Františkove radostné rodiny odovzdávajú vieru z generácie na generáciu

Počas stretnutia rodín v rámci Roka viery, posledný októbrový víkend, pápež František v troch príhovoroch o rodine ponúkol jednoduché a jasné slová, o viere, radosti, modlitbe, troch slovách, ale dotkol sa aj ochrany práv rodiny ako spoločenstva, v spoločnosti kde prevláda ochrana práv jednotlivca.

V rámci stretnutia predstavili v Ríme aj novú ikonu rodiny – scéna obetovania Ježiša v chráme s postavami Márie, Jozefa, Simeona a Anny. Názov ikony je „Z generácie na generáciu sa šíri jeho milosrdenstvo“.

Nasleduje výber myšlienok z troch príhovorov pápeža o rodine:

- - - - -

Rodina nie je súhrn ľudí, ktorí ju tvoria, ale «spoločenstvo osôb». A spoločenstvo je viac ako súhrn jednotlivcov. Dalo by sa bez preháňania povedať, že rodina je motorom sveta a dejín.

Rodina je miestom, kde dostávame meno, je miestom náklonnosti, priestorom intimity, kde sa priúčame umeniu dialógu a medziľudskej komunikácie.

V rodine človek nadobúda vedomie vlastnej dôstojnosti a – najmä v prípade kresťanskej výchovy – uznáva dôstojnosť každej ľudskej osoby.

Rodina je založená na manželstve.

Manželská a rodinná láska tiež jasne poukazuje na povolanie človeka k láske jedinečnej a trvalej, a že skúšky, obety a krízy páru ako aj rodiny sú krokmi pre vzrastanie v dobre, pravde a kráse. ... zverujúc sa Božej prozreteľnosti.

Uzmierenie dáva rodine jednotu, a toto povedzte mladým ľuďom, mladým párom, že nie je ľahké ísť touto cestou, ale táto cesta je taká krásna. Taká krásna. Treba to povedať!

Štedrosť, nezištnosť otca a mamy voči deťom je veľmi dôležitá: „stratiť s deťmi čas“, hrať sa s deťmi.

... ťaží nedostatok lásky. Nedostať úsmev, byť neprijatý. Ťaží mlčanie, niekedy aj v rodine medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami.

Drahé rodiny, Pán pozná vaše námahy, vie o nich!

Poďte ku mne, všetky rodiny sveta, hovorí Ježiš, a ja vás posilním, aby vaša radosť bola úplná. A tieto Ježišove slová prineste domov, noste ich v srdci, podeľte sa o ne v rodine.

... ako Abrahám na spoločnú cestu. Toto je manželstvo! Vydať sa na cestu spoločne, ruka v ruke, zverujúc sa do veľkých rúk Pána. Nedať šancu tejto kultúre provizórnosti, ktorá trhá náš život na kúsky! S touto dôverou Božej vernosti čeliť všetkému, bez strachu, zodpovedne.

Kresťanskí manželia nie sú naivní, poznajú problémy a protivenstvá života. Nemajú však strach zobrať na seba svoju zodpovednosť pred Bohom a spoločnosťou.

Na to, aby mohla rodina prospievať, musí nutne používať tri slová. Tri slová: prosím, ďakujem a prepáč. Tri kľúčové slová! Používajme tieto tri slová v rodine. Odpúšťajme si každý deň!

A toto je dôležité! Vedieť si v rodinách odpúšťať, pretože všetci máme nedostatky, všetci! Neraz robíme veci, ktoré nie sú dobré a ubližujú druhým. Treba mať odvahu žiadať o prepáčenie, keď v rodine pochybíme...

Rodina zakusuje v živote veľa krásnych momentov: Odpočinok, spoločný obed, vychádzka do parku alebo na vidiek, návšteva starých rodičov, návšteva niekoho chorého... Ak však chýba láska, chýba radosť, chýba oslava.

