o Ježišovi pri studni – ak je viera hlásaná, lebo nie je len pre jedného, či jednu malú skupinu, ale evanjelium patrí všetkým, vtedy nie je iba niečím za zatvorenými dverami. Viera je cestou ku všetkým, lebo je cestou pre všetkých. Potrebujeme objaviť, že sme poslaní rozprávať o Ježišovi všetkým.

Dar, milosť, skúsenosť, svedectvo života, oslava, hlásanie. Toto všetko zahŕňa naša viera. Potrebujeme ju oživiť, potrebujeme ten viac ako rok viery. S evanjeliom, s Druhým vatikánskym koncilom a s Katechizmom v ruke. Aby sa táto viera posilnila „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (Pavol VI., r. 1967 pri slávení Roka viery).