Každá rodina, ako tá Nazaretská, je včlenená do dejín svojho ľudu a nemôže existovať bez predchádzajúcich generácií. Deti sa učia od starých rodičov, od predchádzajúcej generácie.

Drahé rodiny, aj vy ste súčasťou Božieho ľudu. Kráčajte s radosťou spolu s týmto ľudom.

Drahé rodiny: modlíte sa občas v rodine? Niektorí áno, to viem. No mnohí sa ma pýtajú: Ale ako sa to robí? Nuž tak, ako ten mýtnik, to je jasné: ponížene, pred Bohom.

Všetky rodiny, všetci potrebujeme Boha, všetci, všetci!

Modlitba v rodine si vyžaduje jednoduchosť! Pomodliť sa spoločne Otče náš okolo stola, to nie je nejaká mimoriadna vec, je to ľahké. A pomodliť sa spolu v rodine ruženec, to je ozaj krásne, dodáva to mnoho sily! A tiež modliť sa jeden za druhého...

Toto robí rodinu pevnou: modlitba.

Všetci vieme, že rodiny sú „v jednom behu“, sú veľmi zavalené povinnosťami, no myslíte niekedy aj na to, že tento „beh“ môže byť aj behom viery? Kresťanské rodiny sú rodinami misionárskymi. Udržiavajme vieru v rodinách, pridávajme soľ a kvas viery do našich každodenných vecí.

Ako je to s radosťou v tvojej rodine? ... Drahé rodiny, vy to dobre viete, že pravá radosť, ktorá sa zakusuje v rodine, nie je niečo povrchné... pochádza z hlbokého súladu medzi osobami, ktorý všetci cítia v srdci, a ktorý nám dáva pocítiť, aké krásne je byť spolu, byť si navzájom oporou na životnej ceste.

Trpezlivosť je cnosť Boha, ktorý nás v rodine učí mať túto trpezlivú lásku voči sebe navzájom. Majme trpezlivosť so sebou navzájom.

Ak chýba láska k Bohu, aj rodina stráca harmóniu, prevládne individualizmus a radosť uhasína. Avšak rodina, ktorá prežíva radosť z viery, spontánne ju komunikuje a je soľou zeme a svetlom sveta, je kvasom pre celú spoločnosť.

Drahé rodiny, žite vždy vo viere a jednoduchosti, tak ako Svätá nazaretská rodina.

„Dobrá zvesť“ o rodine je veľmi dôležitou súčasťou evanjelizácie.

Skutočné kresťanské rodiny sa dávajú poznať vernosťou, trpezlivosťou, otvorenosťou životu, úctou k starším... Tajomstvom tohto všetkého je Ježišova prítomnosť v rodine.

Predkladajme všetkým, a to úctivo a odvážne, krásu manželstva a rodiny vo svetle evanjelia!

Vinšovanie druhému je naša kultúra viery

Foto: velkelovce.fara.sk

Vinšujem vám tieto sviatky, Krista Pána narodenie, ...
Vinšujem vám na Nový rok, Božie požehnanie na každý krok. ...

Keď slovník slovenského jazyka uvádza, že slovo vinš znamená prianie, blahoželanie, uvádza aj, že tento výraz je hovorový, i zastaralý. Je dávnejšieho dáta, je takrečeno tradičný. Táto tradícia vinšovať, najmä na Vianoce a Nový rok, patrí do rodinnej kultúry nielen na Slovensku.

Pri čítaní Knihy žalmov môžeme viac krát natrafiť na vinše, priania. Žalmy – hebrejská poézia – zahŕňali aj tento rozmer života: priať od Boha druhému človeku dobro v rôznej podobe. Priať kráľovi dlhý život, priať cestujúcemu ochranu, priať požehnanie roľníkom... Vinš má veľa spoločného s biblickými žalmami. A býva rovnako ako ony súčasťou poézie – často z úst detí, vinšovníkov.

V dobe sms-iek a twitov sa vinše stávajú krátkymi veršami a počas vianočných dní sú okrem prejavu prajného srdca aj celkom veľkou – čo do kvantity – realitou telekomunikačných sietí a internetu. Ani digitálny kontinent, ako tento svet internetu nazval pápež Benedikt XVI.,  neostáva bez prianí, bez vyjadrenia prajnosti, ktorú do slov skladá ľudská myseľ vedená srdcom, láskou, pozornosťou.

Aby deti mohli vinšovať – a to vždy dokáže vyprovokovať trochu nehy aj v duši chlapa inak ponoreného len do starostí z práce – treba, aby to deti niekto naučil. To je tradícia. To je odovzdávanie dedičstva kultúry. Učiť deti vinšovať je investícia do rozvíjania ich osobnosti, ich dobroprajnosti... Vinše k sviatkom Vianoc, vinše o narodenom Božom dieťati, vinše o pokoji, vinše o Dobrom pastierovi vlastne svojím obsahom aj učia viere. Pripomínajú jej pravdy. A zbásnené, zveršované, zhudobnené tvoria kultúru. Kultúru kresťanských rodín.

Prianie, želanie požehnania, pokoja, radosti, zdravia, Božej ochrany, pomoci, zdaru v živote, ... všetko toto nájdeme aj v Knihe žalmov. A aj v našich rodinách.
Vinše sú skutočnou tradíciou, ktorá tvorí kultúru.

Hovoriť o konkrétnom Bohu ľuďom našich čias

Celé znenie generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 28. novembra 2012 v slovenčine.

Počas poslednej audiencie pred Adventom sa Benedikt XVI. zameral na otázku, ktorá súvisí priamo s dovzdávaním viery a ktorou sa zaoberal aj Druhý vatikánsky koncil. „Ako v našich časoch hovoriť o Bohu?“ Ako komunikovať evanjelium tak, aby jeho pravdy, ktoré prinášajú spásu, našli cestu do sŕdc dnešných ľudí a do ich myslí, „ktoré sú rozptýlené lákadlami tejto spoločnosti?“

Ako prvý bod poukázal Svätý Otec na to, že o Bohu môžeme rozprávať len preto, že Boh sám najprv prehovoril k nám. On totiž nie je nejaká zložitá hypotéza o pôvode sveta, ani vzdialená matematická inteligencia. Boh vstúpil do dejín a rozhodol sa hovoriť o sebe až do tej miery, že sa stal človekom. „V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil zo svojho neba, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby ich naučil umeniu života...“ Kresťania teda ohlasujú Boha konkrétneho, ktorý v Kristovi odpovedá na otázky prečo a ako žiť. „Práve preto si rozprávanie o Bohu vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia: predpokladá naše osobné, skutočné poznanie Boha a veľké nadšenie pre jeho plán spásy...“

Ďalšou odpoveďou na „ako“ je metóda podobenstva o horčičnom zrnku. Je to pokora malých krokov. „V rozprávaní o Bohu, v diele evanjelizácie - pod vedením Ducha Svätého - je nevyhnutné vedieť sa vrátiť k jednoduchosti...“ Príkladom je apoštol Pavol, ktorý píše Korinťanom, že neprišiel k nim hlásať filozofiu, vysokú reč, ale „Ježiša Krista a to ukrižovaného“. Pavol hovorí o skutočnom, konkrétnom Bohu, ktorý žije, o Kristovi ukrižovanom a vzkriesenom. „Apoštol sa neuspokojuje len s ohlasovaním slov, ale zapája do tohto veľkého diela viery celú svoju existenciu,“ bez strachu, v jednoduchosti a v radosti, s presvedčením, že čím viac je v strede Boh, tým viac ovocia ohlasovanie prinesie.

Pápež potom upriamil pozornosť na samého Krista v evanjeliách. „Z evanjelií vidíme ako sa Ježiš zaujíma o každú ľudskú situáciu, s ktorou sa stretá, ako vstupuje do života ľudí svojho času - s plnou dôverou v Otcovu pomoc.“ Takéto pôsobenie Boha v ľudských príbehoch je miestom, kde možno stretnúť Boha, ak sme naň pozorní.

Nástupca svätého Petra poukázal aj na to, ako učeníci pozorovali Ježiša, učili sa od neho smerodajný štýl: „náš spôsob života vo viere a v láske sa stáva hovorením o Bohu dnes, pretože len skrze život v Kristovi sa naše rozprávanie stáva dôveryhodným...“

„Rok viery je príležitosťou – vysvetľuje ďalej pápež – objaviť nové spôsoby, tak na úrovni osobnej ako aj spoločenskej, ako urobiť silu Evanjelia múdrosťou nášho života a smerovníkom našej existencie.“

Napokon Benedikt XVI. poukazuje aj na privilegované miestom rozprávania o Bohu, na rodinu. „Druhý Vatikánsky koncil hovorí o rodičoch ako o prvých zvestovateľoch Boha (pozri Lumen Gentium, 11), ktorí sú povolaní objavovať toto svoje poslanie a prijímať zodpovednosť za výchovu vo viere, za otváranie svedomia maličkých pre Božiu lásku.“ A zdôrazňuje, že táto komunikácia viery v rodine sa musí vždy diať v radosti, ktorá nezakrýva ani pravdu o bolesti, utrpení, námahe či smrti, no pozerá na ne všetko s perspektívy nádeje.

„Dobrý život podľa evanjelia je práve tento nový pohľad, táto schopnosť vidieť Božími očami každú situáciu.“

Foto: Vatican Radio - English Section (Facebook)

Vychovávať k vychutnávaniu ozajstných radostí

Vybraté časti z generálnej audiencie Benedikta XVI. v stredu 7. novembra 2012, Vatikán

„Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá“ (KKC 27). Táto veta, pre niektoré kultúry prijateľná, ba priam samozrejmá, sa v kontexte západnej, sekularizovanej kultúry, môže javiť skoro ako provokácia. Veď mnohí naši súčasníci by mohli namietať, že túžbu po Bohu vôbec nepociťujú.
...

Facebook: Vatican Radio - English Section
© L'Osservatore Romano

V skutočnosti však to, čo sme nazvali „túžbou po Bohu“, ešte celkom nevymizlo z ľudského srdca a rozličnými spôsobmi sa ho dotýka. Ľudia sú vo svojich túžbach často zameraní na konkrétne dobrá, na rozdiel od dobier duchovných – a predsa sú konfrontovaní aj s otázkou, čo je dobro ako také...
...
Každé dobro, ktoré spoznávame, smeruje k tajomstvu, ktoré nás zovšadiaľ obklopuje: každá túžba, ktorá sa nachádza v ľudskom srdci, je ozvenou základnej túžby, ktorú nikdy nemožno celkom naplniť.
...
Človek v konečnom dôsledku vie a pozná, čo ho nemôže nasýtiť, ale nedokáže si predstaviť alebo definovať to, čo by mu dokázalo sprostredkovať skutočné šťastie, ktorého zárodok nosí vo svojom srdci. Nie je možné spoznať Boha len na základe ľudskej túžby. Z tohto pohľadu zostáva tajomstvom: človek hľadá Absolútno, ale robí to len prostredníctvom malých a neistých krokov. Avšak už táto skúsenosť túžby, skúsenosť „nespokojného srdca“ – ako ju nazval sv. Augustín – je veľmi dôležitá. Ona nám potvrdzuje, že človek je v hĺbke náboženským bytím (por. KKC 28), takmer akoby „žobrák túžiaci po Bohu“.
...
Vychovávať od útleho detstva k vychutnávaniu ozajstných radostí vo všetkých oblastiach ľudskej existencie – v rodine, v priateľstve, v solidarite s tými, čo trpia, v zabúdaní na seba samých, aby sme mohli slúžiť druhým, v láske k poznaniu, k umeniu, ku prírodným krásam – to všetko znamená posilňovať vnútorný, hlbší zmysel a vytvárať účinné protilátky proti banalizácii a sploštenému videniu, ktoré je dnes tak veľmi rozšírené.
...
Opravdivé radosti v nás dokážu vyvolať zdravú nespokojnosť, ktorá vedie k tomu, aby sme boli stále náročnejší – aby sme túžili po väčšom a hlbšom dobre. Zároveň nám pomáhajú čoraz jasnejšie vidieť, že nič konečné nedokáže naplniť naše srdce.
...
Modlime sa, aby v tomto Roku viery Boh ukázal svoju tvár všetkým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom.

Výzva Synody: Cirkev musí byť najprv ako samaritánka

V piatok 26. októbra predstavili v tlačovom stredisku Svätej Stolice záverečné posolstvo synody o novej evanjelizácii (celé v angličtine tu). Posolstvo je určené Božiemu ľudu.

Biskupi vidia Cirkev ako samaritánku, ktorá pri studni stretá Ježiša. Ona sama najprv potrebuje obrátenie, aby jej poslanie evanjelizovať nestratilo dôveryhodnosť. Inak povedané, nemôžeš dať, čo nemáš. „Pozývame vás všetkých kontemplovať tvár Pána Ježiša Krista, aby sme vstúpili do jeho tajomstva“. Takto si potom môže Cirkev – ako Ježiš pri studni – sadnúť k mužom a ženám dnešných čias, aby im ponúkla zážitok stretnutia s Kristom.

Posolstvo, ako povedal kardinál Dolan z New Yorku pre Vatikánsky rozhlas, zhŕňa nielen myšlienky ale aj atmosféru synody. Synodálni otcovia sa pozerajú na dnešný svet – v duchu Druhého vatikánskeho koncilu – s pokojnou odvahou, bez odsudzovania. Základom je totiž viera, že pánom dejín je Boh. Hoci je svet plný protirečení, Boh ho miluje. Globalizácia, sekularizácia, či premeny spoločnosti, ako aj migrácia, sú napriek ťažkostiam a utrpeniu, ktoré v sebe obsahujú, príležitosťou pre evanjelizáciu. Zámerom novej evanjelizácie totiž nie je hľadať nové stratégie, akoby evanjelium bolo produktom pre trh. „Potrebujeme znovuobjaviť spôsoby, ktorými Ježiš pristupuje k osobám a volá ich.“

Prirodzeným miestom evanjelizácie je rodina. „Chceme vyjadriť vďačnosť mnohým kresťanským manželstvám a rodinám, ktorí cez ich svedectvo ukazujú svetu skúsenosť spoločenstva a služby. Tie sú totiž počiatkom viac milujúcej a pokojnej spoločnosti.“ Synodálne posolstvo sa zameriava aj na neusporiadané situácie rozvedených a ich rodín. „Im všetkým hovoríme, že Božia láska neopúšťa nikoho, Cirkev ich miluje, ... zostávajú stále jej členmi, aj keď nemôžu prijímať sviatosť zmierenia a Eucharistiu.“

Osobitnú pozornosť venuje posolstvo mladým. Oni sú už teraz významnou časťou ľudstva a Cirkvi a sú aj jej budúcnosťou. „Chceme ich podporovať v ich hľadaní a povzbudzujeme naše spoločenstvá aby im načúvali, aby viedli s nimi dialóg. ... Chceme, aby naše spoločenstvá zapriahli, nie potláčali silu ich entuziazmu.“

Akýmsi vyvrcholením posolstva sú slová o kontemplácii a službe. Sú to dva rozmery života viery, veľmi podstatné pre novú evanjelizáciu. Kontempláciu, v ktorej ticho pomáha lepšie prijať Božie slovo, a službu chudobným, v ktorých môžeme rozpoznať Kristovu tvár.